Autonómia Slovenska

28. októbra 1918, vyhlásením Československého národného výboru v Prahe, sa utvorila Československá republika. O dva dni neskôr Slovenská národná rada a slovenskí národní dejatelia, zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine, vyhlásili pripojenie sa Slovákov k novému štátu.

Historik Ivan Kamenec vznik ČSR hodnotí jednoznačne pozitívne, pretože „Slovensku priniesol predtým nepredstaviteľné možnosti na kultúrnu sebarealizáciu, a to napriek oficiálne podporovanej konštrukcii nacionálneho čechoslovakizmu, ktorý zbytočne pohlcoval značné sily slovenských kultúrnych pracovníkov zameraných na jeho elimináciu“. [1]

Pozrime sa na to, ako tieto udalosti prebiehali.

Potom, čo Rakúsko kapitulovalo a začali byť všeobecne známe body prezidenta Wilsona, aj v Uhorsku ožíval politický život. V Liptovskom Mikuláši usporiadali sociálni demokrati prvomájovú demonštráciu. Slávnostným rečníkom bol Vavro Šrobár. Opierajúc sa o požiadavky prezidenta Wilsona, žiadal uplatniť sebaurčovacie právo aj pre národy Rakúsko – Uhorska. Mikulášska rezolúcia sa stala známa aj v cudzine a opieral sa o ňu náš odboj v zahraničí. Dvadsiatehoštvrtého mája 1918 v Martine sa Hlinka vyslovil takto: „Manželstvo s Maďarmi skrachovalo, treba ho rozviesť a uskutočniť nové s Čechmi.“ [2] Ale po určitom čase sa ukázalo, že ani Česi nemajú záujem dodržať to, na čom sa obe strany dohodli. Praha sa stáva centralistickým sídlom ČSR. Hlinka na čele so svojou stranou (HSĽS) začína svoj dvadsaťročný boj za autonómiu Slovenska, ktorej sa bohužiaľ nedožil. Čo sa týka HSĽS, treba spomenúť, že v kapitole “Návrhy slovenských politických strán na zmenu štátoprávneho usporiadania ČSR v rokoch 1918 – 1935 a zapojenie HSĽS do vládnej koalície v rokoch 1927 – 1929“ sa autorka Bártlová zaoberá tzv. slovenskou otázkou a pokusmi slovenských predstaviteľov sformulovať v rokoch 1918 – 1935 koncepciu jej riešenia. Pritom kladie dôraz na aktivity HSĽS, ktorá sa najvýraznejšie zasadzovala za slovenskú samosprávu. [3]Až v kritickej situácií a v snahe predísť hroziacej vojne, sa na konci septembra 1938 v Mníchove zorganizovala konferencia za účasti štyroch mocností – Francúzska, Anglicka, Talianska a Nemecka. Hitler na nej žiadal, aby československé pohraničné územia, kde žilo skoro tri milióny Nemcov, boli odstúpené Nemeckej ríši.

Na Čechov a Slovákov opustenie ich republiky Francúzskom a Anglickom v najkritickejšej chvíli zapôsobilo šokujúco.

Po tomto excese, ku ktorého výsledku sa nezodpovedne postavil prezident Beneš, neboli vedúci slovenskí politici ochotní ďalej čakať na milosť, alebo nemilosť Prahy a 6. októbra 1938 sami vyhlásili v Žiline slovenskú autonómiu.V tento deň sa na podnet HSĽS vypracovala Žilinská dohoda, ktorú podporili aj ďalšie politické strany pôsobiace na Slovensku. Jej podporou deklarovali vôľu postaviť sa za autonómiu Slovenska v rámci ČSR. Dohoda bola spečatená podpismi toho istého dňa, po vyhlásení Žilinského manifestu. Predstavitelia druhej najsilnejšej politickej strany – agrárnej strany – mali k jej návrhu pripomienky. Žiadali, aby podpredseda a poslanec HSĽS Dr. Jozef Tiso bol poverený zostavením vlády po dohode s ostatnými politickými stranami, a aby autonómia Slovenska bola prijatá ako definitívne riešenie. Jozef Tiso s návrhom súhlasil.

Podľa manifestu Slováci ako svojbytný národ si uplatňujú samourčovacie právo a dovolávajú sa medzinárodného garantovania a nedeliteľnosti svojej národnej jednoty a nimi obývaného územia. Vyjadrujú vôľu v plnom rozsahu slobodne určiť svoj budúci život v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a v kresťanskom duchu prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe. Manifest žiadal, aby na Slovensku okamžite prevzali výkonnú a vládnu moc Slováci, prihlásili sa k boju proti „marxisticko-židovskej ideológii rozvratu a násilia“, žiadal rýchlu demobilizáciu, mierové vyriešenie problémov v strednej Európe, medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v zahraničí a protestoval proti tomu, aby sa o hraniciach Slovenska rozhodovalo bez splnomocnených zástupcov slovenského národa, (ako tomu bolo v Mníchove, kde sa rozhodovalo o nás bez nás).

Ale Slovákom nebolo dopriate budovať si svoju vlasť v kľude. Ministri zahraničia Nemecka a Talianska vo Viedni dňa 2. novembra 1938 podpísali rozhodnutie, na základe ktorého Slovensko muselo v prospech Maďarska odstúpiť 10 390 km2 a 854 217 obyvateľov. Z nich bolo 270-tisíc Slovákov. Slovensko muselo odstúpiť mestá ako sú: Komárno, Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, či Košice. Bohužiaľ, na okyptení Slovenska sa podieľalo aj Poľsko. V novembri 1938 si prisvojilo na Orave a Spiši územie s rozlohou 226 km2 a so 4 280 obyvateľmi. Ani tieto rany však už nemohli zabrániť tomu, aby Slovensko úspešne kráčalo napred ku svojej vysnívanej samostatnosti.

Poznámkový aparát:

[1]: Historický časopis 2006, roč. 54, č. 1, s. 136.

[2]: SPIEZ, A.: Dejiny Slovenska – na ceste k sebauvedomeniu. Bratislava: Perfekt, 1992, s. 137.

[3]: Historický časopis 2006, roč. 54, č. 1, s. 135.

Použitá literatúra:

ŠKVARNA, D. – KOL.: Lexikón Slovenských dejín. Bratislava: SPN, 2006.

SPIEZ, A.: Dejiny Slovenska – na ceste k sebauvedomeniu. Bratislava: Perfekt, 1992.

GREGUŠ, C.: Slovensko – dlhá cesta k suverenite. Bratislava: Tatrapress, 1991.

Autor: Peter Sliacky