Slovenský nacionalizmus vtedy a dnes

Myšlienka moderného nacionalizmu ako politickej ideológie v európskom meradle je produkt francúzskej revolúcie. Už táto skutočnosť implikuje jeho revolučný charakter, ktorý je pre zástancov tradičného katolicizmu a tradičných hodnôt, neodlučiteľných od ľudáckej ideológie neprijateľný. Faktom však ostáva, že nacionalistických doktrín je pomerne dosť a nie je žiadnou novinkou, že si v mnohom a často aj v celkovej podstate protirečia. Svetielkom na poli v skutku temných európskych nacionalisticko-revolučných koncepcií sa stal slovenský nacionalizmus. Ten vo svojej novodobej forme nevznikol ako opozícia voči kresťanským koreňom a tradícii. Práve naopak – takmer tisíc rokov zakorenené kresťanstvo na našom území sa stalo neodlučiteľnou zložkou duše slovenského národa a v konečnom dôsledku aj chrbtovou kosťou slovenského nacionalizmu. Historik Milan S. Ďurica opisuje túto špecifickú situáciu nasledovne: „Hlavné hybné sily novodobého slovenského národného hnutia vyšli z Bratislavy. Ich vyhňami boli: katolícky generálny seminár, založený roku 1784 (…), potom od začiatku 19. storočia Ústav a katedra reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu. Tieto skutočnosti nám vysvetlia jednu z exkluzívnych charakteristík slovenského nacionalizmu, ktorá ho odlišuje od nacionalizmov iných, aj blízkych národov: jeho najsilnejšie ovplyvnenie zásadami kresťanskej teologickej etiky a – najmä v prvej polovici 20. storočia až do roku 1945 – determinujúcim vplyvom katolíckej sociálnej náuky. Mohutné sekularizačné tendencie, charakteristické pre takmer všetky ostatné nacionalizmy v Európe, v slovenskom nacionalizme ostali povždy marginálnymi.“ (Milan S. Ďurica: Nacionalizmus alebo národné povedomie?, s. 6) S čistým svedomím tak možno slovenský nacionalizmus vyčleniť z revolučných odrôd nacionalizmov, ktoré brojili proti Katolíckej cirkvi a tradičnému usporiadaniu spoločnosti, nakoľko ten slovenský sa práve skrz tradičný katolicizmus Bernolákovej školy sformoval a neskôr vďaka slovenskej katolíckej inteligencii zjednotenej v autonomistickom hnutí dosiahol svoj vrchol v podobe vydobytia vlastnej štátnosti s nadpriemernými duchovnými a materiálnymi možnosťami v rámci našich moderných dejín bez výnimky súčasnosti.

Napriek nevídaným rozmerom slovenského národného života z prvej polovice 20. storočia sa dnešný Sloven dostal do hlbokej duchovnej krízy, ktorou sú podmienené aj krízy vo všetkých ostatných sférach života. Žneme tak ovocie štyroch desaťročí boľševizmu a dvoch desaťročí liberalizmu uplatňovaného v liberálnej demokracii, ktoré dovtedy tak ťažko vybudované bohatstvo znivočili viac než dosť. Obidve ideológie totiž pramenia z jedného zdroja, ktorým je diabol, otec lží. Sú produktom tajných spoločností s antimorálnou povesťou a predstavujú isté vývojové stupne v budovaní nového svetového poriadku. Nemožno sa preto čudovať, že spomínaná kríza sa prejavila najmä v oblasti duchovnej. Bohaté ideové základy slovenského nacionalizmu sa počas pôsobenia týchto dvoch ideológií zredukovali vo veľkej miere len na nepochopené frázy. Pritom materiálov, pomocou ktorých sa dá preniknúť do podstaty týchto ideí je dostatok, len lenivosť, ľahostajnosť a všeobecná neinformovanosť sú príliš veľké prekážky. Nečudo, že je duša Slovena z toho všetkého taká vyprahnutá. Bez skutočného a úprimného napojenia sa na poslednú (teda ľudácku) ideovú líniu, ktorá urputne bojovala proti zlu vo všetkých formách, nie je možné efektívne a úspešne pokračovať v práci na poli národnom, duchovnom ani kultúrnom.

Je preto nanajvýš žiaduce vedieť sa zorientovať aspoň v základných ideových pilieroch slovenského nacionalizmu, je veľmi dôležité vedieť odlíšiť slovenský kresťanský nacionalizmus od iných nekresťanských nacionalizmov so sekularizačnými tendenciami. Ostáva totiž smutnou skutočnosťou, že drvivá väčšina tých súčasných tzv. slovenských nacionalistov má oproti pôvodným a teda pravým nacionalistom diametrálne odlišné predstavy o tom, čo to vlastne pojem „slovenský nacionalizmus“ vo svojej podstate znamená. A tak sa dnes stretávame s mnohými komickými (bez irónie však s tragickými) typmi slovenských nacionalistov, ktorí bez akéhokoľvek problému dokážu sláviť 14. marec a po necelom polroku zase 29. august, ktorí sa dokážu (zrejme iba jazykom) hlásiť k odkazu Andreja Hlinku a Jozefa Tisu, popritom však nadraďovať pohanstvo, ateizmus, či rôzne falošné východné filozofie nad kresťanstvo. Vidieť moderného slovenského nacionalistu oblečeného v tričku s motívom kňaza a prezidenta Dr. Tisu, ktorý má zároveň zavesené na krku thorove kladivo nie je dnes ničím výnimočným. Miešať germánske a nacistické, či boľševické prvky s prvkami slovenského kresťanského nacionalizmu, to je tiež jedna z vyšších foriem tak rozšírenej „schizofrénie“ a nízkej vedomostnej úrovne v národných kruhoch. Príkladov, ako vyzerá nepochopenie a neznalosť odkazu predkov v praxi, je skutočne dosť.

Čo sa však týka pôvodnej koncepcie slovenského nacionalizmu, Dr. Jozef Tiso ho celkom jednoznačne charakterizuje keď píše: „Kristus je nám vrcholným vzorom aj v láske k vlasti. (…) Bez Krista by sme sa stali v láske iba pažravými nacionalistami. Láska k svojeti musí sa vyhnúť nenávisti oproti príslušníkom inej národnosti a iného štátu.“ (Slovák 1941, č. 135 in M. S. Ďurica: Jozef Tiso, s. 166) Dr. Tiso varuje pred nacionalizmom bez Krista. Tým pádom varuje pred väčšinou slovenských nacionalistov dneška, ktorí netaja svoje apatické, ba až nenávistné postoje voči Ježišovi Kristovi a Jeho Cirkvi. Napriek tomu sa aj títo nacionalisti každoročne schádzajú pri hrobe Dr. Tisu počas rôznych verejných spomienok. Pôvodný slovenský nacionalizmus je neodlučiteľne spätý s kresťanským náboženstvom, ktoré tvorí jeho základný pilier – to je jeden z jeho podstatných prvkov, no dnes ostáva nepovšimnutý, alebo sa dokonca stáva terčom kritiky. Túto spojitosť dobre vystihuje a zároveň kladie do vzťahu vo svojom filozofickom diele o kultúrnosti aj jeden z najvýznamnejších slovenských mysliteľov Dr. Ladislav Hanus: „Národ je pozitívna, ale stvorená hodnota. Nacionalizmus je pozitívny, ale stvorený, teda indiferentný program. (…) Nezaškodí si tu pripomenúť druhú meditáciu Exercícií sv. Ignáca, čo vyplýva pre nás z indiferentnosti stvoreného bytia. To ponajprv, že si je ono nie samo cieľom, ale má slúžiť vyššiemu cieľu. Je podriadené vyššej norme.“ (L. Hanus: Rozprava o kultúrnosti, s. 62) Nacionalizmus v pôvodnom slovenskom chápaní teda nie je sám osebe cieľom ako si to zrejme mnohí myslia. Je len prostriedkom, ktorý je podriadený vyšším nemenným náboženským princípom, pretože sa týka len stvorenej hodnoty – národa a tá nesmie byť nadradená nad večnú hodnotu – Boha. Ako už bolo povedané v úvode, slovenský nacionalizmus sa zrodil v katolíckom seminári a taktiež bol katolíckou inteligenciou Hlinkovej generácie najpodrobnejšie a najlepšie rozpracovaný. Z istého uhľa pohľadu tak možno slovenský nacionalizmus, postavený na katolíckej viere, označiť aj ako nadstavbu katolicizmu. Bližšie to vysvetlí Dr. Hanus: „Kresťanstvo sme už mali, bolo základom celého života a tvorilo svoje hodnoty. Ale národným prebudením sa tu prebrali celkom nové potencie. Vlastnou váhou potom vrcholili v štátnosť. Priniesli nesmierny hmotný i duchovný rozkvet. Postavila sa tu nová dospelá bytosť, prínos sebe, Európe i ľudstvu.“ (L. Hanus: Rozprava o kultúrnosti, s. 62) Ide tu o veľmi dôležitú skutočnosť, ktorú by si mali uvedomiť nielen nekresťanskí nacionalisti, ale aj kresťania s ochudobnenými pozitívnymi citmi k svojeti. Kresťanstvo ako základ, nacionalizmus ako jeho nadstavba, ktorá priniesla (a ešte stále aj môže priniesť) nesmierny rozkvet. Možno sa bez základu púšťať do nadstavby? Rozhodne nie, a predsa sa púšťame – a potom to tak aj vyzerá. Podobne je však na škodu pre národ aj taká situácia, keď základ máme, no v nadstavbe pokračovať nechceme.

Protipólom k slovenskému kresťanskému nacionalizmu je už Dr. Tisom spomínaný nacionalizmus bez Krista. Ten je vo svojej podstate proti pravému náboženstvu a tradícii, tým pádom je celý proti pravde. Takýto nacionalizmus nikdy nedosiahne skutočný úspech, nikdy neprispeje ani zlomkom k spoločnému dobru v tom pravom zmysle. Možno tu zaradiť nacionalistov revolucionárov, ktorí si myslia, že bojujú proti zlu, no popritom sú svojim odpadom od Boha len jedným z mnohých nástrojov toho istého zla. Charakteristickou črtou sú pre nich postoje proti všeobecnému útlaku, proti niektorým praktikám liberálnych demokratov alebo boľševikov, proti NWO, proti slobodomurárskym tajným spoločnostiam a ich tvoreniu dejín atď. Zároveň však ostro kritizujú aj pravé kresťanské náboženstvo, rúhajú sa pravému Bohu – teda bez toho, aby si to uvedomili, spapali návnady tých, proti ktorým v domnienke bojujú aj s navijakom a v konečnom dôsledku ich takto nevedomky podporujú. Národ ako najvyššia hodnota, modernistická koncepcia slobody, priama demokracia, spravodlivosť bez Božskej autority, morálka bez Svätého Písma a mnohé iné podobné princípy, ktoré zastávajú sú tiež len produktom slobodomurárov. Tieto princípy stoja v opozícii voči absolútnej pravde ukrytej v kresťanstve. Ide skutočne o nebezpečné nacionalistické prúdy. Potvrdzuje to aj Dr. Hanus: „ Ale nacionalizmus, ako skusujeme u iných, je aj nebezpečenstvo. Národné povedomie prepína v subjektívnu pýchu, vo vedomie jedinečnosti. Baží po zveľaďovaní akýmkoľvek spôsobom, po absorbovaní všetkého okolo. (…) Kladie sa absolútne. Totálne vylučuje ostatné a zaujme celú skutočnosť. (…) Nič iného nepôsobí na myseľ tak sugestívne. Zužuje ju v jediný smer nacionálneho stanoviska a záujmu. Nacionalizmus je potom už len rozšírený egoizmus so všetkými prívlastkami osobného, ale aj s novšími, lebo tu pribudne masa, pocit množstva, bezhraničného mora, neodolateľnej kolektívnej sily.“ (L. Hanus: Rozprava o kultúrnosti, s. 63,64) A aj napriek tomu, že spomenutá forma nacionalizmu je v absolútnom protiklade k nacionalizmu, ktorým žili naši velikáni, je u nás vo veľkej väčšine v súčasnosti zastúpená. Za zmienku iste stojí aj taká odroda revolučných slovenských nacionalistov, ktorá by sa dala označiť synonymom „pokrytci a populisti“. Títo pred verejnosťou hovoria o tom, ako sú rozhodnutí brániť kresťanské tradičné hodnoty, spravodlivosť a morálku. V skutočnosti však ide len o prázdne reči so zištným účelom – získať si sympatie ľudí a zabezpečiť si tak trebárs kreslo v parlamente. Nie je až takým ojedinelým zjavom, keď títo nacionalisti bezducho vykrikujú, že sú zástancovia tradičnej rodiny a popritom majú nemanželské deti a nezriadené vzťahy. Desatoro v praxi im zrejme nič nehovorí a úprimný žitý kresťanský nacionalizmus je u nich pojem neznámy. Ide vzhľadom k pôvodnému slovenskému nacionalizmu o nebezpečné prúdy, ktoré so sebou strhli už mnoho nič netušiacich duší. V skutočnosti sú to však len draví vlci v ovčom rúchu.

Situácia je skutočne zlá. Ani nie tak kvôli tomu v akom žalostnom stave sa nachádza slovenská spoločnosť, ale skôr preto, že v ešte žalostnejšom stave sa nachádza slovenská národná-nacionalistická scéna, ktorá bývala kedysi pre národ najväčšou ľudskou oporou. Hlavným prianím Andreja Hlinku, Jozefa Tisu a všetkých ostatných skutočných slovenských nacionalistov bolo, aby nasledujúce generácie ostali verné ich najsvätejšej zásade „Za Boha život – za národ slobodu“. A to nielen rečami, ale predovšetkým srdcom. Oni neohrozene kráčali za svojim cieľom tak, že sa celí poručili Božskej prozreteľnosti. V opačnom prípade by istotne nedokázali zabezpečiť tých pár najkrajších rokov našej národnej existencie. Ich odkaz však ostáva nesmrteľný, lebo je odvodený z absolútnej pravdy: Boj proti zlu, bez toho, aby sme sa odovzdali najvyššiemu nadprirodzenému Dobru, je bojom vopred prehraným. Vráťme sa k Bohu a on našej práci požehná tak, ako požehnal práci našich najväčších predkov. Toto je ich jednoznačný odkaz, ktorý však zatiaľ len málokto zo súčasníkov pochopil.

Milan

Zoznam použitej literatúry:

Ladislav Hanus: Rozprava o kultúrnosti. Spišský kňazský seminár, 1991 – II. vydanie

Milan S. Ďurica: Dr. Jozef Tiso, životopisný profil. LÚČ, 2006

Milan S. Ďurica: Nacionalizmus alebo národné povedomie? LÚČ, 2006