Dr. Ladislav Hanus: O tradícii.

Čo je to tradícia? Aké má zákony? Znovu a znovu si to treba uvedomovať a poznanie prehlbovať. Z tradície skutočnej, žitej, sa vypracujú jej zákony, aby vyplývali na utváranie zdravej tradície novej. Mohlo by sa namietať, že tradícia sa zväčša ustaľovala spontánne, ako prírodný proces. Či sa teda vnášaním racionálneho uvedomovania nerozrieďuje a neoslabuje, keďže racionálno niekedy naozaj rozrieďuje životný proces. Isteže, izolované racionálno, vytrhnuté zo životného súvisu. Pre racionalizmus je predovšetkým príznačné, že ku tradícii nemá vzťahu, že na ňu nenadväzuje, ba pretŕha s ňou súvis, že chce stavať v povetrí, na čírych pojmoch, programoch a systémoch ako výplodoch mozgu, ako osvietenstvo, ako revolúcia francúzska alebo ruská. Hľadanie tradície a nadväzovanie na ňu je prazdravý inštinkt národný, znamená vždy celoživotné spamätanie sa a mocný nápor dopredu, znamená snahu po ontologickej celistvosti životnej, k čomu tradícia privádza a zaväzuje. Vymaňovanie sa z tejto celistvosti, racionalistické, materialistické alebo rasistické, je vždy vyplytvaním národných rezerv na fantomy. Nebezpečenstvo beztradičnosti je najväčším nebezpečenstvom pre národ i náboženstvo. Odníma sa tu právo bytia.

Vzchádza nám poznanie, že hlavným zákonom tradície je duch zakorenený v náboženstve a pestovaní tejto duchovnosti. Nikdy však nehovoríme o náboženstve abstraktom, ale konkrétnom, historickom. Na mysli máme náboženstvo zjavené, kresťanstvo, ako duchovný základ našej národnej tradície. Pravdaže, nosné je iba náboženstvo žité. Vonkajší formalizmus je začiatkom vyschýňania tradičných prameňov. Tradícia sa utvára usadzovaním všetkých životných prejavov, najmä prejavov duchovných, ktoré svojou podstatou pretrvávajú čas a stávajú sa hodnotami trvalými. No ako vedomie vôbec sa napája z podvedomia, ale spolu naň aj vplýva, osvetľujúc ho a usporadujúc, tak myšlienkové pojatie a spracovanie tradície vplýva na jej podvedomý prúd. Ide o správne vyváženie týchto dvoch pólov.

Odhaľovať a sledovať nite vlastnej tradície je úlohou histórie. No tradícia býva mnohoznačná, ako život sám. Skladá sa z prvkov pozitívnych i negatívnych, politicky, sociálne, kultúrne, nábožensky orientovaných tak, alebo onak. Ako dnešok, tak každá dejinná epocha je výslednicou niekoľkých protichodných prúdov. Ide o nevyhnutnú voľbu. Na ktorý prúd z nohých sa nadviaže programovo a s celou váhou, to sa zvrtne na celkovej orientácii prítomnosti. Voľba tá, nadviazanie na určitý smer vlastnej minulosti, má sa diať s vedomím zodpovednosti za osud celej pospolitosti, ako by pred tvárou vekov, v ktorých je celý národ prítomný. Nesprávna dobová orientácia a v následku nadviazanie na nesprávnu tradíciu zapríčiňuje zlyhanie a katastrofu, ktorá sa skoriguje za cenu ťažkých obetí, keď sa už došlo na dno biedy, kým sa očistí ovzdušie a stvorí vnútorná dispozícia na spamätanie sa a preorientovanie v smer správny.

Také osudné pomýlenie bolo, keď ústava ČSR a celý jej smer nadviazal na tradíciu husitskú, v podstate trieštivú, subjektivistickú, negatívnu a deštruktívnu. Ideový zánik ČSR treba pokladať za debakel tejto samorozkladnej orientácie. Totálne snaženie slovenské sa dá fundovať jedine na tradícii cyrilometodejskej. Na nedocenenej ešte a neuskutočnenej. Z cyrilometodejskej tradície kresťanskej, slovenskej a európskej, vyplýva najspoľahlivejší program. (z knihy Ladislav Hanus: Rozhľadenie essaye. Trnava: SSV, 1943)