Relatívny relativizmus

Žijeme v dobe, kedy relativizmus ovláda takmer všetky sféry ľudského života, či už ide o náboženstvo, kultúru, morálku a iné. Človek, pod vplyvom veľkého množstva protichodných postojov, názorov a teórií, z ktorých je už dostatočne presýtený, rezignoval v snahe hľadať a spoznať to, čo je absolútne pravdivé. Relativizmus nie je ani zďaleka náhodný sociologicko-filozofický produkt „novej“ doby. Je to vedomý, stáročia plánovaný a pripravovaný konštrukt tých, ktorým zo všetkého najviac prekáža jeho protipól – absolútna pravda, teda Trojjediný Pán Boh a jeho večný zákon, na ktorom má človek, ako rozumové bytie, skrz prirodzený zákon možnosť participovať.

Nie je nijakou náhodou, že dejiny relativizmu, tak, ako ho dnes poznáme, sú totožné s dejinami vzbury proti Bohu. Tam, kde sa útočí proti absolútnej pravde je relativizmus vždy prítomný. A tak všetky revolúcie , ktoré borili tradičný spoločenský poriadok v duchu budovania diablovho nového svetového poriadku, ktorého finálne fázy nám dnes už klopú na dvere, zavádzali do praxe ako náhradu za kresťanský dogmatizmus práve spomínaný relativizmus. Tradičný poriadok bol charakteristický tým, že staval na princípoch čerpaných z absolútnej Božej pravdy, na základe ktorej sa v duchu spojenia oltára a trónu upevňovalo Kristovo pozemské kráľovstvo. Niet sa tak čomu čudovať, že práve oltár a trón boli tŕňom v oku diablových armád. Trón už zničili a pred pár mesiacmi sme si pripomenuli smutné päťdesiate výročie otvorenia brán svätyne nepriateľom oltára, ktorých útok nabral katastrofálne rozmery. Výsledkom je, okrem mnohých iných negatívnych fenoménov, aj zdrvujúce relativizovanie absolútnej pravdy.

Poďme však teraz aspoň stručne relativizmus kriticky preskúmať na úrovni jednoduchej filozofickej argumentácie. Ako už bolo povedané, relativizmus je protipólom absolutizmu, neznamená to však, že je nonkognitivistický, teda, že odmieta pripustiť pravdivosť toho-ktorého tvrdenia. Aj relativizmus pripúšťa možnosť pravdivosti, avšak tá je vždy podmienená niečím nestálym a premenlivým (kultúrne, historické, politické, spoločenské fenomény, atď.). Podmienky pravdivosti pri relativistoch vychádzajú „zdola“, od človeka, nemôžu preto platiť absolútne. Aj tu možno badať spoločné črty s ideami revolúcie, pretože zameniť Boha za človeka je jedným z kľúčových revolučných princípov. Absolútna pravda platí absolútne práve preto, že nevychádza „zdola“, ale „zhora“ od Boha, ktorý nekonečne prekračuje všetko stvorenstvo.

Vo filozofickej rovine je nárok na všeobecnú akceptáciu relativizmu ľahko spochybniteľný pomocou nasledujúceho argumentu:

1. Premisa: Všetky tvrdenia sú relatívne.
2. Premisa: „Všetky tvrdenia sú relatívne“ je tvrdenie.
Záver: Tvrdenie „Všetky tvrdenia sú relatívne“ je relatívne.

Z toho vyplýva, že aj samotný relativizmus je relatívny. Zo svojej podstaty si preto nemôže nárokovať nijakú absolútnu a univerzálnu pravdivosť. Pokiaľ by bol relativista seriózny a zamyslel by sa nad daným argumentom, tak by si svoj relatívny názor nechal pre seba, pretože by si uvedomoval jeho relativitu, teda, že kým dnes sa mu zdá byť pravdivý, zajtra už môže byť nepravdivý.

V skutočnosti sa však s takýmto relativistom stretneme asi len veľmi ťažko. Už sme to tu niekoľko krát spomenuli a spomenieme to znovu – relativizmus je od diabla. A bolo by príliš naivné nazdávať sa, že by sa diabol zamyslel nad daným argumentom a prestal by človeka relativizmom pokúšať kvôli jeho slabým filozofickým predpokladom. Diabol je otcom lží a ľudia, ktorí neodolajú jeho pokušeniam, z dôvodu už spomínanej presýtenosti protichodnými názormi, príjmu relativizmus za svoje východisko, avšak nie v relatívnom (aké jediné mu náleží), ale väčšinou v absolútnom zmysle. Ako by inak mohli relativisti útočiť na zástancov absolútnej pravdy, pokiaľ by si uvedomovali relatívnosť relativizmu? Ako by mohli útočiť na to, čo je absolútne pravdivé niečím, čo je samo vo svojej podstate relatívne? Je to absurdné, a predsa útočia. Všetko je podľa nich relatívne, len to, čo oni práve zastávajú je „absolútna“ pravda, akási superdogma. Aj tu je zase nutné spomenúť paralely s revolúciami, ich ďalšími produktmi, okrem relativizmu, boli totiž práve subjektivizmus, egoizmus a individualizmus. Tieto tri neduhy v spojení s relativizmom naberajú prvky fanatizmu.

Skúsme si načrtnúť argument takto chápaného relativizmu:

1. Premisa: Všetky tvrdenia sú relatívne.
2. Premisa: „Všetky tvrdenia sú relatívne“ je tvrdenie.
Záver: Všetky tvrdenia sú relatívne, ale moje tvrdenia sú absolútne.

Argument je neplatný, tvrdenie absurdné, ľudovo povedané „úplná blbosť“, a predsa také populárne a bežne používané. Protirečivosť revolučných relativistov snáď ďalej ani netreba podkladať, pretože sa dá veľmi jednoducho dokázať aj prostredníctvom týchto krátkych úvah. Všetko onačiť ako relatívne, popri tom vnímať relativizmus a iné subjektívne názory ako dogmu, to si žiada skutočne vysokú úroveň slepej sebadôvery.

Záverom treba zdôrazniť, že absolútna pravda existuje vo všetkých sférach nášho života. Človek má dispozície (rozum – schopnosť poznávať a myslieť), aby túto pravdu spoznal. Samozrejme, Boh je tak nepochopiteľný, že ho za žiadnych okolností rozumom neobsiahneme, avšak všetko, čo na prežitie v tomto „slzavom údolí“ a pre následné dosiahnutie večnej odmeny potrebujeme, poznať a nadobudnúť môžeme. Treba sa však v prvom rade zbaviť relativistických predsudkov, odpútať sa od liberálnych trendov a uvedomiť si, že absolútna pravda nikdy nepochádza „zdola“ od nás ľudí, ale vždy od toho, ktorý je Všemohúci, nemožno ju nijakým spôsobom vymyslieť, možno ju jedine objaviť, prijať a podvoliť sa jej.

M. Ž.