Národovectvo nad náboženstvo?

IlustráciaV súčasnosti sa na Slovensku stretávame s mnohými mylnými postojmi, ktoré sa snažia nadradiť národovectvo (nacionalizmus) nad náboženstvo. Ich zástancovia sa pokúšajú zbožštiť lásku k národu a posadiť ju na trón v rámci hierarchie hodnôt, chceli by vytvoriť z národovectva akési vlastné náboženstvo. Takéto názory majú pôvod v revolúcii, preto ich treba zavrhnúť. Priečia sa totiž nielen odkazu našich predkov a tradičnému poňatiu národovectva v slovenskom kontexte, ale aj, čo je ešte podstatnejšie, sú v rozpore s Bohom danou stupnicou hodnôt a prirodzeným poriadkom.

Náboženstvo je totiž hodnota nadprirodzená a večná, kým národ hodnota stvorená, prirodzená a časná. Jediný správny vzťah medzi národovectvom a náboženstvom je taký, keď národovectvo vyplýva z náboženstva a je mu plne podriadené. Katolícke náboženstvo lásku k národu prikazuje pod štvrtým Božím prikázaním: „Kresťan nielen, že smie, ale aj má svoj národ milovať viac, než iný (cudzí), lebo táto láska je človeku vrodená a náboženstvo kresťanské ju vysvetľuje a k nej nabáda, riadiac sa príkladom svojho Božského zakladateľa.“1 Národovectvo má teda mravný a cnostný charakter vtedy, keď vychádza z náboženskej normy.

Podľa prirodzeného poriadku musí byť každá nižšia hodnota podriadená tej vyššej. Stavať nižšie hodnoty nad hodnoty vyššie je javom revolučným, teda neprijateľným. A ak samotná hodnotnosť nižšej hodnoty pramení z vyššej hodnoty, ktorej je podriadená, tak keď túto hierarchiu naštrbíme, nižšia hodnota svoju hodnotnosť stráca a z toho, čo bolo predtým cnosťou, sa stáva aicky neresť. Toto samozrejme platí pri národovectve. Je cnosťou len potiaľ, pokiaľ je podriadené náboženským normám. Akokoľvek sa národovectvo zveličuje, či už sa odmieta podriadiť náboženstvu, alebo chce byť samo náboženstvom, stáva sa neresťou. „Teda zveličený nacionalizmus je vec mimoriadne hodná zavrhnutia, je v zrejmej protive s katolíckym učením.“2 Národovectvo, ako vidíme, nie je v skutočnosti hodnotou samo osebe. Hodnota sa mu priraďuje vtedy, keď je v súlade s mravným zákonom, ktorý však nevyhnutne požaduje zachovávanie a rešpektovanie stupnice všetkých prirodzených aj nadprirodzených hodnôt. Práve na základe toho, že sa ho revolučný duch snaží vymaniť spod prirodzenej autority náboženskej, často skĺzne v šovinizmus, v národnú pýchu a v národný egoizmus, vtedy ho treba rázne odmietnuť, lebo: „nacionalizmus, ako skusujeme u iných, je aj nebezpečenstvo. Národné povedomie prepína v subjektívnu pýchu, vo vedomie jedinečnosti. Baží po zveľaďovaní akýmkoľvek spôsobom, po absorbovaní všetkého okolo. (…) Nacionalizmus (ktorý nie je podriadený katolíckemu náboženstvu) je najpažravejšia sila nového veku. Je to veľká, eruptívna, zápalná, sugestívna moc.“3

Hneď v úvode poslednej citácie čítame, že nacionalizmus je aj nebezpečenstvom, ako skusujeme u iných. To znamená, že u nás nebezpečenstvom nie je. Teda nebol (až na pár výnimiek) v štyridsiatych rokoch minulého storočia, keď boli tieto vety písané. Týmto smerujem len k jedinému. Totiž, že národovectvo, ktoré sa chce chápať ako absolútna hodnota sama osebe, ktoré nad sebou neuznáva náboženskú autoritu, je národovectvom, aké v slovenskom kontexte nemá obdoby. To, že je v súčasnosti tak rozšírené, je len tragickým dôsledkom minulých desaťročí, kedy bol slovenský duch zmietaný boľševickým ateizmom, či výsledkom posledných rokov, kedy je zmietaný novopohanským modloslužobníctvom a inými „new age“ trendmi.

Avšak jedine: „katolicizmom pestovaný nacionalizmus je tou živou silou v dejinách ľudstva, ktorá nosila tie najskvelejšie prejavy jednotlivých národov v harmonickom spolunažívaní všetkých národov, je preto najväčším dobrodením pre národ, ak že kto jeho (zveličený) nacionalizmus, ktorý rozvrhnutý rozbíja a zabíja, privedie do blahodarnej sféry univerzalizmu katolíckeho, kde sa povznáša a konzervuje. (…) Týmto nacionalizmom vedený slovenský národ zachoval sa cez tisícročie, udržal si svoje územie, pestoval si svoju írečitú reč, rozvíjal svoju kultúru pod blahodarnou ochranou Katolíckej Cirkvi. Preto nie je náhodou, ale historickou kontinuitou, keď slovenský národ po svojom vzkriesení práve v katolíckej čiastke tak húževnate pridržiava sa národnej samobytnosti, keď práve katolícki Slováci tak ostražite bránia si čistotu reči (…) i geografickú a topografickú základňu pod menom Slovenskej krajiny, so všetkými životnými podmienkami pre chlieb i kultúru synov slovenského národa. A nielen že nevidí v tom protirečenie, keď v budúcnosti práve pod egidou katolíckej univerzality bude sa pridržiavať svojej národnej individuality, ba práve z tisícročnej svojej minulosti čo príkaz katolíckej univerzality bude pre seba vykladať oduševnené pestovanie svojej národnej svojráznosti.“4

Skutočne za všetko hovoria slová kňaza, prezidenta a najvýznamnejšieho teoretika slovenského národného hnutia – Dr. Jozefa Tisu. Ach, národe, ako si sa len vzdialil od jeho myšlienok. Ako sa len vzdialili od tohto základu aj tí, ktorí sa k nemu inak formálne hlásia. Ako jasne a prorocky však znejú slová Dr. Tisu o tom, že zveličený nekatolícky nacionalizmus rozbíja a zabíja. Áno, rozbité a zabité je pronárodné prostredie dneška. A to práve vďaka tomu, že sa národovectvo kladie nad náboženstvo. Jedinou možnou cestou obrody, ako mučeník Jozef prorokuje, je privedenie národovectva pod blahodarnú ochranu Katolíckej Cirkvi, len tam sa môže povzniesť. Len vďaka takémuto nacionalizmu slovenský národ prežil cez tisícročie a len s takýmto nacionalizmom si zachová svoju identitu v budúcnosti.

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

M. Ž.

Zoznam bibliografických odkazov:

1. ŠIMEK, Jozef: Katolícka mravouka, s. 79, Písek : Jaroslav Burian, 1913

2. CHLADNÝ-HÁNOŠ, Maximilián: Láska k vlasti, s. 104, Martin : Matica slovenská, 1941

3. HANUS, Ladislav: Rozprava o kultúrnosti, s. 63, Spišské Podhradie: Spišský kňazský seminár, 1991

4. TISO, Jozef: Katolicizmus a nacionalizmus. In: Kultúra, r. 5, 1933, č. 9