Reportáž z večera venovanému uvedeniu knihy „Väzeň totality“ do života, Prešov, 18. 10 2011
Dňa 18. októbra 2011 sa v Prezidentskej pivárni v Prešove konalo podujatie pod názvom „Uvedenie do života knihy Väzeň totality“. Ide o knihu združenia Nové slobodné Slovensko, ktorú napísal Juraj Vrábel. Prezidentskú piváreň si autor nevybral náhodou. Pod obrazmi prezidentov našich dejín jasne vidieť, ktorí sú hodní úcty, prípadne ktorí sa zaslúžili o utrpenie mnohých nevinných ľudí, prenasledovaných komunistickým režimom.
Kniha pojednáva o utrpení autorovho otca Karola Vrábla v komunistických žalároch v rokoch 1950 až 1960. Zároveň je doplnená o spomienky autora na detstvo bez otca, pričom úvod ku knihe napísal Juraj Vrábel mladší, vnuk Karola Vrábla.
Hneď na úvod sa Juraj Vrábel, poďakoval najmä Igorovi Cagáňovi, Radovanovi Novotnému a Petrovi Basalovi. Bez tejto trojice by totiž kniha nebola vznikla. Potom odovzdal slovo Radovanovi Novotnému, ktorý prečítal prejav neprítomného Igora Cagáňa. Ten vyzdvihol najmä obetavosť a ochotu trpieť za nadčasové hodnoty ako sú Boh, národ, rodina a človek. Za tieto hodnoty, ktoré už dnešným generáciám zameraným na hmotné statky nehovoria nič, trpel Karol Vrábel a celá jeho rodina.
Po tomto slove sa prítomným prihovoril za NSS aj Radovan Novotný, ktorý takisto podčiarkol zmysel utrpenia za kresťanské a národné ideály. Posledným rečníkom bol Juraj Vrábel mladší, vnuk Karola Vrábla, ktorý opísal okolnosti vzniku danej publikácie. Vo svojhom prejave zdôraznil tie udalosti, ktoré sa bezprostredne stali hnacím motorom pri písaní publikácie. Prítomní na tomto zhromaždení si radi vypočuli niektoré zákulisné momenty z písania a vzniku knihy. Tá vznikla z priateľstva medzi vnukom Jurajom a Radovanom Novotným z NSS.
Po skončení tejto poslednej oficiálnej reči nasledovalo malé občerstvenie, pričom sa spontánne diskutovalo o spoločenskej situácii v našej krajine, ktorá sa nečakane ocitla pred parlamentnými marcovými voľbami. Postupne s pribúdajúcim časom sa prítomní vytrácali do svojich domovov s dobrým pocitom, že mohli byť účastní pri uvedení do života danej brožúrky.
Tá hoci je rozsahom malá, ukazuje nám jasný príklad, ako sa človek zásadových hodnôt dokáže postaviť zlu.Za to mu patrí vďaka, pričom chcem vyjadriť presvedčenie, že tento odkaz bude stále žiť dovtedy, kým ho my mladá slovenská generácia budeme napĺňat svojím životom.
JV
Prílohy ku článku:
http://beo.sk/biblioteka/1316-vazen-totality
Pár slov ku knižočke Karol Vrábel: Väzeň totality
Príbeh Karola Vrábla možno vnímať v dvoch rovinách: odkaz tej ideologickej najlepšie vystihuje replika Jaroslava Dušeka a Boleslava Polívku z filmu Pupendo: „Komunismus je svinstvo a bolševici jsou svině!“ Iba toľko k prvej rovine. Omnoho viac ma však na príbehu Karola Vrábla zaujala rovina ľudská, a tá sa nedá komentovať jednou vetou, tobôž nejakou tuctovou filmovou replikou.
Najviac cítiť osobnosť a vôbec človeka Karola Vrábla práve z korešpondencie so svojou manželkou Emíliou počas väznenia, ktorú jeho syn Juraj zaradil ku koncu knižočky. Až tu čitateľ zakusuje a má možnosť precítiť v plnej hĺbke utrpenie väzňa Karola, matky Emy a malých neborákov Ivana a Juraja. Priznám sa, moje oko nezostalo pri čítaní týchto listov úplne suché, a to pritom vôbec nepatrím do rodiny dotknutých. Karol nežne oslovuje svoju manželku, zaujíma sa o deti, posiela domov ručne maľované pohľadnice a posmeľuje svoju ženu vo viere v Boha; napriek nepriazni osudu a zaťaženiu svojej mysle i svojho tela neprenáša v listoch svoje útrapy na Emu, matku jeho dvoch synov, skôr ponúka svoje rameno i na diaľku sťa nahnutá bútľavá vŕba s koreňom duba. Ema opätuje Karolovu lásku, v listoch najmä osloveniami ako „Ty moja veľká láska, Ty náš milovaný a drahý otecko“.
Zároveň v tejto listovej výmene sa objaví práve z pera manželky Emy bytostné volanie po práve a spravodlivosti skrze pátranie po zmysle života. Vypočujme si túto pasáž: „To je hrozné, niekedy si myslím: prečo ja mám toľko trpieť, prečo sa mám všetkého zriekať, prečo ja nemám právo na životné šťastie? Či nie som tak tvor Boží ako iní, čím som sa previnila proti životu?“ A teraz si vypočujme aj Eminu odpoveď na tieto bytostné otázky: „Tá moja choroba prestane, až keď sa vrátiš domov.“ Teda Ema našla vo svojom trápení odpoveď na otázku: „Prečo mám trpieť vo svojom živote práve ja?“ Odpoveďou je: „Pretože milujem.“
Kto miluje, nevyhne sa utrpeniu. A toto je nadčasový odkaz príbehu Karola Vrábla, pani Emy a jeho synov Ivana a Juraja. Aj Kristus podstupuje utrpenie na kríži, pretože ako Boh miluje človeka. Preto pani Ema trpí, pretože miluje Karola. Preto trpí Karol, pretože miluje svoj národ. Preto trpia Ivan a Juraj, lebo milujú oboch svojich trápiacich sa rodičov. Preto veríme v Otca, Syna i Ducha svätého, lebo veríme v lásku medzi nimi, pretože náš kresťanský Boh je predovšetkým láska medzi osobami čo si pripomíname vyznaním viery vo Svätú Trojicu.
Príbeh Karola Vrábla ma napriek zachytenému životnému nešťastiu veľmi posmelil a ovlažil moje duševné sily a myslím si, že môže podobne pôsobiť na mnohých mladých ľudí. Totiž utrpenie, ktoré je zachytené na stránkach knižočky, prežíva každý jeden človek, lež v inej forme či intenzite. Karolovi Vráblovi, jeho panej manželke Eme, synom Ivanovi a Jurajovi, ba i vnukovi Jurovi by mala patriť naša úcta a náš rešpekt za to, čo dokázali pevne a svorne stojaci prekonať.
Na záver by som chcel len vystríhať, aby sme príbeh Karola Vrábla nevnímali len ako akýsi minulý príbeh akéhosi väzňa akejsi totality. Mali by sme pamätať na to, že je to predovšetkým príbeh o Zle tohto sveta. O Zle, ktoré nezomrelo, neskončilo, neodišlo na výlet, ale je tu a teraz, s nami, v nás a proti nám.
Igor Cagáň