Je liberalizmom ponúkaná sloboda skutočnou slobodou?

Liberalizmus ako filozoficko-politický smer už vo svojom názve vychádza z pojmu slobody (lat. libertas – sloboda). Síce jestvuje mnoho rôznorodých a v niektorých prípadoch aj protichodných liberálnych teórií, všetky však majú jedno spoločné východisko, ktorým je predpoklad prirodzenej ľudskej voľnosti a slobody. Sloboda je pre liberálov najvyššou hodnotou a v niektorých teóriách je jedine sloboda predpokladom, ktorý zaručuje ľuďom naplnenie potenciálu ich osobností v tom pravom zmysle. Či je však liberálna koncepcia slobody správna a či sa vôbec jedná o slobodu (najmä z pohľadu tradície), sa pokúsime preskúmať na nasledujúcich riadkoch.

Počiatky slobody v európskom prostredí nachádzame v gréckom a biblickom kresťanskom myslení. Už pri rannom uvedomovaní si slobody v antickom Grécku sa začala ukazovať jej dvojznačnosť. Na jednej strane tu bola sloboda vonkajšia (politická), ktorá vyplývala z politických práv občanov, na strane druhej zase  sloboda vnútorná (etická), charakteristická najmä možnosťou voľby v otázke mravného ľudského konania. Vnútorná sloboda bola vo všeobecnosti podmienená vonkajšou slobodou. My sa však zameriame predovšetkým na slobodu vnútornú, pretože práve jej chápanie je v dnešnej liberalizmom ovplyvnenej dobe nesprávne. Predpokladom vnútornej slobody bolo už v gréckej filozofii slobodné a dobrovoľné rozhodnutie sa na základe morálnych noriem, prostredníctvom ktorých si človek volil dobro alebo zlo. Vnútorná sloboda sa tak stala dôležitou podmienkou cnostného konania a vo veľkej miere ju možno stotožniť aj so zodpovednosťou. O slobode v kresťanskom chápaní by sme mohli povedať, že je akoby nadstavbou antického chápania. Sloboda sa tu stáva niečím, čo presahuje človeka a okrem toho, že mu taktiež dáva možnosť voľby medzi dobrom a zlom, je táto voľba obohatená o možnosť spásy a večného života alebo smrti a večného zatratenia. „Poznajte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8,23), odkázal Ježiš Kristus svojim učeníkom. Pravda vyslobodí človeka z hriechu, ktorý ho ženie do večného zatratenia, oslobodí ho od naviazanosti na hmotné veci, či pominuteľné svetské potešenia, ktoré v skutočnosti človeka zotročujú tým, že mu zakrývajú večné horizonty. Pravda sú tie spomínané morálne normy, avšak už v transcendentnej forme. Pravda je Boh a Jeho vôľa. Ľudská sloboda tu spočíva v rozhodnutí, či si človek zvolí cestu k spáse a blaženosti, alebo ostane otrokom pominuteľného sveta a skĺzne tak do hriechu a smrti. V Katechizme Katolíckej Cirkvi sa píše o slobode nasledovné: „Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to, alebo ono, a tak vykonať sám od seba dobrovoľné činy. (…) Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre, ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť.“ (Katechizmus Katolíckej Cirkvi. Trnava: SSV 1998, s. 443). Tak nám teda aj v súčasnosti Cirkev potvrdzuje oprávnenosť už predkresťanskej definície slobody obohatenej o biblické zjavené pravdy.

Chápanie slobody tak, ako sme ho vyššie stručnou formou analyzovali, je chápaním slobody v pôvodnom zmysle, ktorý však bol v rannom novoveku narušený. Postarali sa o to osvietenskí liberálni myslitelia, ktorí brojili proti tradícii, proti kresťanskej viere, proti hierarchickému štátnemu a spoločenskému usporiadaniu a celkovo proti všetkému na čom bola vybudovaná európska civilizácia. Neohraničená sloboda človeka bola v ich koncepciách povýšená nad všetko ostatné. Dôležitý rozdiel oproti tradičnému poňatiu slobody pramení zo skutočnosti, že liberálna sloboda sa už neopierala o človeka presahujúce normy, či o rozhodnutie medzi spásou a zatratením. Podľa filozofa liberálnej línie, Johna Locka  sa jednotlivci nachádzajú „v stave dokonalej slobody riadiť svoje konanie a zaobchádzať so svojím majetkom a so svojimi osobami tak, ako považujú za vhodné(…)“ (Locke, J.: Druhé pojednání o vládě. Praha: Svoboda 1992, s. 30). Základným meradlom takejto slobody bolo výlučne „oslobodenie“ jednotlivca od pôvodného chápania slobody a od tradičných morálnych a náboženských hodnôt. Prvoradým sa stáva individuálny záujem často vyúsťujúci do egoizmu. Morálne normy, ktoré platili stáročia boli odsunuté do úzadia. Narušené liberálne chápanie slobody vyplýva z jej odkázanosti na svetskosť. Na tú márnu svetskosť, ktorá zotročuje človeka v hriechu, žiadostivosti a pudovosti, od ktorej nás pred dvoma tisícročiami svojou smrťou vyslobodil Ježiš Kristus. Takáto sloboda v konečnom dôsledku spôsobuje ujmu nielen spoločnosti (svojim odklonením sa od poriadku vedúceho k spoločnému dobru), ale aj samotnému jednotlivcovi. Ľudský život tu totiž stratil akýkoľvek vyšší zmysel a človek sa stal iba akýmsi mechanizmom so zakrpatenou dušou.

Rakúsky filozof Emerich Coreth tak oprávnene nazýva liberálnu koncepciu slobody „abstraktnou“ slobodou, ktorá vedie k čistej svojvôli. Práve svojvôli totiž chýba akýkoľvek vyšší zmysel a podstata ľudského života a konania. A teda aj my môžeme konštatovať, že liberálne poňatie slobody má od pôvodnej skutočnej slobody ďaleko. Skôr možno túto tzv. slobodu nazvať podobne ako Coreth svojvôľou a chápať ju ako nástroj liberálnej propagandy, ktorej cieľom bolo a je rozložiť tradíciu a korene európskej civilizácie. Coreth o skutočnej slobode tvrdí nasledovné: „Sloboda je podstatne mravnou slobodou, ináč ani neprichádza na um, iba ako podmienka mravného chcenia, celkom zodpovedajúc dejinnej skúsenosti, ako to už bolo v starogréckom a kresťanskom myslení (…) Sloboda nemá nič spoločného s ľubovoľnou svojvôľou“ (Coreth, E.: Možnosti človeka. Badín: KSFX 1997, s. 11). A tak slobodu, ktorú nám dennodenne podávajú médiá, ani nemožno ako slobodu chápať. Jej skutočnú definíciu nám totiž dokonale poskytuje tradícia. Pravá sloboda nám umožňuje vybrať si dobro alebo zlo a nie neobmedzené možnosti typu „robiť to, čo sa mi zachce“. Nezabúdajme teda prečo sme dostali dar slobody a snažme sa ho využiť v tom pravom zmysle, teda vo voľbe a nasledovaní Dobra. Nedajme sa zlákať lákavou svojvôľou a neupadnime do bezbrehých liberálnych pohnútok, ktorým už naletelo tak mnoho duší. Karl Jaspers svojho času napísal, že „čím viac je človek autenticky slobodný, o to viac si je istý Bohom“ (Jaspers, K.: Úvod do filosofie, Praha: OIKOYMENH, 1996, s. 47). Týmto aj nám dokonale vymedzil zmysel a podstatu skutočnej slobody a v konečnom dôsledku aj záverečný odkaz tohto článku.

Milan