Povstalecký zločin

Hrob plk. ZverinaNa konci augusta došlo v Banskej Bystrici k udalosti, ktorá sa stala známa ako Slovenské národné povstanie. Po celé desaťročia sa o ňom učilo, prednášalo a jeho účastníci, či už skutoční, alebo len domnelí boli objektom uctievania. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nie je nič, čo by o ňom nebolo známe. Opak je však pravdou. Okolo každej udalosti, ktorá je takýmto spôsobom glorifikovaná sa vždy nájde dosť tieňov. A to hlavne vtedy, keď sa o nich nemôže verejne hovoriť. Nebudem sa tu rozpisovať o všetkých prípadoch, ktoré boli sa celé tie dlhé roky účelovo zatlačené do úzadia a na ktoré sa malo zabudnúť. Na to nie je priestor, preto sa zameriam na jednu, ktorá sa stala na samom začiatku tzv. Slovenského národného povstania v budove Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.

Táto inštitúcia bola, ako je všeobecne známe konšpiratívnym centrom povstania a jej náčelník pplk. Ján Golian sa neskôr stal jedným z veliteľov povstaleckej armády. Pre dôstojníkov, ktorí sa držali svojej prísahy to bola doslova jama levová. Presvedčil sa o tom samotný generál Turanec, ktorý v ranných hodinách 29.augusta priletel na letisko Tri Duby. O približne 9. hodine bol neďaleko Kremničky zatknutý povstalcami. Neprišiel však sám. V budove Veliteľstva pozemného vojska ho čakal jeho blízky spolupracovník plk. Ondrej Zverin, v tom čase veliteľ 1.divíznej oblasti v Trenčíne, s ktorým mali prebrať otázku presunu Veliteľstva pozemného vojska do Trenčína a tiež presunu Veliteľstva 1.divízie do budovy Veliteľstva pozemného vojska.

Keď sa však generál Turanec dlho neukazoval, začal plk. Zverin zisťovať, kde sa nachádza. Po získaní informácie, že z Bratislavy na Tri Duby doletel, začal šípiť, že sa deje niečo zlé. Následne získal od dôstojníka Veliteľstva brannej výchovy, ktoré sídlilo v rovnakej budove ako veliteľstvo pozemného vojska informáciu, že do mesta sa chystajú vtrhnúť partizáni. Na tomto základe vyhlásil plk. Zverin poplach pre štábnu rotu Veliteľstva pozemného vojska a na jej čele začal po gen. Turancovi pátrať. Nemal však dostatočný prehľad o celkovej situácii a nevedel tiež na koho sa môže v tejto veci spoľahnúť. Nakoniec našiel spojenca v plk. Viliamovi Kanákovi, ktorý stál na čele Veliteľstva brannej výchovy. Spolu sa pokúsili ovládnuť budovu Veliteľstva pozemného vojska, vtedy už vlastne vojenského ústredia povstalcov. Pokiaľ by sa to podarilo, povstanie by mohlo byť zmarené už v zárodku.

Obidvaja plukovníci však boli obklopení povstaleckými dôstojníkmi a nemali sa na koho obrátiť. Nemali ani k dispozícii spoľahlivé jednotky a nakoniec ani dostatočný prehľad o celkovej situácii. Ak by napríklad plk. Zverin včas pochopil vážnosť situácie a povolal svoj prápor z Kremničky, bol by s jeho pomocou schopný obsadiť budovu Veliteľstva pozemného vojska, zatknúť povstaleckých dôstojníkov a povstanie zmariť. Takto sa však ocitli v izolácii. Mnohí povstaleckí dôstojníci sa naoko podriaďovali ich rozkazom, ale v skutočnosti ich sabotovali. Aj tak sa obidvom plukovníkom podarilo zadržať niekoľko civilných osôb. Až také civilné však neboli. Jeden z nich bol styčný dôstojník z Londýna, druhý spojka z ilegálnej Slovenskej národnej rady. Obidvaja prišli za Golianom, ktorý ich už čakal. Ten sa spolu s ďalšími povstaleckými dôstojníkmi spamätal a nariadil 2.oddeleniu Veliteľstva pozemného vojska, aby oboch plukovníkov zatklo a zadržaných kuriérov oslobodilo.

V tom istom čase sa o to isté pokúšala skupina vojakov pod velením pplk Vesela, ktorá sa sformovala mimo budovy. Medzi oboma plukovníkmi a tými, čo sa ich snažili zajať čoskoro došlo ku konfliktu, ktorý prerástol do prestrelky. Obidvaja plukovníci však boli vyzbrojení len osobnými zbraňami a nemohli dlho vzdorovať silne ozbrojeným útočníkom. Počas prestrelky bol plk. Zverin vážne ranený a zadržaný. Plk. Kanák sa pokúsil o útek, čoskoro však bol chytený aj on. Plk. Zverin bol najprv dopravený do nemocnice. Neskôr, keď sa jeho zdravotný stav zlepšil, boli obaja väznení v Banskej Bystrici. Celkovo sa však o ich osudoch po 30.auguste 1944 vie len málo.

Podľa svedectiev ich spoluväzňov boli až do 12.októbra 1944 väznení v Banskej Bystrici. V tento deň v skorých ranných hodinách odvezení do zajateckého tábora, ktorý sa nachádzal v Ľubietovej. Tam však už nedorazili. Neďaleko tejto obce boli za nejasných okolností spolu so štyrmi ďalšími dôstojníkmi (pplk. Klučík, npor. Schmidt, npor. Schindler, por. Fercer) zavraždení. Ich pozostatky boli nedbanlivo zahrabané a následne objavené miestnym občanom. Krátko na to, boli vyzdvihnuté a opätovne pochované na rímskokatolíckom cintoríne v Ľubietovej.

O dôvode tejto vraždy sa dlho špekulovalo. Najpravdepodobnejšie je, že obidvaja plukovníci boli nepríjemnými svedkami správania sa a pobytu budúcich „hrdinov“ povstania v kritických momentoch. O motívoch vraždy ďalších môžeme tiež len špekulovať. Pplk. Klučík bol dôstojník verný Slovenskej republike a už ako dôstojník armády ČSR sa vyhlasoval za autonomistu. Možno to stačilo ako dôvod. Zvyšní nižší dôstojníci snáď počuli od spoluväzňov ako to bolo. Snáď doplatili na svoje nemecké mená. To sa už zistiť nedá. V podstate sa v prípade nižších dôstojníkov dosiaľ našlo len málo informácii. V prípade tých vyšších išlo o osoby s vysokým morálnym kreditom, so skúsenosťami v boji. Boli pozitívne hodnotení zo strany nadriadených a patrili svojimi skúsenosťami, odbornosťou a národno-štátnym uvedomením k špičke dôstojníckeho zboru slovenskej armády. Mohlo byť dôvodom ich tragického konca práve toto?

Roman RS

plk. Kanák pplk. Klúčik