Panslávizmus – slepá cesta

Panslávizmus. Stará ideológia, ktorá následne po tzv. Nežnej revolúcii zažila svoje znovuzrodenie. Ako pri jeho vzniku, tak aj vtedy bol reakciou na dianie vo svete. Tak ako vznikol, ako reakcia na veľkonemecké a veľkomaďarské snahy, zažil opätovný vzostup, ako reakcia na paneurópsky prúd politiky. Je však práve on odpoveďou na tieto snahy? A bol vôbec niekedy odpoveďou a reálnym východiskom z krízy?

Ak budeme objektívni a chladne posúdime všetky okolnosti, tak rozhodne musíme odpovedať záporne. Pravda je taká, že ním ovplyvnené idey boli a sú slepou uličkou, pretože toto hnutie nebolo nikdy snahou o nejaký kultúrny zväzok slovanských národov. Už koncepcia Kollára bola vyslovene založená na umelom spojení slovanských národov. Takže, aby sa chránili pred vplyvom iných národov, hlavne národa nemeckého, sa menšie slovanské národy mali rozpustiť vo väčších jazykovo príbuzných národov. Aký je však rozdiel medzi germanizáciou a touto koncepciou? Žiadny.

Národy by tak, či onak prestali byť samostatnými jednotkami civilizácie a ak by už nemali mať svoju vlastnú osobitú identitu, je celkom jedno čím by sa stali. Koniec koncov kollárovská koncepcia vo svojej dobe celkom zlyhala. Bolo to mŕtvo narodené dieťa. Ak aj jeho myšlienky našli svojich nasledovníkov v podobe čechoslovakizmu, hnutia za juhoslovanskú jednotu či rusofilstva, bolo to len zasiatie vetra. Búrku príslušné národy často zažili v nedávnej dobe a aj tie národy a štáty, ktoré sa nezrútili v krvavom kúpeli, tak či onak zanikli. S tým teda boli koncepcie umelého spájania sa kvázi navždy pochované. Vstali však z mŕtvych.

Tento krát pod tlakom západných mocenských spolkov. Tento tlak je porovnateľný s niekdajším tlakom nemeckej či maďarskej mocenskej expanzie a vzbudzuje aj rovnakú reakciu, teda novodobé snahy o vytvorenie nejakého slovanského bloku na čele s Ruskom. Táto krajina si zachovala v mysliach vyznávačov tejto idey príťažlivosť mohutného dubiska, zástancu a veľmoci. Znovu to však kríva a to na obe nohy. Dôvodom je predovšetkým dedičstvo Ruska. Rusko sa nielenže nezbavilo svojho imperiálneho charakteru, ale v trvaní rokov bolo navyše ovplyvnené hrôzostrašnou boľševickou ideológiou. To vyznávači tejto ideológie vedome prehliadajú. Je však nespornou realitou.

Rusko vôbec nie je krajinou, ktorá by sa chcela a mohla stáť záštitou. Je to krajina, ktorej elity sú poznačené minulosťou, pociťujú nostalgiu za časmi, keď bol Sovietsky zväz kontinentálnou veľmocou a nie sú schopné sa s týmto dedičstvom vyrovnať. Podobne sa na minimálne národy, ktoré po rozpade boľševického impéria pozerajú, ako keby boli stále súčasťou ich imperiálnej ríše. A to je neprípustné. Národná myšlienka, myšlienka nacionalizmu vyžaduje, aby si národy vládli sami, aby boli slobodné v duchu kresťanskej viery a Božieho zákona. Pretože ak prirodzeným spôsobom ten či onen národ vznikol, je skutkom proti tomuto zákonu snažiť sa ho nasilu spájať s nejakým iným. To musí byť jediným ideálom.

To, že je situácia taká ako je, ešte neznamená, že treba vyháňať diabla čertom. Je totiž úplne jedno odkiaľ by vychádzali rozkazy, odkiaľ by vychádzal mráz. Či z Bruselu, či z Moskvy, stále by to bol len mráz. Takže podobný zväz by pre nás a aj pre iné slovanské národy bol zhubným. My si musíme vládnuť sami. Ak by to tak byť nemalo, je úplne jedno, kto by nám vládol. Takže akákoľvek myšlienka na nejaké vytvorenie slovanského zväzu s dominantným postavením Ruska je neprijateľná a podobné myšlienky sú bludné a nebezpečné. A ak sa niekto pri obhajobe tohto projektu oháňal aj slovenskými národovcami minulosti, treba si uvedomiť jedno. Tieto idey sa presadzovali len v časoch úplnej beznádeje a tlaku.

A nakoniec v Rusku podobné idey vôbec nenachádzali nejakú odozvu. Navyše netreba zabúdať na to, že odvtedy prešiel svet istým vývojom a Rusko dobou boľševizmu. Ten bol naskrze zločinný. Zanechal po sebe masové hroby, na to netreba zabúdať. Správanie sa jeho mocipánov voči Ukrajincom a iným národom je všeobecne známe. Sotva by slovenskí národovci súhlasili s niečím podobným.

Roman RS