Cirkev bojujúca… za medaily z Majstrovstiev sveta v hokeji?

V samom úvode musím poznamenať, že nemám morálne právo kritizovať Cirkev pre jej dnešnú nielen vizáž, ale najmä dušu sekulárnej modernity. Prešiel som si totiž obdobím, keď som Cirkev vinil práve pre jej rigoróznu bigotnosť, pre „hriechy“ jej minulosti, pre ostentatívnosť jej gest a pre jej prílišné odtrhnutie od sveta „ľudu“. Musím však poznamenať, že Cirkev sa za posledné roky v týchto veciach „polepšila“, miestami je vskutku liberálnejšia, než ja, frkan-pubescent, pred rokmi. Hádam týmto tempom časom príde i k tomu, že Cirkev potrat uzná za kompromis s Bohom, v práve mladých na slobodnú voľbu…

Dnes zatiaľ s údivom sledujem pokrokových bratislavských seminaristov vítajúcich v uliciach slovenskú hokejovú reprezentáciu s vatikánskou vlajkou, s rozšafnými gestami hokejových fanúšikov či dokonca budúcich „farárikov“ v sutanách v extatickom stave búšiacich na blanu bubna sťa bobmarleyovskí rastafariáni… Z pohľadu tmárov, dogmatikov a tradicionalistov by však klincom do obnažených nôh zakladateľa tejto dnes už občianskej, verejnoprávnej a prísne demokratickej organizácie mohla byť skutočnosť, ktorú zachytáva posledné dni sa internetom šíriaca fotografia. Azda ani nie tak klincom ako svedectvom napĺňajúcich sa proroctiev tých, ktorých Cirkev bojujúca bola bývala kedysi zavrhla pre ich zjavnú pomätenosť. Aspoň vtedy sa tak mohlo zdať.

Správa obsahuje ako predmet uvedený text „Farár z Teplíc :-D“ a je na nej zachytený „nejaký pán“ s hokejovým dresom, spod ktorého mu prečiaha „akási“ sukňa. Stojí pred „akýmsi“ desiatovým stolom a papraďou prevísajúcou ponad laty červených trámov položených na tehlovom obklade. Ktosi na tvári miesta zabudol pri sťahovaní kulís z historického filmu kríž s korpusom Krista. Oči vyobliekaných mladých chlapcov a dievčat, usadených v predných laviciach „akejsi“ čudne zdobenej miestnosti s červeným kobercom, smerujú na pána s mikrofónom a hokejovým dresom s nápisom „Slovakia“. Výjav zaznamenávajú najmenej dve zvedavé kamery a jeden drzý fotoaparát s objektívom na chóre.

Niekomu by sa mohlo zdať, že ide o obrad Prvého svätého prijímania. IIHF je však proti: koncom mája je naplánované evanjelizačné finále Rusko – Slovensko…

Obrazy svedčia. Ak by som mal čistý štít v mojom osobnom vzťahu k Cirkvi, moje slová by boli mäsitejšie, kvetnatejšie, plnšie i pikantnejšie, obsahom blížiace sa k tomu modernému internetovému akronymu: WTF?! Tie takzvané „slová od srdca“ však prenechám povolanejším…

Zmôžem sa však aspoň na otázky: Za čo dnes bojuje Cirkev bojujúca? Za víťazstvo Slovenska na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji? Či nebodaj za sympatie jej nepriateľov, agnostikov či apostatov, akým som bol svojho času i ja a sú ďalšie tisícky odvrátených duší, ktoré čakajú na svojho pastiera spásy? Dočkajú sa tieto duše ešte vôbec Cirkvi-bojujúcej a spásonosnej? Môže zostať bez dôsledkov na slove ňou hlásanom, keď Cirkev bojujúca bude bojovať za to, aby bola „obľúbenou v kolektíve“, silou-mocou „in“, „cool“, „trendy“ a neodlúčenou od štátu? – jedným slovom: moderná, svetská, otvorená, nezávislá od finančných kríz trhovej ekonomiky a vždy na pulze dňa? – ako nejaké občianske združenie či neziskovka z akéhosi mystického štvrtého sektoru? Možno odtrhnúť formu od obsahu formou, slovo od vecí slovom a Boha od človeka Bohom, ktorý pre človeka zomrel na dreve kríži?

A kde je vôbec tá Cirkev bojujúca… za Cyrila, Metoda, za knieža Rastislava, za Gorazda, za kamaldulských mníchov, Antona Bernoláka, Andreja Hlinku či Jozefa Tisu? Respektíve, kde je tá Cirkev bojujúca za Boha, za národ, a kde zas Cirkev bojujúca proti satanovi, proti pohanom, agnostikom, heretikom a odpadlíkom?

Kde je tá Cirkev bojujúca, ktorá Slovenom vybojovala štát na čele s Vojtaššákom, Postényim, Marsinom, Mnoheľom či Ferjenčíkom? Kde je tá Cirkev bojujúca, ktorá v boji proti satanovi stratila svojich odvážnych a verných synov ako Schedu, Martinku, Nemca, Šaláta, Kačku či Majocha?

Kam sa len podela tá Cirkev brániaca Boží hrob v Jeruzaleme? Kde je to k novému životu sa po celom-celučičkom svete prebíjajúce mystické telo Kristovo z gréckeho Lepanta roku 1571, z rakúskej Viedne roku 1683, z francúzskeho Vendée roku 1793, z Mexika roku 1926 či zo Španielska roku 1936?

Kristus je, zdá sa, podľa nových teológov, na hokeji. Sleduje finále Slovenska s Ruskom. „Boh je prinajmenšom na dovolenke,“ povedia si neokatechumenáti: „…a zázraky nechal na charizmatikov,“ alebo, v tom lepšom prípade pre diabla: „Je mŕtvy,“ vyhlásia zas tradiční cirkevní nihilisti z radov prepoštov a prelátov po ich poslednom prehltnutí akejsi oplátky: „Veď zmyslom kresťanstva je spolu jesť na hostine…“.

Kým poblúdený klérus čaká na Godota, postarší veriaci po vzore dnešných cirkevných „otcov“ svojej viery sa chcú priblížiť dobe, aby im tá rozumela (asi si osvojujúc Asisi), keď sa svojho miestneho modernistického farárika na omši odetého v hokejovom drese pýtajú: „WTF, starec?!“

A ten, zaujatý live prenosom zo sakristie, odpovedá: Haleluja, Laco, Chara… Ou, yeah, Satan, definitely…

…a kostoly sa opäť plnia: „Veď aký osoh by sme inak mali z toho, že zachovávame, čo prikázal, a že v smútku chodíme pred Pánom zástupov?“ (Mal 3,14) – na farárikovu obranu dodajú biskupi v televíznej diskusii o odluke Cirkvi od štátu…

Igor Cagáň