Vladimír Solovjev: Apoštol Peter a pápežstvo

Svätý apoštol Peter má primát právomoci; ale prečo by bol rímsky pápež dedičom tohto primátu? Musíme priznať, že táto otázka takto položená vôbec nepadá vážne na váhu. Len čo pripustíme vo všeobecnej Cirkvi základnú a zvrchovanú právomoc, ustanovenú Ježišom Kristom, v osobe svätého Petra, musíme tiež pripustiť, že táto právomoc voľakde jestvuje. A zrejmá nemožnosť nájsť ju inde ako v Ríme je už, ako sa nám zdá, dostatočným motívom pridať sa ku katolíckej téze.

Keďže ani carihradský patriarcha ani petrohradská Synoda nemajú a nemôžu mať nárok zastupovať skalu všeobecnej Cirkvi, to jest ozajstnú a základnú jednotu cirkevnej právomoci, načim sa bude zriecť tejto jednoty a prijať stav rozdelenia, neporiadky a poroby ako normálny stav v Cirkvi, buď načim uznať práva a ozajstnú cenu samojedinej jestvujúcej moci, ktorá sa vždy javila ako stredobod cirkevnej jednoty. Nijaká rozumová úvaha nemôže potlačiť zrejmosť skutočnosti, že mimo Ríma sú iba cirkvi národné (ako cirkev arménska a cirkev grécka), cirkvi štátne (ako cirkev ruská a cirkev anglická) alebo sekty, založené jednotlivcami (ako luteráni, kalvíni, irvingiáni, atď.). Rímsko-katolícka Cirkev jediná nie je ani národnou cirkvou, ani štátnou, ani sektou, založenou človekom. Je to jediná Cirkev na svete, ktorá zachováva a utvrdzuje princíp všeobecnej sociálnej jednoty proti sebeckosti jednotlivcov a partikularizmu národov; len ona zachováva a utvrdzuje slobodu duchovnej moci proti absolutizmu štátu; len ona je jedným slovom tou, ktorú pekelné brány nepremohli.

„Po ovocí ich poznáte ich“. V oblasti náboženskej ovocie katolicizmu (pre tých, čo zostali katolíkmi) je jednota a sloboda Cirkvi; ovocie východného a západného protestantizmu pre tých, čo sa k nemu pridali, je rozdelenie a otroctvo: rozdelenie najmä pre Západniarov, otroctvo najmä pre Východniarov. O rímskej Cirkvi alebo o pápežstve môže myslieť a hovoriť každý, čo chce; my sami sme veľmi ďaleko od toho, aby sme tam videli alebo hľadali dosiahnutú dokonalosť, uskutočnený ideál. Vieme, že skala Cirkvi nie je Cirkev, že základ nie je budova, že cesta nie je cieľ. My len toľko tvrdíme, že pápežstvo je jedinou cirkevnou mocou medzinárodnou a nezávislou, jedinou reálnou a trvalou základňou pre všeobecnú činnosť Cirkvi. To je nepopierateľná skutočnosť a ona stačí, aby prinútila uznať v pápežovi jediného držiteľa právomoci a výsad, ktoré dostal Peter od Krista. A keďže ide o všeobecnú cirkevnú monarchiu, ktorá mala prepodstatniť všeobecnú monarchiu politickú a zúplna ju nepotlačiť, nie je prirodzené, že vonkajšie sídlo týchto dvoch zodpovedných monarchií ostalo to isté? Keď, ako sme povedali, dynastia Júlia Caesara mala byť v istom zmysle nahradená dynastiou Šimona Petra, cézarizmus pápežstvom, nemala sa dynastia Šimona Petra pevne usídliť v ozajstnom stredobode všeobecnej ríše?

Prenesenie do Ríma zvrchovanej cirkevnej moci, založenej Kristom, je zjavným faktom, dosvedčeným podaním Cirkvi a ospravedlneným logikou vecí. Čo sa týka otázky, ako a v akých formách bola Petrova moc odovzdaná rímskemu biskupovi, to je historický problém, ktorý pre nedostatok dokladov nemôže sa vyriešiť vedeckým spôsobom. My veríme ortodoxnému podaniu, zaznačenému v našich liturgických knihách, ktoré tvrdí, že svätý Peter prišiel do Ríma a tam definitívne ustálil svoje sídlo a že pred smrťou sám vymenoval svojho nástupcu. Potom vidíme pápežov, volených kresťanskou spoločnosťou mesta Ríma, až sa s konečnou platnosťou zaviedol terajší spôsob voľby zborom kardinálov. Okrem toho máme od druhého storočia (spisy svätého Ireneja) autentické svedectvá, ktoré dokazujú, že rímska Cirkev bola už vtedy považovaná celým kresťanským svetom za stred jednoty a že rímsky biskup stále požíval vyššiu autoritu, hoci formy, v ktorých sa táto autorita javila, museli sa nevyhnutne meniť podľa dôb, stávajúc sa určitejšími a vznešenejšími v miere, v akej sa sociálna štruktúra Cirkvi stávala zložitejšiu, rôznejšou a rozvinutejšou.

„Naozaj“, – hovorí kritický a racionalistický dejepisec, – „roku 196 vyvolení vodcovia cirkví sa pokúšali ustaviť cirkevnú jednotu: jeden z nich, predstavený rímskej Cirkvi, ako sa zdalo, pripisoval si úlohu výkonnej právomoci v lone spoločnosti a osoboval si úrad najvyššieho veľkňaza“.1 No nešlo tu len o výkonnú moc; ten istý spisovateľ doznáva trochu ďalej: „Tertulián a Cyprián pozdravujú, ako sa zdá, v rímskej Cirkvi hlavnú Cirkev a do istej miery strážkyňu a riaditeľku viery a čistých tradícií“.2

Monarchistická moc všeobecnej Cirkvi bola v prvotnom kresťanstve len zárodkom, sotva znateľným, no plným života; v druhom storočí sa tento zárodok rozvinul viditeľným spôsobom, ako o tom svedčia akty pápeža Viktora; v treťom storočí akty pápežov Štefana a svätého Dionýza a vo štvrtom storočí akty pápeža Júlia I. V nasledujúcom storočí vidíme už túto najvyššiu autoritu a túto monarchistickú moc rímskej Cirkvi sa zdvíhať ako silný ker – s pápežom svätým Leom I.; a napokon okolo IX. storočia je už pápežstvo velebným a mocným stromom, ktorý pokrýva svojimi vetvami kresťanský svet.

V tom je veľká skutočnosť, skutočnosť hlavná, prejav a historické vyplnenie božského slova „Ty si Peter“ atď. Táto všeobecná skutočnosť je plodom božského práva, kým partikulárne udalosti, týkajúce sa odovzdania zvrchovanej právomoci, pápežskej voľby atď., sa týkajú čisto ľudskej stránky Cirkvi a z náboženského hľadiska majú iba druhoradý význam. Ešte aj tu nám môže rímska ríša, ktorá v istom zmysle nám predobrazovala rímsku Cirkev, poslúžiť za prirovnanie. Keďže Rím bol nepopierateľným stredom ríše, muž, vyhlásený za cisára v Ríme, bol ihneď uznaný celým svetom, ktorý sa nepýtal, či k tej najvyššej moci ho vyzdvihol senát, prétoriáni alebo želanie ľudu. Vo výnimočných prípadoch, keď cisár bol zvolený légiami mimo Ríma, jeho prvou starosťou bolo ísť do cisárskeho mesta, bez súhlasu ktorého jeho voľba bola každým pokladaná len za dočasnú. Rím pápežov sa stal pre celé kresťanstvo tým, čím bol Rím cézarov pre celý pohanský svet. Rímsky biskup bol už pre samu túto hodnosť zvrchovaným pastierom a učiteľom celej Cirkvi a nikto sa nemusel znepokojovať pre spôsob jeho voľby, ktorý závisel od okolností a dejinného prostredia. Vo všeobecnosti nebolo viac príčin pochybovať o zákonitosti voľby v prípade rímskeho biskupa, ako v prípade každého iného biskupa. A keď už raz biskupská voľba bola uznaná, predstavený ústrednej Cirkvi, zaujímajúci Stolicu svätého Petra, mal eo ipso všetky práva a všetku právomoc, ktorú Kristus spojil so skalou Cirkvi. Boli výnimočné prípady, keď voľba mohla byť pochybná, a dejiny poznajú protipápežov. Falošný Demetrius a falošný Peter III. nič neodnímajú zákonitej autorite ruskej monarchie; taktiež protipápeži nemôžu poskytnúť nijakú námietku proti pápežstvu. Všetko, čo sa v dejinách Cirkvi môže zdať nenormálnym, prináleží k ľudským spôsobom a nie k božskej podstate náboženskej spoločnosti. Keď sa mohlo stať, že sa pri sviatosti Eucharistie použilo falšované, ba aj otrávené víno, zasahovala táto svätokrádež, čo aj najľahšie sviatosť samu?

Keď vyznávame, že rímsky biskup je opravdivým nástupcom svätého Petra a – ako taký – neochvejnou skalou Cirkvi a kľúčnikom nebeského kráľovstva, abstrahujeme od otázky, či knieža apoštolov bol telesne v Ríme. O udalosti svedčí podanie Cirkvi, ako východnej, tak západnej a my osobne nemáme o tejto veci nijakej pochybnosti. Ale ak sa nájdu kresťania dobrej viery, citlivejší na zdanlivé dôvody protestantských učencov, než my, nemusíme sa s nimi prieť o tejto otázke. Keby sme aj pripustili, že svätý Peter telesne nikdy nešiel do Ríma, z hľadiska náboženského možno tvrdiť duchovné a mystické prenesenie jeho zvrchovanej moci na biskupa Večného mesta. Dejiny prvotného kresťanstva nám podávajú žiarivý príklad obdobného vzťahu. Svätý Pavol sa v prirodzenom poriadku neupína na Ježiša Krista, nebol svedkom pozemského Pánovho života a neprijal svoje poslanie viditeľným a zjavným spôsobom;3 a jednako je všetkými kresťanmi uznávaný za jedného z najväčších apoštolov. Jeho apoštolát bol verejnou službou v Cirkvi a jednako pôvod tohto apoštolátu – pomer Pavlov k Ježišovi Kristovi – je udalosťou mystickou a zázračnou. Ako zjav nadprirodzeného poriadku stvoril prvopočiatočné spojivo medzi Ježišom Kristom a svätým Pavlom a urobil z Pavla nádobu vyvolenia a apoštola pohanov, hoci jednako toto zázračné poslanie neprekazilo ďalšej apoštolskej činnosti vstup do prirodzených podmienok ľudského života a dejinných udalostí – taktiež prvý vzťah medzi svätým Petrom a rímskou Stolicou, ktorý stvoril pápežstvo, mohol sa akiste odnášať na mystický a transcendentálny čin, čo pápežstvu samému, raz ustanovenému, nijako neodníma charakter pravidelnej sociálnej ustanovizne, prejavujúcej sa v obyčajných podmienkach pozemského života. Mocný duch svätého Petra, riadený všemohúcou vôľou svojho Majstra, mohol sa pre zvečnenie strediska cirkevnej jednoty akiste pevne osadiť v stredisku politickej jednoty, napred utvorenom Prozreteľnosťou, a urobiť rímskeho biskupa dedičom svojho primátu. Pápež v tejto hypotéze – ktorá, nenačim na to zabúdať, by sa stala potrebnou len vtedy, keby bolo pozitívne dokázané, že svätý Peter nešiel do Ríma – by musel byť pokladaný za nástupcu svätého Petra v tom istom duchovnom a jednako celkom reálnom zmysle, v akom (mutatis mutandis) svätý Pavol musí byť pokladaný za opravdivého apoštola, vyvoleného a poslaného Ježišom Kristom, ktorého jednako poznal iba zo zázračného videnia. O apoštoláte svätého Pavla svedčia Skutky apoštolské a Listy samého svätého Pavla; o rímskom primáte ako o nástupníctve svätého Petra svedčí stále podanie všeobecnej Cirkvi. Pre pravoverného kresťana tento posledný dôkaz nie je podstatne nižší ako prvý.

Ak bol základný kameň Cirkvi z Palestíny prenesený do Itálie, to akiste môžeme nepoznať; ale že bol naozaj prenesený a upevnený v Ríme, to je nevývratný fakt, ktorý nemožno odmietnuť a nezaprieť pritom posvätnú tradíciu a samé dejiny kresťanstva.

Toto hľadisko, ktoré fakt podriaďuje princípu a viac sa opiera o všeobecnú pravdu ako o vonkajšiu istotu hmotných zjavov, nie je vôbec naším osobným hľadiskom: je to mienka samej pravoslávnej cirkvi. Je celkom isté, že prvý všeobecný snem nicejský bol zvolaný cisárom Konštantínom a nie pápežom svätým Silsvetrom.4 Jednako grécko-ruská cirkev v bohoslužbách dňa 2. januára, keď sa slávi pamiatka svätého Silvestra, mu pririekla zvláštne chvály za to, že zvolal 318 Otcov do Nicey a že rozhodol dogmu pravej viery proti Áriovej bezbožnosti. To nie je jednoduchý historický omyl – dejiny prvého snemu boli vo východnej cirkvi dobre známe, – je to skôr prejav všeobecnej pravdy, ktorá pre náboženské vedomie Cirkvi bola oveľa dôležitejšia ako materiálna presnosť. Keď raz bol primát pápežov uznaný v zásade, bolo prirodzené vzťahovať na každého pápeža všetky cirkevné činy, ktoré sa stali za jeho pontifikátu. Tak majúc pred očami všeobecné a ústavné pravidlo cirkevného života a nie historické podrobnosti čiastočného prípadu, pápežovi svätému Silvestrovi pripísali pocty a úkony, ktoré mu patrili podľa ducha, no nie podľa litery kresťanských dejín. A mali pravdu, keď tak urobili, ak je pravda, že litera zabíja a duch oživuje.

1. B. Aube, Les Chrétiens dans ľEmpire Romain, de la fin des Antonins au milieu du III n siecle, 69.
2. Tamže, 146.
3. Treba povedať, že Pavlovi sprievodcovia počuli hlas z neba, i učeníkov v Damasku Pán poučil o Pavlovi a konečne Duch Sv. ho dal odlúčiť a vysvätiť k úradu apoštolskému podľa Sk 13. – pozn. prekladateľa
4. Totiž zo stránky materiálnej; lebo zo stránky formálnej treba vidieť zvolanie snemu pápežom v tom, že jeho legáti na ňom predsedali – pozn. prekladateľa

(z knihy Vladimír Solovjev: Rusko a všeobecná Cirkev, Trnava: SSV, 1947)