Výňatok z Obrannej reči Dr. Jozefa Tisu pred Národným súdom z marca 1947

Hneď z prvého kroku našich vyšetrujúcich orgánov som zistil, že obžaloba proti mne vznesená zakladá sa na veľmi mýlnom predpoklade, o čo som tiež hovoril, a preto som sa usiloval svojimi podaniami i dnešným vysvetlením poukázať na to, že je veľmi treba a snaha po objektívnej pravde priamo núti k tomu, aby sme posvietili na pohnútky a hybné sily mojej politickej činnosti. Urobil som tak a robím kvôli objektívnej pravde, aby sa vyšetrovanie viedlo nielen na falošných predpokladoch čerpaných z bežnej politickej frazeológie a prenášaných na môj prípad, ale aby sa ono dostalo na základ prísnej objektivity a aby sa došlo k želanej spravodlivosti.

 

Keďže ale tak vidím, že toto prenášanie obvyklých posudkov politických činiteľov prejavuje sa v tom, čo i počas vyšetrovania sa dialo, nútený som zaoberať sa tu svojou politickou činnosťou i teraz, a to od základov a poukázať s tým na pohnútky a hybné sily mojej politickej činnosti, aby som dokázal, že moju politickú činnosť nemožno správne posúdiť dľa obvyklých meradiel politickej kritiky, lebo ona nebola vedená bežnými politickými metódami. Robím tak i preto, lebo týmto osvedčením cítim sa byť pozdlžný ako katolícky kňaz nielen svojmu stavu, ale i kresťanskému svetonázoru, ktoré oba momenty mali v mojej politickej činnosti prvoradý zástoj a ktoré by falošným posúdením mojej politickej činnosti mohli tak do falošného svetla byť postavené.

 

Dobré meno slovenského katolíckeho kňazstva a nadovšetko pochybnosť vysokopostaveného svetonázoru kresťanského čaká odo mňa osvedčenie pre tých, ktorí by si snáď mysleli, že vo mne porania snáď i tieto dve hodnoty nad všetky osoby, teda i nad moju vlastnú osobne postavenú. Keď sa odvolávam na svoj kňazský charakter a keď uvádzam, že vo svojej politickej činnosti riadil som sa zásadami kresťanskej náuky, platnými pre politickú činnosť tak pre kňaza, ako aj pre kresťanského politika vôbec smerodajnými, robím tak nie preto, aby som zmenšil vinu, alebo zakryl chybu. Ako zatracujeme snahu vylúčiť kňaza a politika len preto, že je kňazom, tak nepripúšťam tézu, že zodpovednosť kňaza je v politike iná, než ktoréhokoľvek iného občana akým je i kňaz, ktorému teda ako inému prináležia tie isté práva ako ktorémukoľvek inému občanovi a obťažuje ho teda i tá istá zodpovednosť ako ktoréhokoľvek iného občana.

 

Odvolávanie na môj kňazský charakter chce len toľko, aby sa pamätalo, že robil som politiku ako kňaz a že treba ma preto v politike chápať ako kňaza. Treba teda v mojej politickej činnosti pripustiť i také pohnútky, ktoré u politika nekňaza sotva prichádzajú do úvahy. Odvolávanie teda toto chce otvoriť cestu k plnému a k jedine správnemu a pravdivému ponímaniu mojej politiky. Presvedčený som totiž, že by nevystihol moju politiku správne ten, kto by nebral do úvahy tieto špeciálne kňazské momenty, v prvom rade, keď by nepripustil tzv. kňazské pohnútky, ktoré menovite buď sú v činnosti i zjavne úplne aj vysvetlia ináč za nepochopiteľnú alebo dľa obvyklých len noriem posudzovanú činnosť, ako vysvetliteľnú a prijateľnú.

 

Život cieľavedomého človeka – a odpustite, nech mi je to nie pripisované za namyslenosť alebo čo, že za takého sa považujem i ja, že som cieľavedomý človek, viem, čo chcem – život cieľavedomého človeka je ako umelecké dielo, ktoré každé má svoj určitý bod ako hľadisko, z ktorého pozerajúc možno ma len porozumieť, ináč stojíme pred ním ako pred začarovaným zámkom, ku ktorému nemáme kľúča. Sú diela umelecké, na ktoré možno z rozličných hľadísk pozerať, kritizovať ich, ale ktoré možno chápať len z určitého hľadiska a len vtedy ho chápeme správne, keď ho z toho hľadiska chápeme, ináč nie. Takýto kľúč k posúdeniu mojej činnosti je môj kňazský charakter s jeho pohnútkami a pravidlami pre verejnú činnosť kresťanskou náukou stanovenými.

 

Že nie takto treba posudzovať politika, ktorý sa k týmto zásadám nikdy nehlásil je samozrejmé, ale že tieto momenty treba do ohľadu brať pri posúdení takého politika, ktorý sa k nim hlásil a ktoré sa v jeho činnosti aj zjavne ukazujú, vyžaduje si snaha po objektivite, s ktorou sa každý verejný súd honosí a to i vtedy, keď inší tie pohnútky nehodnotí, ale tie zásady za svoje neuznáva, lebo pre posúdenie obžalovaných sú nevyhnutne potrebné ako také, ktoré jeho zámery ovplyvňovali a ktoré jeho činy usmerňovali, lebo ináč činnosť tú, v ktorej sa nejaví sebeckosť alebo márnivosť, zostala by nevyjasnenou, alebo zostala by odkázaná na vysvetlenie falošné, čo ovšem pri snahe po objektívnej pravdivosti ab ora neprípustné.

 

Moja politika bola politikou svojho druhu, lebo bola vedená človekom – kňazom. Za kňaza som sa chystal, a nie za politika. Sem smerovala moja rodina a sebavýchova. Ako kňaz som chcel slúžiť Bohu, cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým svoje kňazské povolanie uplatňovať mám. Zásady Za Boha – za národ, s ľudom a pre ľud neboli teda len heslom neskoršie nadobudnutým, odpočúvaným, osvojeným, ale vždy a všade platným pravidlom, lebo len takto sa mohol docieliť i ten najvyšší cieľ: sláva božia a potom blaho ľudu.

 

Toto usmernenie nevyvieralo z nejakého politického hľadiska, ale činnosťou z pastoračnej zásady: stotožnenie sa pastiera so svojím stádom, s vynútením všetkej sebeckosti a márnivosti: záujem ľudu zastupovať, v prospech ľudu napomáhať, blaho ľudu podporovať je len logickým dôsledkom tejto pastoračnej zásady. A preto boli tieto motívy samozrejmým usmerňovateľom môjho kňazského pôsobenia, ktoré sa nikdy neobmedzovalo len na kostol a školu, ale rozvetvenou spolkovou činnosťou zasahovalo pod zorným uhlom týchto zásad i do kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho života svojho ľudu vôbec.

 

Rozvádzal som ale túto zásadu i teoreticky ako vychovávateľ mladej kňazskej generácie, aby každý mladý kňaz mnou vychovaný bol usmernený zásadou „s ľudom a pre ľud“.

 

Keď si ma potom v roku 1918 politika vyžiadala za pracovníka rozpracoval som v sebe zásadu tú, predniesol som ju na pole politickej činnosti. Tak som začal svoju politickú činnosť a tak som značil svoju účasť na budovaní Československej republiky. Videl som i tu len záujem ľudu, lebo tak som súdil na základe prirodzeného zákona, že ľudu slovenskému lepšie bude žiť v štátnom zväzku s bratským národom českým, než s cudzím neslavianskym národom v cudzom štáte.

 

Keď po prvých rozčarovaniach a postupne sa uplatňovanom zaznávaní slovenských ľudí pri obsadzovaní štátnych a verejných funkcií politická činnosť dostávala sa čím ďalej tým väčšmi na štátno-právne koľajnice, menovite po odmietnutí realizovania pittsburskej dohody, objasnil som si svoj ďalší postup dľa zásad kresťanskej náuky, čím som nahradil právnické vedomosti. Bolo to správne. Nech sa nikto nad tým nezastaví, že nemal som právnické vedomosti, tie som nahradzoval zásadami z kresťanskej náuky branými, bolo to správne, lebo však kresťanská náuka zásadu pre verejnú činnosť čerpá z toho istého prirodzeného zákona, na ktorom sa i solídna právnická štátoveda zakladá a zase kresťanská náuka ako zásadu prirodzeného zákona neskalo podávaného dala mi bezpečné základy pre usmernenie svojho postupu v službe národa slovenského za svoje práva v záujme jeho blaha a prospechu.

 

Kresťanská náuka podáva známu svoju hierarchiu hodnôt prirodzeného životného poriadku a to je: jednotlivec, rodina, národ. Všetkým trom od Boha bola daná individualita a sloboda, aby každý z týchto troch v sebe, pre seba a svojím počínaním uplatňoval svoje sily k ďalšiemu svojmu rozvoju. Individualitu a slobodu týchto troch nielen nerušene zachovať, ale i napomáhať v dosiahnutí ich životného cieľa je povinnosťou ich samých, ale i verejnej moci. Preto kresťanská náuka rozvádzaním zásad, práv a povinností týchto troch činiteľov podrobne usmerňuje postup verejnej moci, ktorá má rozvoj týchto troch činiteľov napomáhať a nie potlačovať.

 

Z týchto zásad kresťanskej náuky som čerpal objasnenie týchto pojmov právnickej frazeológie: národ, štát, autonómia, záujem celku, záujem jednotlivca alebo čiastky, ako aj prostriedky a metódy k realizovaniu týchto zásad prípustné a tak mravne i politicky bezvadné. Zaoberal som sa týmto predmetom i v reči povedanej dňa 5. júla 1939 na zjazde Ústredia slovenského katolíckeho študentstva a čím hlbšie som načieral do klenotnice kresťanskej náuky, tým dôkladnejšie som si objasňoval pojmy národ, štát, súkromný záujem a verejný záujem atď.

 

A tým rozhodnejšie som sa pridržiaval vytýčeného autonomistického programu, lebo v ňom som videl jasné prevedenie prirodzeného zákona a tak v ňom som videl i trvalé zabezpečenie spokojného spolunažívania Čechov a Slovákov v jednom štátnom zväzku, lebo ten autonomistický program zabezpečiť chcel pre národ slovenský jeho národnú individualitu a jeho slobodu v spravovaní jeho života, tak, aby ďalší jeho kultúrny, sociálny a hospodársky rozvoj nebol nikým a ničím hatený. Kresťanská náuka bola teda nielen tlmočníkom prirodzeného zákona, ale i vo svojich ďalších úpravách pre verejný život účinnou kontrolou, aby táto činnosť nevybočovala z medzí prirodzeného zákona. Nie je teda mojou zásluhou, že moja politika bola označovaná za umiernenú autonomistickú politiku, ale stalo sa tak čisto pod vplyvom kresťanskej náuky, ktorá si diktovala, že záujem celku, t. j. záujem národa je nad akýmkoľvek iným záujmom čiastočným a môže byť realizovaný len takým postupom, aby záujem národa škodu neutrpel.

 

Takto založenú politiku som robil vedený pohnútkami nie sebeckými alebo márnivými hľadiac získať moc alebo slávu, ale zameraním všetkého počínania k blahu slovenského národa.

 

Na základe autonomistického programu sme sa usilovali upraviť štátny organizmus, ktorý kresťanská náuka pokladá za nástroj v rukách národa pre blaho národa, aby on slúžil národu a aby národ pod jeho egidou napredoval. Politiku takto založenú som mal pred očami tak 14. marca 1939 ako i počas štátnej samostatnosti. Situácia, v ktorej sa národ z času na čas nachádzal, sa menila. Nie naším pričinením sa vynorovala alebo menila, ale zásady prirodzeného práva poťažne kresťanskej náuky zostali tie isté a bolo len povinnosťou politiky našej tieto zásady uplatňovať v každej situácii. Situáciu sme my nevytvorili, ale sme boli povinní v každej situácii tie isté zásady, ktoré vyvrchoľujú v záujme národa vždycky zastupovať a brániť.

 

Táto politika stojí tu v mojej osobe pred týmto súdnym tribunálom, ovšem celkom nesprávne, lebo pred tento tribunál nepatrí politika vôbec a politika mnou sledovaná zvlášť nie.