Dr. Jozef Tiso – Alleluja

Už dvetisíc rokov sa ozýva nadšený spev tento nad otvoreným hrobom Kristovým. „Koho hľadáte, niet Ho tu…, vstal z mŕtvych…Alleluja!“ Dvetisíc rokov je veľká diaľka a spev tento rozlieva sa ešte vždy pôvodnou svojou intenzitou po srdciach, v ktorých akú – takú rezonančnú pôdu nachádza. Srdce ľudí v myšlienkovom kruhu kresťanstva žijúcich ešte i dnes pocíti tú samú radosť, ktorou oplývali apoštolovia a najbližší krúžok učeníkov Kristových na radostnú zvesť: Vstal z mŕtvych! Radosti tejto podkladom nebola len číra osobná známosť s Kristom, nebola to len priateľská priazeň, ktorá prirodzene len tešiť sa musela osláveniu priateľa a známeho tak výborného, bol to ale pocit zabezpečenia podmienok jestvovania svojho osobného a nie menej i pocit ten, že skutočnosťou zmŕtvychvstania Kristovho poistená je i možnosť vytrvania v tom myšlienkovom kruhu, v ktorom boli vychovaní a ktorý za nepostrádateľný  podklad ďalšieho jestvovania i vo všeobecnosti považovali. A preto sa roznášal spev tento čo výraz radosti takéhoto rázu od otvoreného hrobu Kristovho všade a cez dlhé stoletia, ba teraz už tisícletia – bo vodítko tohto rozširovania je nie fyzická dajaká podstata, ale je to myšlienka, totižto myšlienka nepostrádateľnosti a víťazstva kresťanstva. A preto kdekoľvek myšlienka táto korene pustí, kdekoľvek budú žiť srdcia, ktoré sa budú ohrievať teplotou myšlienkového kruhu kresťanského, tam pamiatka otvoreného hrobu Kristovho bude vždy vrele vítanou príležitosťou k oduševnenému spevu pravých kresťanov: Alleluja! Bo spev tento je spev večného kresťanstva, je výron hlbokého presvedčenia, že v kresťanstve je naša spása a naša lepšia budúcnosť a je i výrazom nie menšej odhodlanosti, že s kresťanstvom, akožto životnou podmienkou našou osobnou a všeobecnou celej spoločnosti ľudskej žiť a mrieť chceme!

No nesmieme pomíňať v úvahe svojej, že bol a je otvorený hrob Kristov i inšej nálady a duševného rozochvenia príčinou. Hrob – ovšem že nie ešte otvorený – bol cieľom nepriateľov Kristových, ktorí hnaní pýchou a nenávisťou oproti Kristovi, nešťastie svoje a záhubu národa svojho videli v Kristovi. Do hrobu položiť Krista zdalo sa im  byť jediným prostriedkom ukojenia svojej náruživosti a zachránenia cti národnej. Zaslepená zášť natoľko zaujala mysle protivníkov Kristových, že ďalej myslieť, čo bude potom, keď už Kristus naskutku v hrobe ležať bude, neboli vstave. Hrob – hrob Kristov vidieť – to ich hnalo a podpaľovalo tak jednostranne, že si ani len nepredstavovali možnosť Kristovho hrobu – otvoreného. A preto potom – ľuďom hrob Kristov bol všetkým – čím sa tu stal hrob otvorený?

Ustrnutie strážnikov pri hrobe, zdesenie Farizejov, keď počuli správu o hrobe otvorenom, pomätené ich hopkanie, čo robiť teraz, zúfalé rady a podplácanie strážnikov, aby rozširovali vymysleninu o ukradnutí tela Kristovho učeníkmi – hľa toto sú psychologické etapy položenia, vyvolané otvoreným hrobom Kristovým. Osobné svoje povznesenie na prestol vodcov ľudu, naspäť vydobytie utratenej svojej úcty a vážnosti pred ľudom, boli tajné ciele, hýbajúce úmyslami podujímaniami Farizejov, a ponevač tak videli, že v ceste uskutočnenia úmyslov týchto jedine Kristus stojí – preto preč s ním.

„Ukrižuj ho! Ukrižuj!“ bol bitevný povel, ktorý vedel síce rozpáliť mozog ľudu, nebol by vedel však odpovede dať na otázku, že čo bude ale potom, keď ho už skutočne ukrižujeme? Aby ale zakryli špatnú sebeckosť snahy tejto, Krista za škodcu národa svojho predstavili. Dilematicky predkladali, že buď Kristus alebo národ zhynúť musí, preto im bolo potom tak snadno naviesť ľud k prijatiu rozhodnutia, že lepšie bude, keď jedon človek (t. j. Kristus) zahynie, akoby mal celý národ upadnúť. Osobná nenávisť, zaobalená sebeckosť, pod rúškom záujmov národa, ženie široké vrstvy ľudu do boja proti Kristovi, tak zaslepeným spôsobom, žeby vopred nevedeli povedať, čo bude potom, keď sa boj úplne dľa žiadostí ich dokoná? Kríž a hrob vidieť – to bola jediná túžba ich, v ktorej videli už všetky svoje splnené sny, túžba tá po hrobe Kristovom natoľko zaujala myseľ ich, že zabudli si predložiť i možnosť  hrobu otvoreného!

Boj sa vedie proti Kristovi i dnes. Boj je ostrý a otvorený, náruživý a mnohým vítaný, však sa vedie i dnes pod menom národa! Národ povzniesť, národ vzpružiť hmotne i duševne nosia na ústoch vodcovia boja tohto, čo sa ale nemôže stať spolu s Kristom, poneváč učenie jeho udržuje ľud v temnosti, mrovouka jeho vychováva k netečnosti, mäkkosť, zbabelosť, utekanie zo sveta, zanedbávanie hmotných podmienok života, hľadenie do neba na miesto pozorovania reálneho života, je ovocím učenia Kristovho. Preto preč s ním, lebo viac škodí, ako osoží, národ by zaostal, zhynul by v životnom zápase s inými národmi. A aby boj tento ešte dôraznejšie bol odôvodnený, priloží sa k tomuto ešte i dôkaz z minulosti: Kristus a jeho cirkev nielen že nič neosoží národu teraz, ale v minulosti vždy sa proti národu postavil. Lepšie je teda, ak jeden človek (Kristus) alebo jedna ustanovizeň zhynula, akoby mal celý národ padnúť. Ukrižuj a ukrižuj! – ozýva sa i dnes vôkol nás, a to s takým rozochvením, že niet nikoho z vodcov boja tohto protikresťanského, kto si bol dal odpoveď na otázku: a čo potom, keď skutočne vyhodí ten národ Krista a učenie Jeho z lona svojho? Či vie tomu národu kto –  potom nahradiť toho Krista a Jeho učenie? Či myslel kto na to, že hrob ten, ktorý sa každým kultúrnym bojom pripravuje Kristovi a Jeho cirkvi, môže sa stať hrobom národa, v záujme ktorého sa ten hrob pripravuje?

Rozhodne môžeme odpovedať, že nie! Na toto nik z nich nemyslí, poneváč boj tento vedie teraz, ako za časov Kristových zaobalená sebeckosť, ktorá sa chce všemožne uplatniť, a osobná nenávisť proti Kristovi, ktorého učenie neznesie hriešne svedomie ani prijať nechce bezuzdnú náruživosť vodcov i do boja zatiahnutých pomocníkov. Títo ale nerozmýšľajú, lebo ináč zastaviť by sa museli v boji, zhroziac sa nad touto otázkou, že čo bude potom, keď národ naskutku pozbavíme Krista a Jeho učenia? Kto bude vedieť dať národu tej mravnej sily v ťažkých dobách, ktorú dodáva teraz Kristus príkladom svojim? Kto dá národu oduševnenia a obetavosti v kritických chvíľach, keď sa mu odoberie symbol obety a stelesnené oduševnenie? Odkiaľ bude národ čerpať silu, aby sa nedal zachvátiť slávou chvíľkového prospechu, keď sa mu odoberie tak mocný učiteľ cennosti večných?  Kto dá národu povzbudenia, aby sa vyzdvihol nad hmotu do sfér ideálnych vedy, umenia a silného charakteru, keď sa mu odtiahne spred očí vzor ideálov a zrak jeho sa len na zem obracia? Kto a kde otvorí pre národ pramene heroizmu mučeníkov, stálosti vyznávačov, mravnej sily čistých panien, pracovitých rehoľníkov, veľkodušnosti kresťanských dobrodincov, širokého rozhľadu veriacich učencov, mohutného vzletu básnikov a umelcov, obetavosti milosrdných sestier a misionárov, nežnej teploty rodinného krbu, jemnosti spoločenského života, otvorenosti úprimného charakteru, vernosti a spoliehavosti svedomitého človeka? A či si snáď myslia vodcovia boja protikresťanského, že národ i bez týchto hodnôt môže žiť? Slabé podobenstvo je, keď to poviem, že ako príroda nemôže žiť bez tepla slnka, tak nemôže byť ľudský život bez viery a mravov! Dejiny národov a vlastné skúsenosti nám to potvrdzujú, že kde vyhasla viera a mravy kresťanské, tam nielen kultúra, pravda a umelectvo padli, ale i sám hospodársky život narušený bol. Na púhy materializmus bez kresťanského idealizmu založený život nemôže dlho obstáť a národ v materializme vychovaný a len za hmotou bažiaci ako suchá vŕba v zelenej prírode stojí ostatným národom otupný a cudzí.

Preto pod rúškom povznesenia národa vedie sa síce boj proti Kristovi, vlastne ale záhubu národa pracujú zaslepení velitelia boja toho. Hrob pripravujú Kristovi, ako židia, nepomyslia si ale, že do hrobu toho položia národ svoj. Toto nám hlása otvorený hrob Kristov, ktorý toľká zášť a nenávisť privolala.