Deň slovenskej triezlivosti – Úvodník Jozefa Tisu k štvrtému výročiu vzniku Slovenskej republiky

Každý ďalší rok slovenskej štátnosti v takej miere, v akej nás oddiaľuje od začiatkov samostatného štátneho života, odhaľuje i jeho základy, dokazujúc ich zdravú správnosť a životnú solídnosť. Slovenský štát je síce nie vojnovým produktom, ale vojnové reflexy sú stálym sprievodom jeho doterajšieho života, ktoré podrobili istej tvrdej skúške jeho životaschopnosť. Skúsenosti uplynulých štyroch rokov dokazujú, že základy slovenského štátu sú zdravé. Je to pre nás nielen zadosťučinením, že sme základy tie z dávnej slovenskej tradície neporušene preniesli do štátnej samostatnosti, ale slúži to i k nášmu povzbudeniu, aby sme v budovateľskej práci na týchto zdravých základoch ďalej pokračovali.

Dosiahnuté výsledky samostatného nášho štátneho života odtajiť sa nedajú: sú tu, vidí ich domáci človek i zahraničný návštevník. A nemusíme sa dávať unášať nafúkanej sebaľúbosti, keď objektívne ustaľujeme radostný vzostup nášho národného života v každom ohľade od dávno zapadlej svojej prvej štátnosti. Nikdy nestál Slovák tak svojmocne na svojej rodnej zemi ako dnes; nikdy ešte neovládala slovenčina tak slovenský život ako dnes a nikdy nemal slovenský duch toľké možnosti k rozpätiu všetkej svojej sily ako v samostatnom štáte slovenskom. A že uprostred svetovej víchrice na Slovensku je ticho a vládne pokoj, pripísať možno jedine tomu, že každý Slovák, vzdelaný a jednoduchý jasne vidí položenie svojho národa a preto tíško opakuje v sebe tú po Slovensku z úst do úst idúcu vetu: Kiežby nám len nikdy horšie nebolo!

Všeobecné toto presvedčenie slovenského ľudu je dôkazom toho, že v štátnej samostatnosti vidí právom vrchol slovenského života, a to nielen prakticky, ale i teoreticky. A to je práve vzácne! Lebo teoreticky je úplne jasné a nepopierateľné, že nijaký národ nemôže viac dosiahnuť, ako keď má štátnu samostatnosť. A preto žiaden Slovák nemôže teoreticky iné stanovisko zaujímať k štátnej samostatnosti slovenskej ako rozhodne kladné, hlavne, keď sa tá štátnosť môže preukázať takým čestným radom činov v prospech zveľadenia života národa ako štátnosť slovenská za uplynulé štyri roky. Dôkazom týmto osvedčuje sa štátna samostatnosť slovenská už nielen v teórii ako najvyššia hodnota národná, ale i v praxi ako účinný, ba najúčinnejší prostriedok zveľadenia života národa. Všeobecný vzrast národného života slovenského pod blahodarnou rukou štátnej samostatnosti už vopred rozptyľuje pochybnosti a odráža námietky proti hodnoteniu štátnej samostatnosti zo stránky skutočne vznášané. Lebo i keď teoreticky každý musí pripustiť štátnu samostatnosť za vrcholnú hodnotu národa, mohla by sa proti tomuto teoretickému hodnoteniu vzniesť námietka praktická, že pre slovenský národ táto teoretická téza neplatí, lebo preň je štátna samostatnosť „britvou v rukách dieťaťa“, slovenský národ ako malý národ je samostatne slabší, a preto nebezpečenstvu zániku väčšmi vystavený ako keby bol spojený so silnejším bratským národom i bez štátnej samostatnosti. Námietky tieto pred danou skutočnosťou štvorročného života štátnej samostatnosti slovenskej ani k slovu neprídu, tak jasne a presvedčivo hovorí táto skutočnosť o tom, že Slovák vie so svojou štátnosťou tak narábať, aby sa mu nestala „britvou v rukách dieťaťa“ a že uplynulé štyri roky ďaleko vyvážia v každom ohľade nielen prežitých 20 rokov v bratskej vzájomnosti, ale i do budúcnosti možnosti akejkoľvek inej kombinácie vzhľadom na to, že zostane večným pravidlom správania sa ľudí i národov „bližšia košeľa ako kabát“ a „prvá osoba som ja!“

Štátna samostatnosť slovenská teoreticky i prakticky ponímaná je skutočne najvyššou hodnotou národa slovenského, ku ktorej povedomý Slovák, nárokujúci si čestného mena „slovenského rodoľuba, slovenského národovca“ nemôže mať iného postoja, ako že sa so slovenským štátom úplne stotožňuje a že sa bezvýhradne dáva do služieb slovenského štátu. A je to znakom slovenskej trpezlivosti, že práve na sviatok štátnej samostatnosti, keď sa sviatočnými prejavmi tak ľahko dá uniesť človek do sféry rojčenia, spokojne si pripomíname snahy nepriateľskej nám propagandy, ktorá rozhlasuje, že ten samozrejmý kladný postoj k slovenskej štátnosti nie je stopercentný. Pripomíname hlas nám nežičlivý takto verejne a spokojne preto, lebo dobre vieme, že je tomu tak len naoko a konštatujeme to preto takto otvorene, aby sme práve ukázali, že nie je tomu tak, že by Slovák bol proti samostatnému štátu slovenskému. Že sa to však tak zdá, súdi sa z toho, že sú mnohí nespokojní, mnohí, čo kritizujú, mnohí, čo stranou stoja a nezapájajú sa do budovateľskej práce, že sú mnohí, ktorým „hrebienok sa zdvihne“, keď sa niečo nepodarí atď. atď. Že toto všetko je len naoko proti štátu, zjavné je z toho, že všetci títo tu označení hneď by ináč sa správali, keby oni boli na čele a vo vedení štátu. Jasné je teda, že nie proti štátu slovenskému ako takému sú zameraní, lebo pri zdravom rozume ani nemôžu byť, ale že sú proti terajšiemu stavu, súc zvyknutí, vždy byť pri moci bez toho, žeby sa pýtali po príčine historického vývinu slovenského, vyvrcholiaceho v štátnej samostatnosti bez ich uplatnenia sa.

Preto sa v tento sviatočný deň, keď sa nám odhaľujú základy nášho národného života jasnejšie a solídnejšie, než inokedy, dotýkam i tohto, nepriateľkou propagandou tak veľmi vychyteného problému nášho súčasného života, aby sme tak poukázali na prameň, z ktorého vyviera údajný chlad, vymeranosť alebo rezervovanosť istých jednotlivcov voči slovenskej štátnosti. Záujem národa, služba národu, nie zisk – nie sláva, ale za Boha – za národ boli naše smernice v práci a v boji, v ktorom sa strácal každý čiastočný záujem, akýkoľvek užší úsek: všetko muselo byť podriadené národnému celku, z hľadiska ktorého sme posudzovali všetko, výhody i straty. Preto neboleli rany, neponižovali žaláre, nezarmucovali strany jednotlivcov a ujmy čiastočné, lebo musel získať národ! A získal a zvíťazil – dosiahol vrchol ľudských možností: štátnu samostatnosť! A tešil sa tomu v boji za národ ranený, poškodený, krivdený Slovák – ľudák, lebo zvíťazil národ, za ktorý žil, pracoval a žertvoval. Kto len za národ pracuje a žertvuje a nič iné nemá na mysli, ten musí sa tešiť z víťazstva národa i keď sám krváca. Len kto nie za národ žije a pracuje, ale kto i vtedy, keď národ má na ústach, seba alebo iné čiastočné záujmy má na mysli, ten musí byť omráčený, keď to národ i vyhrá, keď však on zostáva stranou. Slovenskosť mnohých ľudí nestojí na základoch: nie zisk – nie sláva, za Boha – za národ vždy i vo všetkom. Z týchto koreňov žil národ v minulosti, z nich sa živil oheň a zápal v boji a v práci za národ, na týchto základoch spočíva požehnaná budovateľská práca, tieto korene a základy sú nám jedinou zárukou budúcnosti. Preto koreňom a základom života slovenského zostaneme verní, aby nielen žil a mohutnel národ slovenský, ale aby i náš každodenný postoj k hodnotám a záujmom národa bol radostnejší a pre národ i pre nás samých požehnanejší. Vernosť ku koreňom našej národnej a štátnej samostatnosti je najväčšou zárukou pre každého Slováka, že je na dobrej ceste, aby národu svojmu osožil, a preto mu vernosť tá slúži i k najväčšiemu uspokojeniu svedomia, pred fórumom ktorého zodpovedá si zo svojich skutkov voči svojmu národu.

Deň slovenskej triezlivosti stáva sa tak dňom čistej, neskalenej radosti, je teda dňom skutočne sviatočným pre každého poctivého, statočného Slováka.

Slovák, r.25, 1943, č.61, s. 1