Jozef Miloslav Hurban o dôvodoch vyhorenia Musen Tempel (na stránke NSS uverejnené k hlbšiemu zamysleniu sa nad dôvodmi vyhorenia Krásnej Hôrky)

Počínam druhú knihu o Ľudovítovi Štúrovi písať pod tým úderom, ktorý zatriasol rezidenciou cisársko-kráľovskou a prenikol až do najvzdialenejších kútov dvojdielnej našej monarchie, podľa Beusta hovoriac, cisa translajtajskej, pod úderom 8. Decembra! V tento deň zhorel „Musen-Tempel“, ako volajú noviny nemecké hrinkovské divadlo (Ring-Theater) vo Viedni a pochoval v sebe v jednej polhodine 500 ľudí. Pythagorovu náuku oslávili grécky pohania jednou hekatombou, obetujúc bohom jedno sto býkov, tu Apollovi obetované je päť hekatomb, ale ľudí, päťsto ľudí horiacich túžbou po zábave, po očutí bujných spevov, po videní v triko oblečených tiel ľudských, po rozkoši dráždivej zmysly a čuvy a opájajúcej dušu nápojom omamujúcim, zhorelo alebo podusilo sa v hustom dyme, kydajúcom sa z horiacich a plameňov oblizovaných prkien, kortín, drapérií, nádherných šiat, v aké slávnostné oblečené boli ženy a panny, a zo sedadiel mäkkých i tvrdých, do ktorých pousadzovali sa ľudia, aby zažívali dary boha Apolla, ktorý v ľudskej velikosti vypodobený stojí s harfou na stráži nad týmto Musen-Templom! V polhodine 500 ľudí obetovano je v strašlivú smrť. Prirodzene, živelné toto nešťastie rozmerov tak velikých spôsobilo náramný krik zostrašenia, bolesti a u istej nekresťanskej triedy pocit a sklonnosť k zúfalstvu. Hneď sa našli noviny a v nich hladní torieb ministerských štátnici, ktorí celé nešťastie chceli zviesť na hlavy ministerstva terajšieho cislajtanského, bárs ono nič je inšie nie ako dedič tvorenia a ústavov tej samej kliky, ktorá vtedy panovala, keď sa vydvihol Apollovi i tento Musentempel s celým svojim aparátom a prístrojom. Krvižíznivci títo by radi vidieť šibenice a gilotíny, na ktorých by mali obetovať sa všetci tí, ktorí nevedeli prekaziť strašný požiar, hltajúci životy ľudské. Žiaden z nich nepomyslí, koľko oplzlých pesničiek sa tu za osem rokov vyspievalo, koľko posmechov vykomedianstvovalo sa proti Bohu a mravopočetností a koľko ľudí dobrých pohoršeno, nevinných zvedeno, klátiacich sa medzi hriechom a ctnosťou k hriechu posoteno bolo v tomto Musentempli. A nepríde im na myseľ, že veru proti hnevu božiemu darmo sa hnevajú na hasičov, policistov, iné vrchnosti viedenské. Škoda že títo krikľúni neboli tam, aby boli mohli tam vykrámiť múdrosť svoju, lež teraz sa rozdrapujú po novinách, mysliac, že im tých päť hekatomb ľudských poslal Apollo ich, aby sa dostali za direktorov a ministrov. Prirodzene, povstal veliký zmätok nielen vo Viedni, ale i po celej zemi, áno, i za hranicou a státisíce sypú sa obetí pre rodiny požiarom tým poškodené, sčiastky k odškodneniu patričného osobníctva divadelného, sčiastky k odškodneniu pozostalých po rodinách v plameňoch ohňa zahynuvších.

My Slováci vieme uctiť nešťastie blížneho, vieme pocítiť bolesť i žiaľ, bolesťou a žiaľom raneného spoluobčana. Mňa povesť o tom našla pri prehŕňaní sa a usporadovaní materiálov k histórii utrpení našich, pri obrane duší, pri obrane drahých pokladov jazyka, literatúry, práva uťahovaného, slobody stenčovanej nám, a duša moja smutne naladená tými tam zloženými výkrikmi bolesti najväčších synov národa nášho Palkoviča, Jozeffyho, Seberínych, Šafárikov, Kollárov, Hollých, Martinych, Hodžov nad mordovaním troch miliónov duší slovenských, spôsobná bola velice zhroziť sa nad nenadalým týmto nešťastím schoboleným sa nad 500 rodinami ľudskými. Vyliali i oči moje slzy sústrasti a poľutovania nešťastných a k obdivu ľudskej lásky zjavivšej sa v zápätí pohrome. A tá zpráva prišla z Viedne milej, mesta to na vrchu položeného, aby svietilo naokolo, mesta túžby a prosieb našich, kam chodievali otcovia naši k hľadaniu pomoci, keď im zle sa vodilo a tískaní bývali od susedov k stene, kam putovávali sme i my, hľadajúc a vymáhajúc dobré právo národu utisknutému, mesta vystaveného všetkými prostriedkami pyšnej vedy a bohatstva v ničom nedostatku nemajúceho. Nemohol ani ja dočítať srdcolomné články nejedny o nešťastí tom. Ach, myslel som si, viete, viete umele a spôsobne krik robiť, keď blízko vás horí nad hlavami, ale mlčať, reku, viete tiež, keď tisíc ráz väčšie, tisíc ráz hroznejšie ohne spaľujú drahocennejšie ešte poklady blížnych vašich! Od polstoletia pália nám úmyselne, rozvažite, sústavne duše i majetok trojmiliónového národa slovenského stranícke koterie paličov, a tristo novín a päťdesiat snemov a snemíkov a tisíce diplomatov mlčia k tomu! Každý rok obetujú desiatky hekatomb mládencov a dievčat molochu maďarizácie a nemravnosti a morálne zabíjajú sa, alebo vedení sú v reťaziach do otroctva k slúženiu proti národu svojmu. A tá pyšná svetomoc, tlač, s málo výnimkami, mlčí k tomu a mlčí. No my i tu len pokorne hovoríme, že prišiel trest tento na nás pre hriechy otcov a pre hriechy naše, a veríme v Boha, že ukrotí sa skoro hnev jeho a keď pokánie hodné učiníme, i On tvár svoju obráti k nám a dá svitnúť i dňu vyslobodenia nášho. Tak i tebe, Viedeň zostrašená, privolávame, že hriešnikmi tvojimi zvolaný bol oheň tento z neba Boha spravodlivého. Točte to, novinári židovskí, ako chcete, predsa zostane deň 8. Decembra dňom velikého súdu božieho, a i vám nezostane nič iného ako pokánie činiť, lebo ako z Písma vytiahol jeden rečník pohrebný, ak nebudete pokánie činiť, rovne i vy tak zahyniete.