Prečo sa Cirkev nechce modernizovať?

Aj z úst dobrých katolíkov často počujeme dnes slová: „Prečo je naša Cirkev tak prísna vo svojich zásadách? Prečo sa nemodernizuje? Prečo nepopustí aspoň len v niektorých veciach? Prečo aspoň len niekedy neprižmúri oči?“

Takto hovoria mnohí katolíci, ale najčastejšie hovoria tak naši neprajníci. Myslím, že sa nemusím rozširovať o tejto veci. Niekoľko mojich slov ti postačí na jej objasnenie. Prečo sa vraj Cirkev nechce modernizovať?! Veď ona sa modernizuje vo všetkom, v čom sa len modernizovať môže. Len si uváž! Cirkev dnes rádiom hlása Božie slovo. Cirkev dnes mikrofónmi a zosilovačmi zosiluje v kostoloch hlas svojich kazateľov. Cirkev dnes používa svetelných obrazov a filmu. Cirkev používa v pastorácii bicykla, motocykla a auta. Cirkev buduje moderné tlačiarne a zakupuje rotačky. Cirkev loďami a lietadlami posiela do sveta svojich misionárov. Cirkev hojne používa telefónu, telegrafu, rádia, elektriny, písacích a iných strojov. Cirkev buduje priestranné kultúrne domy.

Jedným slovom: Cirkev do svojich služieb zapriahla dnes všetko, čo moderná doba priniesla dobrého, praktického a osožného. Nie je teda pravdou, že sa Cirkev nechce modernizovať. Ona sa modernizuje v čom sa len modernizovať môže. Sú však isté veci, v ktorých sa Cirkev nesmie modernizovať, ak sa len nechce vzdialiť od učenia Kristovho. Takouto vecou je napríklad učenie Cirkvi katolíckej: Z toho Cirkev zľavovať nemôže.

Čo je vlastne učenie našej Cirkvi? Učenie našej Cirkvi je vlastne učením Kristovým, to sú slová Kristove. Kristus Pán však bol Bohom. Z toho nasleduje, že učenie našej Cirkvi zahrňuje v sebe slová samotného Boha a tie sa meniť nemôžu. Len si pomysli, aký veľký rozdiel je medzi slovami Boha a slovami ľudskými!

Človek je slabý, krehký tvor. Nemôže sa vyhnúť chybám, nedostatkom a omylom. Preto je aj jeho slovo len slabé a chvíľkové. Sotvaže bolo vyslovené, už aj zaniká. Vzduch odnáša jeho zvuk a ono zmizne a stráca sa skôr, ako stopa, ktorú zanecháva za sebou po mori sa plaviaca loď. V dejinách sa síce našli mužovia, ktorých slová hýbali svetom: ale to trvalo len krátky čas. Dnes už ich slová a náuky stratili svoju platnosť a význam. Pominuli sa. Len si pomysli, aké všelijaké náuky, teórie a hypotézy vládli svetom. Učenci sa napríklad nazdávali, že sa okolo zeme krútia všetky hviezdy na oblohe nebeskej. A dnes? Vysmievajú sa tomuto názoru. Zbožňovatelia pokroku si mysleli, že technický rozvoj pripraví na zemi raj a uľahčí život ľudstva. A za tým: Miesto uľahčovania života technika závodí vo výrobe vražedných zbraní. Voľakedy sa učenci vysmievali alchimistom, ktorí učili možnosť prevodu jedného prvku na druhý (umelá výroba zlata). A v najnovšom čase? Po objavení elektrónov pracujú na prevedení jedného prvku na druhý. V roku 1751 sa učenci smiali správe o padaní meteorov a teraz sa smejú tomu, kto sa padanie meteorov opováži zaprieť. A tak by som mohol rozprávať ďalej. Staré náuky, teórie a hypotézy zakapali, pominuli a nahradené boli novými. Darmo je, aj slová najväčších učencov sú len slovami ľudskými a tie sú vystavené omylom. Môžu byť teda opravované a pozmeňované.

Učenie Cirkvi je však učením Boha. To sú slová Kristove. Tie sa meniť nemôžu. Tie musia stáť pevne ako skala uprostred rozbúreného mora. Tie musia pretrvať veky, ba aj zem a hviezdy na oblohe nebeskej. Tie, ako maják, musia ľudstvu svietiť na mori života a stále mu musia ukazovať správnu cestu do nebeskej vlasti. Krásne to vyjadril zosnulý nórsky básnik Björnson slovami: „Slová básnikov podobajú sa peniazom, razeným z rýdzeho kovu. Sú cenné, ale sa chytro ošúchajú a peniaz stráca svoju cenu. Slovo Pána je ako diamant. Nikdy sa neošúcha a jeho jas je práve taký dnes ako na poslednom súde.“ Učenie Cirkvi je učením Kristovým, učením pravdy a pravda je nepominuteľná a večná. Správne teda hovorí náš slovenský básnik A. Sládkovič:

More vyschne, hory spadnú,
časnosť strhne hviezd oblohu,
ohne slnca tiež vyhasnú:
ale pravda bude v Bohu!

Obraz ľudský zmažú časy,
tôňa tela v hrob sa zloží:
ale pravda večnej krásy
zveční v sebe obraz Boží!

Život a smrť v jedno splynú,
svet z ničoho v nič sa stratí:
cnosti ducha čo vyvinú,
to sa k Bohu svojmu vráti!

Priestor a čas sa rozpadne,
svety svoju koľaj stratia:
ale pravda svetmi vládne,
pravdu veky neodvrátia!

„Pravdu veky neodvrátia!“ Učenie Cirkvi je učením pravdy a pravdu veky neodvrátia. Krásne to povedal Pán Ježiš, keď vyhlásil: „Nebo a zem pominú, ale moje slová nepominú“. (Lukáš 21:33) A ešte krajšie to vyjadril slovami: „Hovorím vám: kým sa pominie nebo a zem, jedno písmeno alebo jedna čiarka nepominie zo zákona… Kto teda naruší jedno z týchto najmenších prikázaní a bude tak učiť ľudí, bude sa volať najmenším v kráľovstve nebeskom: kdežto kto bude konať a učiť, bude sa volať veľkým v kráľovstve nebeskom“. (Matúš 5:18-19) Tieto slová sú príčinou prísnosti našej Cirkvi. Pre tieto slová Kristove Cirkev nemôže upustiť zo svojich zásad náboženských ani vtedy, keby pre túto svoju prísnosť stratila celé národy a štáty. Len si spomeň, čo všetko pretrpela Cirkev pre svoje učenie v minulosti.

Kde sa len uchytila, v každej zemi, v každom veku povstávali ľudia, ktorí chceli meniť jej učenie. Cirkev však stála na svojom. Často útočili na ňu mocní tohto sveta, ale Cirkev neustúpila, ona ustúpiť nemohla. Anglický kráľ Henrich VIII. napríklad žiadal od nej ústupok v otázke manželskej, aby sa mohol druhý, tretí, štvrtý, ba aj piaty raz oženiť. Dal Cirkvi ultimátum: „Alebo pozmeníš svoje učenie, alebo odpadnem aj s celým národom anglickým“. A Cirkev?! Radšej stratila národ anglický, ale učenie Kristovo nepozmenila. A takých udalostí máme v dejinách cirkevných veľmi veľa. Krásne to líči slávny kazateľ Lacordaire: … Jedno storočie po druhom prišlo k bránam pápežského paláca Vatikánu a búchalo na ne: vyšla von zakaždým náuka Cirkvi katolíckej v slabunkej a zostarlej podobe nejakého starca (pápeža) a spýtala sa:

Čo chcete odo mňa?
Zmenu!
Ja sa nemením.
Ale veď sa už všetko zmenilo vo svete: zmenilo sa hvezdárstvo, zmenila sa chémia, zmenila sa filozofia, cisárstva sa zmenili v republiky, prečo sa nechceš zmeniť aj ty?
Pretože som vyšla od Boha a Boh sa nemení.
Vedz však, že my sme pánmi, máme milióny ozbrojených ľudí, vytasíme meč: meč, ktorý rúca tróny, bude vedieť zraziť hlavu jedného starca (pápeža) a roztrhať tú jednu knihu (Sv. Písmo).
Urobte to, krv je balzamom, od ktorého som zakaždým omladla!
Teda urobíme inakšie, dáme ti polovicu svojho kráľovského alebo cisárskeho purpuru: ustúp, povoľ nám v niečom!
Nechaj si svoj purpur, kráľu, zajtra ťa v ňom pochovám a my nad tebou zaspievame Alleluja a De profundis, ktoré sa nikdy nemení…

Áno, Cirkev sa nemení. Toho najlepším dôkazom sú všetky tie uplynulé storočia a protináboženské boje. Náuka Cirkvi sa nemení ani dnes. Ľudia aj dnes prichádzajú k Cirkvi s požiadavkou, aby sa modernizovala. A ona?! Kladie im pred oči svoje Verím v Boha a Desatoro. Keby sa vzbúril proti nej aj celý svet, ona zo svojich zásad nepopustí, ona nepozná kompromisov. Trpí, mlčí, trúchli, modlí sa, ale zo svojho učenia nezľaví. Kristus Pán jej kedysi zveril svoje učenie a ona ho chráni a bráni a od neho neustúpi ani dnes, keď sa už okolo nej všetko zmenilo. Vo svojom učení sa Cirkev nemodernizuje, lebo jej učenie je vždycky moderné a časové.

(Andrej Kliman: Katolíci vo víre dnešného života. Trnava: SSV, 1937)