P. Karl Stehlin: Pozemský raj alebo bojové pole?

Keď si uvážime bezhraničné šťastie a povýšenie našej ničotnosti k akej nás Boh predurčil na jednej strane a keď pohliadneme na večné tresty nehasnúceho ohňa v pekle na strane druhej, javí sa krátky život človeka na zemi ako neustávajúci boj; v boji si človek pripravuje celú svoju večnosť: „padáme do jednej alebo do druhej večnosti“, hovoril sv. Ambróz. Behom niekoľko desiatok rokov sa môžeme stať večne šťastnými nielen na milióny alebo miliardy ďalších rokov, ale navždy a bez konca alebo taktiež po celú večnosť trpieť muky pekelné! Zjavená Pravda nás učí, že satan vyvíja celú rafinovanú stratégiu neprestajných pokušení „cukru a biča“, aby nás zahubil, naproti tomu Boh nám dáva všetky prostriedky k tomu, aby sme mohli byť spasení. S ohľadom na túto situáciu, ktorá potrvá dokiaľ bude človek žiť na svete, popisujú svätí život na zemi ako službu vo vojsku, v Cirkvi bojujúcej. Pod vedením pastierov duší žijú veriaci ako na bojovom poli: bránia sa pred útokmi nepriateľa, považujú hriech dokonca i ten najmenší za najväčšie zlo na tejto zemi a aj keď vedia o svojej slabosti z dôvodu zranenia prvotným hriechom, žijú v umŕtvení, utekajú pred príležitosťou k hriechu, zriekajú sa všetkého, čo by ich mohlo pred nepriateľom oslabiť. Nenávidia hriech a blud a bojujú s nimi na život a na smrť.

Bojovať, to znamená taktiež dvíhať ťažké kríže, znášať utrpenie a ťažkosti. Vedia, že takýto obetavý život, posväcovanie seba samého až do smrti je najväčším prejavom lásky k Bohu. Práve preto nás Pán Ježiš chce spasiť svojim umučením a smrťou na kríži a jeho krížová cesta je vzorom pre náš život, ktorý je dlhou púťou, cestou krížovou, ktorá končí na Golgote našou vlastnou smrťou a našim zmŕtvychvstaním do večnosti.

Tento boj nás núti k heroizmu, k hrdinstvu: máme byť rytieri, túžiaci po víťazstve Krista nad všetkými úkladmi lucifera. Dokonalosť spočíva v nasledovaní Spasiteľa až do stotožnenia sa s ním samým: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“. Deje sa to skrz dokonalé plnenie jeho vôle a skrz dokonalé popretie svojej vôle.

Pretože modernizmus pohŕda skutočným cieľom človeka, prekrúca ho a ako najväčšie zlo predstavuje nezhody a vojny a ako najväčšie dobro mier za každú cenu. Tento pacifizmus vedie k dialógu s inými náboženstvami s cieľom nachádzať mierové dohody. V mene tohto mierového dialógu sa vyrazila katolíkom zbraň z rúk: dohoda s protestantizmom vedie k zľahčovaniu spovede a zbožnosti k Najsvätejšej Panne Márii, k pohŕdaniu tradície ako zdroja všetkých náboženských znalostí, vrátane učiteľského úradu Cirkvi ako strážcu pravdy. Dohoda s pravoslávím odstraňuje zmysel pápežstva, ako stĺpu neomylnej pravdy. Dialóg s judaizmom nám blokuje cestu k samotnému Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý ako Boh a človek je jediným všeobecným zdrojom a prostredníkom spásy. Tento pacifizmus utvára nové normy kresťanského života: nadovšetko je láska, ktorá je definovaná ako obšťastnenie seba samého a blížneho podľa názoru vlastného svedomia; v mene tejto lásky je všetko dovolené – všetka nečistota, celý sobodomurársky hedonizmus. Strašiť niekoho trestami, prebúdzať v ňom zármutok predstavami „prísneho Boha – Sudcu“, hrozbami peklom, pôsobením diabla atď. – to je súčasný „ťažký hriech“ pred ktorým je potrebné utiecť.

Aká je rola cirkevnej vrchnosti v tejto „novej evanjelizácii“? Je promótorom svetového mieru, prostredníkom spojených politických síl a hovorcom, ktorý všetkých reprezentuje, dokonca i tých najhorších nepriateľov Ježiša Krista. Týmto spôsobom sa predstavuje ako „kráľovstvo Božie na zemi“, niečo na spôsob raja v ktorom všetci ľudia žijú v zhode, rešpektujú sa vzájomne a obdivujú rôzne vyznania; vo svete, v ktorom už nie sú vojny, ani hlad, ani diskriminácia, ani nátlak, ale najväčšia sloboda v celkovom mieri. Pokiaľ sa i napriek takémuto sedliackemu scenáru nepokojný veriaci spýta na rolu Boha a zmysel večnosti, vysvetlí sa mu, že sám Boh nám zaručil večnú spásu. Akékoľvek iné riešenie by nebolo v zhode s jeho „láskou“.

Skrze pacifizmus sa veriaci celkom odvracia od svojho večného cieľa a za jediný zmysel života prijíma sebarealizáciu, stáva sa otrokom všetkých možných túžob a považuje satanské pokušenie ako pozvanie k „láske“. Lenže večný nepriateľ zostáva stále nepriateľom a „nová evanjelizácia“ spôsobuje, že katolíci „ako dážď padajú do pekiel!“ (slová Matky Božej vo Fatime).

Zdroj: P. Karl Stehlin: U zdrojov krízy