Kľúč k národnej jednote

V duchu machiavellistického hesla „Divide et impera“ (Rozdeľuj a panuj) zmieta sa dnešná národná pospolitosť v nesvornosti a v konkurenčnom boji jednotlivca proti jednotlivcovi. Nejednotný ľud nemá potenciál vzdorovať nástrahám doby a akákoľvek nádej na lepší zajtrajšok sa tak bez jednoty stáva len naivným výplodom ochrnutého ducha. O to smutnejšie, keď aj ľudia jednotu hlásajúci sú v skutočnosti rozdrobení a neschopní podniknúť potrebné kroky k jej dosiahnutiu. Takýto stav je najmä dôsledkom toho, že svornosť dnes ostala iba bezduchou frázou a na kľúč k jej dosiahnutiu sa zabudlo. História nám však poskytuje mnoho príkladov na to, ako sa národ v krušných časoch zjednotiť dokázal. Čo teda v otázke zjednocovania sa chýba súčasníkom si ukážeme na nasledujúcich riadkoch.
Jednota je nevyhnutným prvkom formujúcim spoločnosť k dosahovaniu spoločného dobra. Základným predpokladom jednoty vždy bola, je a bude schopnosť spoločenstva podriadiť sa autoritám. A to najprv autorite Božskej, ktorej keď sa človek podriadi, tak to následne podľa prirodzeného zákona evokuje aj poslušnosť voči autorite ľudskej, teda politickej. Táto autorita však musí byť najmä autoritou morálnou a duchovnou, ktorá si je plne vedomá, že sa za svoje činy bude zodpovedať Najvyššiemu. O morálke sa azda ani nedá hovoriť bez toho, aby sme jej počiatky nehľadali a nenašli v Božskej osobe Ježiša Krista a v Jeho učení, či v učení Jeho nasledovníkov, teda v kresťanstve. Tu nám dáva opäť za pravdu naša história. Ľud sa vedel spojiť len skrz národno-kresťanské idey, prostredníctvom osobností, ktoré mu tieto idey vštepovali. Tieto osobnosti, boli vzorovými príkladmi altruizmu a uplatňovania kresťanskej lásky k blížnemu v praxi na úkor svojho vlastného pohodlia. Nie je teda náhoda, že ukážkovými príkladmi toho, ako zjednocovať národ, boli najmä duchovne založení muži (vo veľkej miere kňazi) žijúci, mysliaci a konajúci v intenciách kresťanskej viery. A práve tu možno badať hlavné rozdiely oproti dnešku a príčiny súčasnej rozdrobenosti. Od viery sa upustilo, väčšina národne orientovaných jednotlivcov sa snaží stavať jednotu už len na bohapustých frázach a nepochopených (alebo zle pochopených) zvyškoch toho, čo bolo kedysi plne funkčné. Zabudlo sa na skutočnosť, že história je učiteľkou života. A čomu inému nás má naša história v kontexte národnej jednoty učiť ak nie práve tomu, že skutočnú a trvácu jednotu (smerujúcu v konečnom dôsledku k spoločnému dobru) je možné dosiahnuť jedine skrz princípy vyplývajúce z kresťanského učenia, ktoré je potrebné uplatniť v našich životoch? Toto je základné učivo našej učiteľky histórie, ktoré nemáme vôbec zvládnuté. A tak ako v bežnom živote je nemožné vyštudovať strednú a vysokú školu bez toho, aby sme najskôr mali ukončené základné vzdelanie, tak ani v živote národného obrodenia nemôžeme túžiť po jednote a úspechu keď zo základov prepadáme. Kľúčom k jednote je teda pochopenie skutočnosti, že naši otcovia sa dokázali zjednotiť práve vďaka kresťanskej viere, z ktorej plynie rešpektovanie autorít.
Je len na nás do akej miery chceme odkaz našich otcov uskutočniť. Je len na jednotlivcovi, aby heslá typu „Verní sebe svorne napred!“ oprášil a z neuvedomelého bezduchého hlásania ich aplikoval na uvedomelé skutky. Osloboďme naše zatvrdlivé duše od bezbožných liberálnych pohnútok, ktoré deformujú myseľ i srdce, zatvorme na chvíľu oči a počúvajme hlas našich predkov, učme sa od nich. Nech na záver teda za mňa prehovorí mučeník Dr. Jozef Tiso svojím posledným odkazom slovenskému národu a nech sa tento odkaz zaryje hlboko do našich sŕdc najmä v spojitosti s tým, čo tu bolo povedané:

„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: ZA BOHA A NÁROD, a to vždy a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril a do duše národa a každého jeho príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som po celý svoj život, a preto považujem sa v prvom rade za mučeníka zákona Božieho. Ďalej cítim sa mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si ja prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť svevládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe ZA BOHA A NÁROD žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

Milan