Cesta domov – Prejav člena NSS odznevší počas spomienkovej akcie k 74. výročiu vzniku 1. Slovenského štátu

Vážení prítomní,

Deň 14. marec 1939 je dňom návratu slovenského národa domov. Pojem „domov slovenského národa“ znamená súhrn prirodzených a nadprirodzených, hmotných a kultúrnych podmienok jeho bytia. Takto to charakterizoval Jozef Tiso pár mesiacov pred 14. marcom vo svojom vianočnom posolstve. Ak je človek v ďalekej cudzine a chce sa dostať domov, potrebuje okrem vytrvalosti v prvom rade poznať smer cesty. Rovnako je to aj v prípade národa. Slovenský národ sa 14. marca 1939 vrátil domov preto, lebo ho viedli osobnosti, ktoré dobre poznali správny smer tej namáhavej a strastiplnej cesty. O historických udalostiach tohto návratu sa možno dozvedieť vo viacerých serióznych publikáciách a predpokladám, že sú väčšine tu prítomných známe. Pokúsim sa preto osvetliť skôr jeho ideovú podstatu. Jej pochopenie nám zaručí poznanie spomínaného smeru, ktoré žiaľ mnohým uniká.

Prvým a základným princípom cesty národa domov je náboženstvo. Nie je náhoda, že najvýznamnejšími kormidelníkmi slovenskej lode na ceste domov boli prevažne kňazi. „Náboženstvo nikdy nebude zbytočnou vecou na svete, akokoľvek by si žiadali novopečení organizátori štátov a spoločenského života“, píše v jednom zo svojich článkov Jozef Tiso a dopĺňa túto myšlienku tým, že: „len katolicizmus nosí náboženskú silu čistú a neporušenú v dejinách a náboženstvo len v podobe katolicizmu vie dodávať spoločenskému životu tú silu, bez ktorej sa ten obísť nemôže. (…) Spoločenský život bez katolicizmu dobre si predstaviť a zdarne si myslieť, nemožno.“ (1) Katolicizmus ako súhrn večne platných a nemenných právd zjavených Kristom Pánom, je základným zdrojom odpovedí na otázky o pôvode a poslednom cieli človečenstva, o zmysle ľudského bytia. Je fundamentálnym princípom pri budovaní jednoty a podkladom pre všetky potrebné atribúty zmysluplného, dobrého a mravného života ako jednotlivca, tak aj národa. Pokračujem v myšlienkach Jozefa Tisu: „Keď niekto hovorí, že katolicizmus sa má uplatňovať len v kostoloch, tomu hovorím, aby sa dal v kostole zavrieť, aby sa nikde neukazoval a hanbil sa pred sebou. Náš svet sa nevyvíjal podľa učenia katolíckej Cirkvi. Keby sa tak bol vyvíjal, neboli by prišli sociálne a politické revolúcie, neboli by ani vojny, ani nijaká iná nespokojnosť na svete. Preto katolicizmus musí do verejného života. Odstránením katolicizmu z verejného života by sa vlastne katolicizmus popieral. Katolicizmus má byť a musí byť v spravovaní každej ľudskej spoločnosti, veď na čo je vlastne katolicizmus? Na to, aby spravoval ľudskú činnosť.“ (2) Heslo Andreja Hlinku „Za Boha život, za národ slobodu“ jasne hovorí, že Boh je ten, ktorému musíme podriadiť celý náš život a až skrze Boha možno potom bojovať za slobodu národa, lebo len Pravda nás oslobodí.

Druhým podstatným prvkom idei 14. marca 1939 je nacionalizmus. Ten je dôsledkom správne pochopeného a úprimne žitého katolicizmu. Neznamená nič viac a nič menej ako dôsledné uplatnenie štvrtého Božského príkazu „cti si otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi“. Tradičný katolícky katechizmus z roku 1955 v súvislosti so štvrtým Božím prikázaním hovorí nasledovné: „Sme povinní milovať všetkých ľudí bez rozdielu rasy a národnosti. Smieme však a taktiež máme viac milovať tých, ktorí sú nám bližší rodom alebo vierou, dobrodením alebo priateľstvom. Rodom sú nám bližší zvlášť rodičia a súrodenci, príbuzní a členovia vlastného národa. (…) Kto miluje svoj národ, hlási sa k nemu, zostáva mu verným, váži si materinskú reč, otcovskú zem a národné pamiatky. Snaží sa poznať dejiny svojho národa, háji jeho práva, prispieva na jeho potreby a modlí sa zaň. Snaží sa národu prispieť poctivou prácou v povolaní. Bolo by hriechom vlastný národ zradiť, tupiť a poškodzovať. Hriechom je však taktiež nenávisť a utláčanie, výsmech a pohŕdanie proti národu druhému. Sám vtelený Syn Boží, Ježiš Kristus, dal nám najkrajší príklad lásky k vlasti.“ (3) Je klamstvom nepriateľov Boha, národa a štátu, keď sa snažia interpretovať ľudácky nacionalizmus v inom zmysle, ako ho uvádza tento katechizmus. Nacionalizmus je synonymom lásky k národu. Tak, ako dieťa miluje svoju matku viac, ako matky cudzie, tak má milovať príslušník konkrétneho národa viac svoj národ, ako ostatné národy. „Je teda organické spojenie medzi nacionalizmom a katolicizmom, a rozpory medzi dvoma pochádzajú len z nesprávne chápania jedného alebo druhého“ (4), píše Jozef Tiso.

Tretím ideovým princípom, ktorý je súhrnom viacerých čiastkových podprincípov je princíp, ktorý nám nie je príliš známy, o to naliehavejšie je v dnešnej dobe uvedomenie si jeho podstaty a potreby, ide totiž o princíp kontrarevolúcie. Návrat slovenského národa domov znamená návrat do jeho prirodzeného stavu. Tento prirodzený stav v sebe zahŕňa vernosť Bohu, duchovnú, kultúrnu a materiálnu autonómiu a hierarchické, spoločenské a štátne rozpoloženie. Znamená taktiež budovanie pozemského kráľovstva ako odrazu kráľovstva nebeského. Každou revolúciou sa národ odkláňa buď od jedného, viacerých alebo od všetkých atribútov prirodzeného stavu. Prvou najvýraznejšou a najničivejšou novodobou revolúciou bola revolúcia francúzska, slobodomurárske sprisahanie proti tradičnému poriadku, ktorá v duchu falošnej slobody, rovnosti a bratstva rozsievala do ľudských sŕdc otroctvo bezbrehého liberalizmu, egoizmu, relativizmu, modlárstva a materializmu. Na jej ideáloch bola postavená aj slobodomurárska 1. ČSR, na jej ideáloch sa dnes buduje nový svetový poriadok. Kontrarevolúcia znamená odmietnutie akejkoľvek revolúcie, hlása naopak návrat k prirodzenému predrevolučnému poriadku, ktorý je príznačný ako ľudská participácia na poriadku večnom. Tradičný spoločenský poriadok je pokladom európskej kresťanskej civilizácie, práve preto bol tŕňom v oku všetkých slobodomurárov, liberálov a voľnomyšlienkarov. Preto 14. marec je nie dňom revolúcie, ako sa azda mnohí domnievajú, ale kontrarevolúcie. Už Štefan Polakovič, ideológ HSĽS píše, že: „Slovenská štátnosť nezrodila sa v dvadsiatom storočí. Slovenský štát dvadsiateho storočia je len obnoveným slovenským štátom deviateho storočia.“ (5) 14. marec je slovenskou národnou kontrarevolúciou. Je odmietnutím revolučných pokrokárskych princípov, odmietnutím bezbrehého liberalizmu a ateistického boľševizmu, je cestou návratu k svojmu prirodzenému stavu, je cestou domov k svojim koreňom a k svojej kresťansko-národnej tradícii.

Napriek tomu, že slovenská štátnosť dvadsiateho storočia jestvovala len pár rokov, jej idea ostáva večná. Slovenský štát nám totiž aj po tisícsto rokoch pripomenul, kde je náš domov. Naši otcovia nám pri jeho budovaní ukázali cestu, ktorá jediná nás domov môže priviesť. Dnešný svet sa stále zmieta vo vlne revolučných ideológií, ktoré pohlcujú všetky štruktúry spoločnosti. Slovenský národ, ktorý sa na pár rokov dokázal z tohto prúdu vymaniť, bol do neho znovu vtiahnutý. A tak náboženskosť, rýdzi tradičný katolicizmus, už nie je u Slovena východiskom a základnou školou života, ale podľa mnohých len zbytočným prežitkom, za taký názor by sa veru nemusel žiadny slobodomurár hanbiť. Kresťanský nacionalizmus bol v zdrvujúcej miere pohltený nacionalizmom bez Krista, pred ktorým nás varoval a ktorý ostro zavrhoval aj Jozef Tiso a iné vedúce osobnosti slovenského života, pretože jeho pôvod je taktiež v revolúcii.

Ak sa teda chceme znovu vydať na cestu domov, tak sa musíme v prvom rade zbaviť revolučných a liberálnych trendov, či pokrokárskeho svetonázoru, ktorý zabíja dušu jednotlivca aj národa. Musíme znovu objaviť prapôvodný zmysel nášho individuálneho a národného bytia, musíme sa vydať cestou, ktorú nám predostreli naši národní velikáni, pretože ak na križovatke zle odbočíme, tak nás cesta nepovedie domov, ale do záhuby. Keďže sme však zle odbočili už pred rokmi, neostáva nám nič iné, len sa znova vrátiť na spomínanú križovatku a vykročiť tentoraz už tým správnym smerom.

Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Zoznam bibliografických odkazov:

(1) TISO, Jozef: Nebojte sa: ja som! In TISO, Jozef: Prejavy a články (1913-1938). Bratislava: AEP, 2002, s. 219-220

(2)TISO, Jozef In Slovák 1940, 154. In POLAKOVIČ, Štefan: Tisova náuka. Bratislava: Nakladateľstvo HSĽS, 1941, s. 287

(3)TOMÁŠEK, František: Katechizmus katolického náboženství. Praha: Česká katolická charita, 1955, s. 111

(4) TISO, Jozef: Katolicizmus a nacionalizmus. In TISO, Jozef: Prejavy a články (1913-1938). Bratislava: AEP, 2002, s. 398

(5) POLAKOVIČ, Štefan: Tisova náuka. Bratislava: Nakladateľstvo HSĽS, 1941, s. 134