Msgr. Ján Vojtaššák: Výňatok z pastierskeho listu (27. február 1921)

Diela svoje pastierske začínam vo veľmi ťažkej dobe. Málo ruží, ale tým viacej tŕnia a bodľačia rozkladá sa na ceste. Cesta veľmi ťažká. Svetová vojna narobila mnoho telesných lazarov, ale ešte väčší počet doráňala a dokaličila na duši. Následkom dlhotrvajúcej vojny a pod hroznými jej údermi mnohí vieru stratili, ochladli úplne proti Bohu a následkom toho stratili aj základ pre lásku naproti blížnemu. Ale predsa dľa slov božského Učiteľa v láske k Bohu a v láske k blížnemu dovršujú sa všetky ostatné prikázania a kadejaké proroctvá.

Veliká časť človečenstva dnes nemiluje Boha, nechce znať Boha a preto leží na človečenstve všelijaká pokuta. Najväčšia pokuta ale väzí v tom, že duch hmotárstva vyhasil v srdciach ľudských skoro posledné iskričky lásky oproti blížnym. Keby národy pravú vieru v Boha Trojjediného mali, nebolo by medzi nimi triednych bojov, akými sa dnes navzájom potierajú.

Hoc aj poskromne je tej pravej viery v Boha, následkom toho ešte menej lásky k blížnemu, môj slovenský katolícky ľud, ktorého som synom, a za ktorého časné i večné dobro všetko podujmem, musí ostať verným tomu dedičstvu, ktoré sv. Cyril a Metod našim predkom zanechali. Vy, drahí moji veriaci, skalopevnou prítulnosťou a oddanosťou ku Kristovej Cirkvi musíte vždy dokazovať, že slovenský národ, hoc má aj svoje chyby, ale vieru v pravého Boha, odkedy ho poznal, nikdy nezaprel a svojej katolíckej Cirkvi vždy verný ostával.

Mnohým sa ľúbia dnes novoty; a takéto novoty nedbali by zavádzať aj v otázkach viery a náboženstva. Pamätajte, drahí moji veriaci, že skrze svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista aj všetko vyjavil, čo máme a koľko máme veriť. K tomu, čo Ježiš Kristus učil, netreba ničoho ani prikladať, ale nedá sa z toho ani nič odňať. Celé to poručenstvo viery Cirkev naša katolícka ako ho dostala od Pána Ježiša, svojim veriacim aj sprostredkúva skrz svoj učiteľský úrad. Kto chce menej viery, než nám to Cirkev katolícka predkladá, ten si osohuje i privlastňuje práva zasiahnuť do božieho práva.

Preto pridržiavajte sa drahí moji veriaci, vždycky len toho, čo vás Cirkev katolícka vo viere vyučuje, na tom nech vám stačí a budete šťastliví. Neslúchajte na tých všelijakých novotárov dnešnej doby. Keď vám príde taký nespokojenec a odníma vám štvavými rečičkami pokoj srdca i duše, že takto hľa, treba by bola obnova v Cirkvi katolíckej, povedzte takému, že potrebná je obnova v jeho zablúdenej duši, a síce obnova podľa učenia Kristovho, ktoré Cirkev neporušene hlása. Nie, Cirkev nepotrebuje obnovu, lebo ju nazýva sám zakladateľ Ježiš Kristus, nevestou vždycky sviežou a života plnou, na ktorej nie je ani hrdze ani vrások, ale ktorá je vždy svätá a nepoškvrnená.

Obnova potrebná je tým, ktorí sa životom a skutkami od Cirkvi odklonili, aby sa totižto ku jej neomylnému učeniu navrátili. Nie Cirkev ako Kristova ustanovizeň potrebuje obnovu, lež niektorí, snáď aj mnohí jej poblúdení členovia.

Učenie tejto neomylnej Cirkvi budem Vám podávať spolu s tými kňazmi, ktorí ako moji pomocníci a podriadení pôsobia medzi vami. Majte vždy dôveru ku mne a k môjmu kňazstvu, lebo tak ako ja i medzi vami účinkujúce kňazstvo, sme si úplne vedomí, že jednúc budeme pre Vás na zodpovednosť braní. Ale zároveň aj Vy, milí moji veriaci, budete musieť počet vydať z toho jak ste splnili svoje povinnosti voči tým o ktorých povedal náš drahí Spasiteľ: „Kto vás počúva, mňa počúva.“

Pravde je síce, že vieru jednu to z troch božských cností, Duch svätý už pri krste do duše našej vložil. Vložil ju tam ako semeno, ktoré keď chceme, aby vzklíčilo, vyvíjalo sa, ku rozkvetu prišlo a hojné ovocie donášalo, musíme aj sami pestovať, polievať, opatrovať. S touto prácou musíme hneď od najútlejšieho veku započať a neúnavne až do posledného dychu v nej pokračovať.

V tomto je vám veľmi na pomoci náboženská škola, v ktorej sa dieťa Kristovej náuke priúča, osvojí si spôsob pravého kresťanského života, položí pevný základ čností, na ktorom bezpečne ďalej stavať môže. Dieťa, ktoré v náboženskej škole bolo vychované, nepodľahne tak ľahko všelijakým nástrahám nevercov, a to je príčina, že neveriaci takým vztekom bijú vždy na náboženské školy, že ich silou-mocou chcú zoštátniť.

Ako trápi rodiča, keď je jeho dieťa nejakou telesnou vadou postihnuté a všemožne sa usiluje, aby jej odpomohol, tak nesmie mu byť ľahostajné, aby dieťa beznáboženskou školou bolo zmrzačené. Beznáboženská škola naučí dieťa čítať, písať, počitovať, ozbrojí ho vedomosťami, aby mohlo obstáť v ťažkom životnom boji, aby si vedelo každodenný chlieb zaobstarať. Ale to ešte nie je dosť. Každý rodič niečo viacej žiada od svojho dieťaťa; aby bolo poslušné, úctivé povďačné, aby lásku prechovávalo voči svojim rodičom, aby im bolo na radosť a v potrebách ku pomoci. Poriadny rodič si žiada, aby to dieťa bolo nielen ľuďom, ale aj Bohu milé, aby celou vrúcnosťou svojho mladučkého srdca milovalo Otca, ktorý je na nebesiach.

Štátna beznáboženská škola nie je v stave dať takúto výchovu, lebo čo ona sama nemá, druhému dať nemôže. Beznáboženská škola naplní rozum len svetskými vedomosťami, ale srdce dieťaťa chladné ponecháva. Ba veda bez lásky pyšným robí človeka. Preto nie div, že z beznáboženskej školy mnohé dietky vychádzajú pyšné, naduté, namyslené, odporné, sebecké, ktoré nepoznajúc najvyššiu autoritu, Boha, neuznávajú autoritu vôbec žiadnu a sú stálym nebezpečenstvom pre štát a krížom pre Cirkev.

Preto len ten kresťan, ktorý stratil všetok náboženský cit, môže horliť za beznáboženskú školu. Vy ale, drahí veriaci, nešetrite žiadnych obetí, nepozerajte na žiadne výdavky, keď sa jedná o to, aby ste si udržali svoje cirkevné, náboženské školy. Zriaďte sa v mocný šík a spolu so mnou bojujte za náboženské školy, za časné a večné blaho vašich detí.

Mladí ľudia, ktorí opúšťajú školu a vstupujú do víru života, pozerajú zvláštnym okom na svet. Ich srdce je plné čarovných snov, sladkých túžieb, všetkému veria, každému dôverujú, všade okolo seba vidia len kvety a radosť. Oni, neskúsení nevidia, že skoro pod každým tým kvetom skrýva sa zmija nízkosti, hniloby a hriechu, že každá tá ruža kryje ostrý tŕň sklamania a bolesti.

Či je možné, aby ten mladík, tá panna, bez múdreho, spoľahlivého sprievodcu šťastlivo, bez úrazu mohli kráčať po tak nebezpečnej ceste života, aby neklesli pod bremeno sklamania, aby čistí a nepoškvrnení mohli prejsť cez bahno, do ktorého ich strhuje svet a vlastná ich náruživosť. Nie je to vec nemožná. Preto, milí veriaci, nenechávajte tú vašu mládež, ktorá zo školy vystupuje, samú na seba, pojmite ju za ruku, vystríhajte ju pred neznámymi nebezpečenstvami, učte ju, aby nie očareným, ale striezlivým okom pozerala na svet. Voveďte vašu mládež do všelijakých náboženských spolkov, ako do spolku sv. ruženca, do spolku B. srdca Ježišovho a iných; umožnite jej aj do iných na kresťanskom základe založených spolkov pre mládež ako: omladina atď. V týchto spolkoch pod vedením skúseného správcu udrží sa vaša mládež v láske k Bohu a k blížnemu a rozohní sa za všetko, čo je ušľachtilé, čo je božské, za sväté ideály.

Ale aj vy starší spojte sa v jedno v náboženských a iných na kresťanskom základe založených spolkoch. Hľa, toľko nepriateľov má dnes viera svätá, a to nielen medzi skazenými, ale aj medzi ináč dobrými, čestnými ľuďmi, ktorí poctivou mozoľnatou prácou vyhľadávajú svoj chlieb.

A čo je toho príčina? Hľa, kým veriaci ako rozviazané snopy nezriadení stáli, v ten čas neveriaci sa vo všelijakých protináboženských spolkoch združili, spojenými silami zrobili útok na Cirkev sv., svojou tlačou v posmech obracajú články viery svätej, falšujú dejiny, podlé úmysly pokladajú i jej najšľachetnejším dielam a skutkom a tak vštepujú do sŕdc mnohých veriacich neúctu a nenávisť proti sv. Cirkvi a proti všetkému čo je s ňou spojené.

Akože čeliť tejto skazonosnej práci? Združiť sa musíme v náboženských a iných na kresťanskom základe založených spolkoch a spojenými silami odbíjať nápady nepriateľov. S touto prácou nieto čo odkladať. Preto, kde už sú také spolky, všetkými silami ich podporujte, kde ich ešte nieto, bez meškania ich zakladajte. Bárs jako je dnes spoločnosť ľudská rozkúskovaná na rozmanité strany. Blíži sa ten čas, keď sa skopí na dva protivné tábory – v tábor nevercov, útočiacich pekelnou nenávisťou na sv. Cirkev a v tábor veriacich, odrážajúcich tieto útoky aj svojím životom.

Najväčšia prekážka, ktorá hatí človeka pozdvihnúť sa z prachu zeme k výškam nadzemským, hre k Bohu, je hriech. Kým v srdci človeka panuje láska Božia, milosť posväcujúca jako ochotne on všetko verí, všetko dúfa, všetko znáša, jako dôverne on dvíha ruky a srdce k Otcovi nebeskému, jakou radosťou počúva, keď mu je povedané: Do domu Pánovho pôjdeme. Ale hľa, dostačí jeden ťažký hriech a otrasie sa jeho viera, zoslabne jeho ochota v modlitbe a v plnení kresťanských povinností stáva sa ľahostajným a ani sám nespozoruje, ako sa dostal do kruhu nevercov.

V terajšom čase zase veliká čiastka kresťanov oddala sa do hmotárstva. Chudobný závidí bohatému, bohatý nepraje chudobnému. Chudobný žiada majetok boháča, bohatý chce mať ešte viac. V tom zháňaní sa za hmotou, zabúdajú na to najpotrebnejšie, zabúdajú, že nemáme tu stáleho pomeškania, že vlasť naša je vlastne v nebesiach. Celkom pochopiteľné teda, že v radoch týchto ľudí, ktorí všetok zmysel pre nadprirodzené veci stratili, nevera tak nešetrne pustoší. Najsmutnejšie je, že títo ľudia vlastne ani necítia, v akej duševnej biede sa nachádzajú, nepoznajú svoje srdce a tak ako necítia potrebu toho, aby ako mýtnik, v povedomí svojich hriechov bili sa v prsia a volali: Bože buď milostivý mojej hriešnej duši! Ba naopak, oni s pyšným farizejom vyvolávajú: Ďakujem ti Bože, že nie som ako druhí ľudia. Toto „nie som“ je celým nešťastím tých biednych.

Čo ich vytrhne z tejto zaslepenosti? Čo ich privedie k tomu, aby poznali svoju nevďačnosť proti Bohu, aby konečne ľútostivým srdcom zvolali „Áno, hriešny som, zmiluj sa nado mnou, Bože!“

Riadne prostriedky k tomu už obyčajne nepostačia. Upozorni ich na ich hriechy, oni sa urazia, napomeň ich k pokániu, oni ti odvetia, že nemajú sa prečo kajať. Tu je potrebný mocnejší prostriedok, a to sú sv. misie. Ak chceme obnoviť svet, ratovať tie mnohé v hriechoch zatvrdnuté do hmotárstva ponorené duše, musíme im predložiť tie duše otriasajúce pravdy, ktoré bývajú ohlasované pri sv. misiách (…).

Preto, milí veriaci, horlive pristupujte ku sviatosti pokánia. Nepovažujte sv. spoveď za obtiažnu ťarchu, ale za hojný prameň milostí, ktoré našu skazenú vôľu liečia a posilňujú nás, aby sme medzi tisícorakými nebezpečenstvami bez urážky obstáť mohli. Už aj preto, aby ste sa mohli čím najčastejšie spojiť so sviatostným Ježišom a dušu svoju, je-li možno, aj každodenne kŕmiť ku životu večnému, čím častejšie obmývate dušu svoju spasiteľnými vodami sv. pokánia.

Časté, áno každodenné sv. prijímanie je merítkom duchovného čnostného života vo farnosti. Čím častejšie sv. prijímanie, tým prehlbenejší duchovný život; čím väčšia ľahostajnosť v prijímaní sviatosti Oltárnej, tým väčšia ľahostajnosť vo viere, tým väčšia spustlosť vo farnosti. Odkiaľ je to, že dnes tak mnohí kresťanskí mladíci a mužovia, ktorí by mali byť vzormi nezlomnej sily nepoddajného rázu, takú chabosť preukazujú, že na púhy úškľabok neverca sú v stave v závod s ním tupiť svoju vieru? Hľa, oni sú slabí, a slabí sú preto, lebo sa neposilňujú telom a krvou Pána Ježiša vo sv. prijímaní, z ktorého prví kresťania tak zázračnú silu čerpali, že aj pred levami a tigrami neohrozene stáli (…).