Vlastenectvo

ErbMyšlienka našich dejateľov za národ slovenský je stále živá. Jediná chyba, ktorá rezonuje v našej spoločnosti je, že národne zmýšľajúce skupiny sa nevedia zoskupiť. Ale prečo tomu tak je?

Nad touto otázkou sa určite pozastavila väčšina z nás, ktorá má určite dosť veľký záujem o lepšiu budúcnosť našej rodnej zeme, na ktorej žijeme od vekov Samovej ríše 623 – 658 (Samove slovanské kmeňové zväzové zoskupenie). Toto zoskupenie je potvrdené vznikom Veľkomoravskej ríše, v ktorej knieža Rastislav tým, že pochopil silu vlastného písma a utvorenia vlastnej cirkevnej správy na území Veľkomoravskej ríše, dal pozvať vierozvestcov a učeníkov. Najprv poslal posla s touto žiadosťou do Ríma, ale tam Rastislav zo svojimi požiadavkami neuspel. Ako správny vladár obrátil sa na východ, kde mu vyhoveli a poslali už tak známych učeníkov, Slovenov, Konštantína a Metoda roku 863 (poznámka autora: presne o tisíc rokov neskôr, rok 1863, symbolizuje aj vznik Matice Slovenskej).

To bolo dobrým krokom, aby sme si nedali svoje, lebo vplyv franských kňazov bol dosť citeľný. Ďalším veľkým významom bolo, že medzi tri doposiaľ liturgické jazyky (latinčina, gréčtina a hebrejčina) sa zaradil štvrtý liturgický jazyk Staroslovienčina. Práve táto skutočnosť nás vyzdvihla na medzinárodnom poli. Potom sa ale začalo zmrákať až do Slovenského národného obrodenia 1787 – 1849, ktoré bolo ďalším krokom k našej samostatnosti. Tá vyvrcholila počas ťažkých časov fašizmu a nacizmu vznikom I. Slovenskej Republiky, vyhlásenej 14. marca 1939. Napriek tomu, že trvala iba do roku 1945 dala národu to, čo jej teraz chýba: národnú hrdosť a hrdosť na našich dejateľov. Pravdepodobne, aj existencia I. Slovenskej republiky dala impulz na vznik II. Slovenskej republiky 1993. Po tomto veľmi stručnom exkurze našich dejín, ktorý nám zdôrazňuje, akú máme pestrú históriu, majme na pamäti aj tento citát, ktorý sa týka našej minulosti: „ Národ bez historickej vedomosti o sebe a predkoch svojich, je hromádka koží otrockých.“ (Ľudovít Štúr) Po tomto citáte sa dostávame k otázke: Prečo sa nevieme spojiť v našom úsilí, ktoré je mnohokrát rovnaké, resp. nám ide o to isté? Ja si myslím, že je to zapríčinené tým, že každý si chce rozkazovať vo svojej skupinke a hrať sa na veľkého, ale asi všetci zabúdajú na to, že národ sa neskladá iba z jednotlivcov. Veľkých z nás môžu robiť iba naše činy, nie bohapusté reči, činy ktoré budú v dnešnej spoločnosti rezonovať a mať váhu pre náš slovenský ľud.

Ďalšou chybou je, že veľa tzv. hrdých Slovákov sa rýchlo zmení, a prepáčte mi za výraz, hneď ako sa dostanú ku korytu, zabúdajú na to, o čo im išlo a preto aj väčšina z nás im v žiadnom prípade neverí. Ale isté je to, že nie všetci prahnú po osobnom prospechu. Sú tu aj ľudia, ktorým naozaj ide o budúcnosť svojho národa, resp. štátu. „ Jedno je isté. Nás nedráždia autá, zamatové stolce, ministerské kreslá, osobné výhody a bohatstvá. Nás vedie jedine blaho ľudu.“ (Andrej Hlinka)

Ešte sa musím vrátiť k vyššie spomenutým jednotlivcom. Áno, musíme mať autority a osobnosti, ktoré boli v celých našich dejinách tou hlavnou hybnou silou! Je to samozrejmosťou každého národa na svete. Vždy musia byť v dejinách skupiny, ktoré posunú dianie a dajú myšlienkam živnú pôdu na ich budovanie a hrdé miesto v národe.

Poslednou časťou je naša duchovná stránka, ktorá je od najstarších čias pevne prepiata s kresťanstvom. To je aj zdravý návod ako milovať blížnych a svoj národ a aj zdravý príklad pre mládež. „ Vráťte ideálom našu mládež! Ideály tieto sú: veriť v Boha, veriť v duchovné hodnoty, veriť v autoritu ako potrebný princíp spoločenskej organizácie slovenskej a veriť v kresťanskú, nerozlučne jednotnú rodinu slovenskú, z ktorej má vychádzať zdravá mládež!“ (Dr. Jozef Tiso)

Na záver by som chcel dodať iba jedno: Vedzte, že nám ide o jedno a to je to, čo povedal otec slovenského národa Andrej Hlinka: „ My milujeme Slovensko, slovenská zem je našou otčinou, slovenský národ je naším národom.“ A preto budeme robiť iba tak, aby národ slovenský nikdy nezahynul!

Autor: Peter Sliacky