Čo je tradícia?

…Ale čo je tradícia? Zdá sa mi, že toto slovo sa často chápe len neúplne. Dáva sa na roveň tradíciám: ako napríklad „kytica kvetov“ na domový štít, keď sa položí na strechu posledná škridla, stuha ktorú rozstrihnú pri posvätení pomníka. To však nie je to, o čom hovorím. Tradícia. To nie sú zvyky, ktoré boli prebrané z minulosti a uchovali sa z vernosti k nej, aj keď dôvody na to sa už nedajú jasne spoznať. Tradíciu treba definovať ako poklad viery, podávaný učiteľským úradom zo storočia na storočie. Týmto pokladom viery je to, čo nám darovalo Zjavenie, to znamená Božie slovo, ktoré bolo zverené apoštolom a ktorého odovzdávanie je zabezpečené ich nasledovníkmi.

Ale dnes chcú každého „nechať hľadať“, akoby nám nebolo dané Krédo, akoby náš Pán neprišiel, aby nám raz navždy priniesol pravdu. Čo sa má potom nájsť pri tom všetkom hľadaní? Katolíci, ktorým chcú nanútiť „spochybňovanie“ po tom, čo ich priviedli k tomu, aby sa „pozbavili istôt“, si musia spomenúť, že: odovzdávanie pokladu Zjavenia bolo ukončené dňom smrti posledného apoštola. Je ukončené, do konca vekov s tým nemožno pohnúť. Zjavenie sa nedá reformovať. Prvý vatikánsky koncil to výslovne spomína: „Bohom zjavené učenie viery nebolo predložené rozumom obdareným ľuďom ako nejaký vynájdený filozofický náukový systém, ktorý by mali zdokonaľovať, ale bolo zverené Kristovej neveste (Cirkvi) ako božský poklad, aby ho ona verne chránila a neomylne vysvetľovala“.

Niekto však môže namietať, že dogma, ktorou bola vyhlásená Panna Mária za Božiu Matku, predsa nesiaha ďalej než do roku 431, dogma o prepodstatnení do roku 1215, pápežská neomylnosť do roku 1870 a tak ďalej. Nebol tu predsa nejaký vývoj? Nie, v žiadnom prípade. Dogmy, ktoré boli definované v priebehu času, boli obsiahnuté v Zjavení, Cirkev ich iba jasne sformulovala. Keď pápež Pius XII. Definoval dogmu o telesnom nanebovzatí Panny Márie, výslovne vysvetlil, že táto pravda o telesnom vzatí najsvätejšej Panny Márie do neba bola obsiahnutá v poklade Zjavenia, že už existovala v textoch, ktoré nám boli zjavené pred smrťou posledného apoštola. V tejto oblasti nemožno priniesť nič nové, nemožno pridať ani jediný článok viery, ale existujúce články možno čoraz jasnejšie, krajšie a vznešenejšie vyjadrovať.

Je to tak isté, že to tvorí pravidlo, ktorým sa treba nekompromisne riadiť pri posudzovaní omylov, ktoré sú nám dennodenne predkladané, k ich odmietnutiu. Bossuet energicky píše: „Keď sa majú vysvetliť princípy kresťanskej morálky a podstatných dogiem Cirkvi, je všetko, čo sa nevyskytuje v tradícii všetkých storočí a obzvlášť v stredoveku, práve z toho dôvodu nielen podozrivé, ale aj zlé a odsúdeniahodné. To bol základný princíp, podľa ktorého všetci cirkevní otcovia a ešte omnoho viac pápeži odsúdili všetky falošné náuky, pretože pre rímsku Cirkev nebolo nič opovrhnutiahodnejšie než novoty.“

Na zastrašených veriacich sa uplatňuje tento argument: „Pridržiavate sa minulosti, ste spiatočníci. Žite predsa so svojou dobou!“ Mnohí tak budú vyvedení z rovnováhy a nebudú vedieť, čo majú odpovedať. Pritom odpoveď je taká ľahká“ neexistuje ani minulosť, ani prítomnosť, ani budúcnosť, pravda platí pre večné časy, je večná.

Aby otriasli tradíciou, oháňajú sa proti nej podľa protestantského spôsobu Svätým písmom a tvrdia, že evanjelium je jediná kniha, ktorá platí. Tradícia je však staršia než evanjelium! Aj keď synoptické evanjeliá neboli zďaleka tak neskoro napísané, ako sa nám pokúšajú nahovoriť, predsa uplynulo viac rokov, kým štyria evanjelisti dokončili svoje spisy. Ale Cirkev už existovala, už sa uskutočnila udalosť Turíc, po ktorých nasledovali početné obrátenia – tritisíc už v ten istý deň po odchode z večeradla. V čo verili v tom čase? Ako prebieha odovzdávanie Zjavenia, ak nie ústnym podaním? Tradíciu nemožno podriadiť Svätému písmu a už vôbec nie ju odmietať.

Nemyslime si však, že modernisti majú neobmedzenú úctu voči inšpirovaným textom. Popierajú dokonca, že Sväté písmo vo svojej celistvosti je inšpirované: „Čo je v evanjeliách inšpirované? Iba pravdy, ktoré sú nevyhnutné pre našu spásu.“ V dôsledku toho sa zázraky, správy o detstve, celé účinkovanie nášho Pána posudzujú ako viac menej legendárny životopisný literárny žáner. Na koncile sa rozpútala hádka pre slová: „iba pravdy nevyhnutné pre spásu“. Boli biskupi, ktorí chceli obmedziť historickú hodnovernosť evanjelií, čo ukazuje, do akej miery je klérus otrávený novomodernizmom. Katolíci si tu nesmú nechať nič nahovoriť.: Celé evanjelium je inšpirované. Tí, ktorí ho napísali, boli skutočne so svojim rozumom pod vplyvom Ducha Svätého, takže evanjeliá ako celok sú Božím Slovom, Verbum Dei. Nie je dovolené niečo si vybrať a dnes hovoriť: „Túto časť akceptujeme, tú druhú odmietame.“ Byť heretický znamená podľa pôvodného gréckeho významu tohto slova vyberať si.

Aj napriek tomu platí, že je to tradícia, ktorá nám evanjelium odovzdáva a že vysvetľovať evanjelium je vecou tradície, učiteľského úradu. Ak nemáme niekoho, kto nám ho interpretuje, môže sa stať, že viacerí medzi nami budú chápať ten istý Kristov výrok úplne protikladným spôsobom. Takto skončíme u liberum arbitrium (svojvôľa) protestantov a u voľnej inšpirácie celého dnešného charizmatizmu, ktorý nás vrhá do úplného dobrodružstva.

Všetky dogmatické koncily presne vyjadrili ústne podanie, presne vyjadrili to, čo učili apoštoli. Tu nemôžu existovať žiadne novoty. Nemožno už meniť dekréty Tridentského koncilu, pretože sú neomylné, napísané a vydané oficiálnym aktom Cirkvi, na rozdiel od Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého články nie sú neomylné, pretože pápeži vôbec nechceli uplatniť svoju neomylnosť. Nikto vám nemôže teda povedať: „Upínate sa na minulosť, zostali ste stáť pri Tridentskom koncile.“ Tridentský koncil nie je minulosťou! Tradícia je svojou podstatou nadčasová a zhoduje sa s každou dobou a s každým miestom.

(Arcibiskup Marcel Lefebvre – Otvorený list bezradným katolíkom)