Jozef Tiso o láske k národu

„Nacionalizmus, národná to sebeckosť, je nielen nutnou hybnou silou práce za národ, lež je i prirodzeným meradlom povinnosti každého národa voči ostatným národom, ako je láska k sebe hýbadlom vlastného povznesenia a meradlom spojenia s blížnymi. Ale aby tak sebaláska, ako aj nacionalizmus nestali sa silami deštrukčnými, potrebujú povznesenie, ktoré sa vyjadruje vo všeobecne známom prikázaní: Miluj blížneho svojho ako seba samého.

Láska k sebe, láska k svojmu národu je prirodzeným prikázaním, bez ktorého nie je mysliteľný pokrok. Pravda, ako láska k sebe neznamená sebeckosť, tak ani nacionalizmus neznamená šovinizmus. Láska k sebe musí byť živou silou, nesmie sa však zvrhnúť v sebeckosť. Tak živým, akčným musí byť i nacionalizmus bez toho, že by sa spotvoril v šovinizmus.

Človek vyzlečený zo svojej individuality, bez lásky k sebe je monštrom. Neprirodzený zjav je tiež človek bez lásky k svojmu národu. Internacionalizmus a šovinizmus sú chorobnými zjavmi sily pôsobiacej bez patričnej regulatívy. Regulatívu lásky k sebe podáva mravný príkaz podložený náboženským motívom a regulatívu lásky k národu podáva náboženstvo spájajúce tak jemným spôsobom partikulárny individualizmus s kolektívnym internacionalizmom vo sférach nadprirodzených.

Takto sa vyhne politika národnej suchopárnosti vedúcej k národnému zaostaniu, ale i národnej prepiatosti skrývajúcej v sebe zárodky stálych medzinárodných zrážok. Náboženstvom ovplyvňovaný nacionalizmus – heslo za Boha a národ – najistejšie zabezpečuje čo najintenzívnejšie uplatnenie sa lásky k svojmu národu, pripomínajúc pozitívnym mravným záväzkom vo svedomí činorodú lásku k národu bez toho, že by toto rozpätie síl muselo vyvolať žiarlivosť iných národov, keďže nesmie narážať na záujmy iných, ani naštrbovať práva iných národov.

Nacionalizmus pacifistický je toľko ako nacionalizmus vedený náboženstvom, je čiara politická za Boha – za národ.

(Jozef Tiso – Ideológia Slovenskej ľudovej strany, rok 1930)