Vianočné posolstvo Dr. Tisa, Vianoce 1940

V plnosti časov, keď sa dovŕšili predpoklady božskou spravodlivosťou a múdrosťou určené, prišiel na svet, do pospolitosti ľudskej, aby obnovil, čo bolo smrteľne ranené a na svoju pôvodnú životnú cestu nastrojil, čo bolo poblúdené. Hoci bol túžobne očakávaný cez tisícročia, prichádza nikým skoro nezbadaný: hoci je určený ľudstvu, iba nemá príroda ho víta, hoci spása, pozdvihnutie ľudí je cieľom príchodu Jeho, nevšímavosť Betlehemčanov a záškodná  žiarlivosť vznešených Jeruzalemčanov je prvou ozvenou Jeho príchodu. Anjelský sprievod, nebeská žiara, ktorá zvestuje pastierom radosť veľkú, majú byť autorizátormi Jeho božského poslania. Preto i keď sa narodil len v maštaľke, i keď sa udalosť odohráva v zapadlom provinciálnom mestečku Betleheme, nevšedná asistencia udalosti tejto tichej noci dokazuje, že sa tu odohráva zásah do života ľudstva dejinného  významu.

A skutočne obnovuje sa tvárnosť zeme pod vplyvom Jeho učenia. Začína nový svet, čomu sa dáva výraz už tým, že s Jeho príchodom sa začína nový letopočet. Rúca sa starý svet a vystupuje na obzor nový. Donáša pravdu večnú a lásku šľachetne čistú, pôvodu a razenia najvyššieho, božského. Preto pod váhou tejto pravdy rozmelí sa ešte i taká štruktúra, ako bola na rímskom práve vybudovaná ríša Cézarov a rozplynie sa ešte i taká kultúra, ako bola helenistická jemno-vkusná vzdelanosť. Rysuje sa táto veľká zmena už za Jeho viditeľného pobytu na zemi, no postupným presiaknutím jeho pravdy a lásky do života všetkých národov tvorí sa v lone každého národa, s Jeho učením sa oboznámivšieho, ohnisko novej životnej formácie tak duchovnej, ako i kultúrno-sociálnej. Plní sa Jeho proroctvo v podobenstve, v kvase a horčičnom semene rozvedené. Kvas jeho učenia preniká rozumom, vôľou a citmi ľudí a rodí sa nová kultúra kresťanská. Maličká spoločnosť dvanástich vyvolených rozrastá sa v rozvetvenú organizáciu cirkvi svetovej, ktorá sa stáva nositeľkou kresťanskej kultúry medzi národmi sveta.. A čím ďalej ide svet od narodenia Kristovho, tým hlbšie preniká do neho a tým väčšmi ho ovláda tak, že Kristus sa stáva jediným usmerňovateľom duchovného, kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho života národov. Preniknutie Jeho do života ľudí bolo také hlboké, že i potom, keď pod vplyvom ľudských náruživostí tak v samých predstavených cirkevných, ako i svetských uplatňujú sa spôsoby vladárenia, nie práve chválitebné, všeobecný smer sveta riadi sa predsa len Jeho učením. Ba nastáva historický kontrast medzi mocnosťami tohto sveta a Jeho učením, keď ľudskými krehkosťami deformovaná autorita, ktorá by si ani neželala byť nazývaná kresťanskou, aby predsa prakticky niečo zariadila, čo slúži skutočným záujmom človeka a čo skutočne pozdvihne kultúrnu úroveň, prikloňuje sa k ohnisku Kristovho učenia, aby z rezervoárov Jeho vynášala svetlo života.

 

Robí tak i vtedy, keď zjavne bojuje proti Cirkvi a Kristovi. Odohráva sa tu obdoba fyzického sveta, v ktorom pred tisícročiami vyžiarované teplo slnka, nazhromažďované v praveku zahynutých zvieratách a stromoch, v podobe vykopaného uhlia znova sa objavuje a pôsobí hrejivo zdanlivo tak, ako by so slnkom, pôvodným to ohniskom vyžiarovaného tepla, nič spoločného nemalo. Kristovo učenie, mravné prikázanie, preniknuvšie do duchovného rezervoáru ľudstva, pôsobilo na svet i vtedy, keď sa tak zdalo, že je úplne umlčané, lebo nič na svete lepšieho a šľachetnejšieho sa neobjavilo, čo by učenie Kristovo už neobsahovalo. Z neho žili všetky systémy, ktoré čokoľvek mali správneho v sebe, z učenia Kristovho to pochádzalo, z neho žili všetky bludy, ktoré aspoň iskierku pravdy v sebe zachovajúc dostávali ľahší prístup k chápavosti ľudskej: z neho čerpali všetci sociálni reformátori, ktorí čo dobrého, ľudstvu osožného a šľachetného prinášali, z prameňa Kristovho si to vypožičali. A len krehkosti ľudskej na strane cirkevnej a svetskej autority možno pripisovať, že často učenie Kristovo sa používalo za bojovné heslo proti Kristovi a proti cirkvi tak, že vládol vlastne i vtedy, keď bol navonok bitý a zaznávaný.

 

Veľký historický tento kontrast odohral sa v dejinách už opätovne a znova bez toho, že by si toho svet dostatočne uvedomil. A to len preto, lebo ľudia ešte vždy sa neučia dosť pilne a rýchle z dejín, ako učiteľa životnej múdrosti. S učením Kristovým išli proti Kristovi už od počiatku všetci, ktorí z akejkoľvek príčiny nechceli uznať Jeho nadvládu nad svetom a tak sa to robí aj v našich časoch. S učením Kristovým sa ide proti cirkvi, nie preto, akoby sa cirkev bola Kristovi spreneverila, alebo akoby títo úderníci chceli naozaj nadvládu Kristovu upevniť, ale preto, lebo útočiť môžu len v mene šľachetnejšieho a vyššieho – a šľachetnejšieho, než je Kristovo, vymyslieť nemôžu. Pravda, historický tento kontrast, že sa bojuje s Kristom proti Kristovi, s učením Kristovým proti cirkvi, umožňujú aj tí neobratníci, ktorí svojou ťarbavosťou nechávajú perly ležať v prachu, až ich šikovný žonglér vychytí a k svojmu účelu použije často proti Kristovi, aby hovel svojej ctibažnosti, ako by svoju múdrosť hlásal, alebo aby zahlušil hlas svojho svedomia.

 

Vládne síce Kristus koniec-koncov aj týmto spôsobom, ale nedôstojne. Učenie Kristovo patrí pod zjavnú a vlastnú zástavu Kristovu a nie pod zástavu pirátov. Na nás je, aby sme Jeho učenie uplatňovali a tak Jeho meno oslávili a nedovolili, aby černoduchí dobrodruhovia s učením Kristovým išli na úspešný lup len preto, že zanedbané, nevyužité učenie Kristovo šikovne a nebojácne do dôsledkov rozvinuté uplatňujú. Preto vianočné heslo „Sláva Bohu“ nech vyznieva medzi nami v takom zmysle, že oslávime Boha v Kristovi, zjavenej pravde jeho učenia na zemi tým, že toto učenie zrealizujeme, do dôsledkov uskutočníme v súkromnom a sociálnom živote, aby sláva z toho nepadala na úderníkov proti Kristovi a Jeho cirkvi, lež jedine na Neho, komu patrí česť a sláva, pretože je to Jeho učenie a Jeho múdrosť. Že potom uskutočňujúc Jeho učenie hlásime sa i zjavne pod Jeho zástavu a Jeho meno, je len prirodzené, lebo nechceme byť pirátmi, ale povedomými bojovníkmi Krista, ktorý bol včera, dnes i na všetky budúce veky, komu preto česť a sláva, vernosť a poslušnosť, komu ale tiež vždy pohotová vynaliezavosť, ktorá v každej situácii uplatňuje Jeho učenie, aby sa v našom národe neuplatnil osudný historický kontrast, sprevádzajúci ako tieň Krista od jasieľ betlehemských po javisku svetových dejín.

 

Národu svojmu poslúžime takto najlepšie, lebo zachovajúc nepretržitosť v jeho kresťanskej tradícií, do neprerušeného toku životnej jeho sily zapúšťame základy nového samostatného jeho života. Radosť vianočná je pre náš národ preto tým väčšia, lebo takto vidí, že nie pod cudzou, ale pod svojou, tradičnou, milovanou a ostrieľanou slovenskou vlajkou – za Boha, za národ – ide ďalej do svojej šťastlivej budúcnosti.