III. ročník Memoriálu Jána Šmigovského, 29. august 2010

29. august v slovenskom kalendári figuruje ako štátny sviatok. V ten deň si podľa tých, ktorí to vymysleli máme pripomínať „Slovenské národné povstanie“ v pozitívnom slova zmysle. Realita je však taká, že niet čo oslavovať, naopak, bolo by vhodné vyhlásiť daný deň ako „Národný deň smútku“, deň „Slovenskej národnej pohromy“. V ten deň samozvaní povstalci zložení z časti slovenského vojska a poblúdeného ľudu iných stavov, za pomoci sovietskych a iných partizánov a Benešovcov povstali proti vlastnému Slovenskému štátu. K povstaniu namierenému proti štátu sa však nepridala okrem ďalších ani nitrianska posádka pod velením vtedy majora Jána Šmigovského. Tento súdny vojak zachoval vernosť prísahe, ktorú zložil svojej republike a za to bol po vojne odsúdený retribučným „Národným súdom“ a vôbec ako prvý popravený.

Na počesť tohoto hrdinského vojaka, zneseného násilne zo sveta národnými zradcami usporadúva o. z. NSS Memoriál Jána Šmigovského – pochod z Prešova do Spišského Podhradia, k jeho hrobu. V uplynulú nedeľu sa zrealizoval už III. ročník tohoto turisticko-pietneho podujatia. Tento rok sa netradične vyrážalo o polnoci zo soboty na nedeľu, tradične od konkatedrály sv. Mikuláša v Prešove. Pútnikov sa zišlo zo 20, nálada bola dobrá, počasie taktiež. Po úvodných inštrukciách a spoločnej fotke už nič nebránilo svižným tempom vyraziť smerom na Spišské Podhradie.

Na cestu svietil mesiac, teda nebolo potrebné rozsvecovať ani baterky, aj keď niektorí z pútnikov ich zažali. Cesta ubiehala rýchlo a po krátkej 5 minútovej prestávke väčšou bola až tá ražňanská. Na miestnom cintoríne sme sa rozložili k odpočinku a doplneniu energie, zapálili sviece na hrobe slávneho Ňaršanského, tu pochovaného rodáka, poslanca za HSĽS Štefana Onderča a pokračovali v ceste smerom na Uzovský Šalgov.

Po prejdení dediny za brieždenia sme prvýkrát vošli na poľný terén, následne do lesa, kde sme troška zišli z cesty. Netrvalo však dlho a znova sme sa sformovali a šli po správnej trati smerom na Uzovské Pekľany. V obci sme sa tradične rozložili pri kostole, aby sme počas krátkeho odpočinku načerpali dostatok síl. Počasie bolo polojasné, mierne veterné, ideálne na absolvovanie dlhého pochodu. To už sme mali pred sebou nikdy nekončiaci výstup na horu Mindžová, kde sa skupina roztrhla (asi najviac od začiatku), aby sa znova mohla stretnúť po kope na vrchole.

Po dlhšom odpočinku časť pokračovala smerom do Lipoviec a časť ostala na mieste, aby ešte zregenerovala sily. Nastal okamih, ktorý bol kľúčovým z pohľadu celistvosti skupiny. Od teraz sa celá skupina pokope už nestretla, vrátane zakončenia udalosti. Podujatie pokračovalo postupom malých skupín smerom k cieľu, z ktorých niektoré šli pomerne rýchlo, kdežto iné naopak pomaly. Za obcou Lipovce, kde sme sa dostali do zhruba polovice púte, čakal pútnikov prechod pekným Lačnovským kaňonom. Minulý rok sa upustilo od jeho prechodu skrz nepriaznivosť počasia, tento rok si ho bolo možné vychutnať skoro v plnej kráse. Preto skoro v plnej, lebo pre nízky stav vody vo vyšších polohách kaňonu vyschol potok, pútnici preto prišli o zážitok pochádzajúci z padajúceho vodopádu. Cesta z kaňonu vrcholí v rázovitej obci Lačnov, kde je možné vidieť zbytky pôvodnej dedinskej drevenicovej architektúry, zapadajúcej prirodzene do okolitej prírodnej scenérie. Keďže cesta hore kaňonom je namáhavá, väčšina putujúcich si v Lačnovskom prijemnom prostredí dopraje aspoň krátky odpočinok.

Pred pútnikmi sa už však otvára prechod trávnatým Lačnovským sedlom, v ktorom sa otvára veľmi pekná prírodná scenéria. Vidno je odtiaľ doďaleka lúky a lesy a hory. Terén je mierne zvlnený so záverečným klesaním do obce Vyšný Slávkov. Tam si tradične odpočinieme pred záverečným 20 kilometrovým, najobtiažnejším úsekom vedúcim serpentínami po asfaltke až do Spišského Podhradia. Odstupy skupín sú už ozaj veľké a ešte naberajú na dĺžke. V tejto situácii, keď je človek už dostatočne vyčerpaný a má pred sebou ešte záverečnú tretinu „smrti“ je nutné hľadať pozitívne impulzy. Najlepším liekom sa javí humor 🙂 Kráčame po kopci a okolo nás počas celého výstupu prechádzajú v menších, či väčších skupinách terénne autá, niekedy aj „pejc centimetre od rici“, niektorí pútnici kľajú (najmä Rišo :-). Z vrcholu kopca po pravej ruke je možné vidieť naše majestátne Tatry.

Po úspešnom prekročení hory sa skupinkám otvára toľko očakávaný pohľad na Spišský hrad, ktorý sa zdá tak blízko. Realita je však tá, že pútnikov čaká ešte zvyšných minimálne 6 km chôdze, čo ich samozrejme patrične „teší“ 🙂 Mnohí pútnici sa však už skôr vyjadrili, že ako sa oni ku hradu približujú, tak sa im on vzďaľuje 🙂 Sú tak blízko a zároveň tak ďaleko 🙂 Áno, je to síce najnamáhavejšia časť, ale zároveň aj najpríjemnejšia, lebo človek už vie, že je v cieli čo nevidieť. Prvá skupinka došla na cintorín v Spišskom Podhradí po necelých pätnástich hodinách putovania, ďalšie ju nasledovali s jedno, až vyše dva a pol hodinovým oneskorením. Záver putovania je taký: celú cestu prešli skoro všetci, väčšinu cesty prešli všetci 🙂 Po občerstvení a skoršom odchode skupinky Liptákov (šiel im autobus) sa pútnici zhromaždili k záverečnému aktu – pripomenutiu si hrdinu Jána Šmigovského na mieste jeho posledného odpočinku. Dva krátke príhovory, poetická vsuvka, modlitba za zosnulých, zapálenie sviec a odovzdanie pamätných odznakov účastníkom urobili bodku za III. ročníkom Memoriálu Pplk. Jáná Šmigovského. Sme radi, že sa nikto nezranil, že sa tradícia ujala a pevne veríme, že nasledujúceho ročníku sa zúčastnia aj väčšie počty putujúcich. Ján Šmigovský si to totiž zaslúži.

Na stráž!