Výročie vtrhnutia vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, Prešov, 20. augusta 2010
V noci 20. augusta roku 1968 prepadli našu vlasť armády Varšavskej zmluvy, aby tak zažehnali rodiacu sa demokratizáciu dovtedy stotalizovaného socialistického politického režimu v rámci Slovenska a Čiech. Ťažká technika sa na naše územie hrnula zo všetkých svetových strán a zapĺňala ulice miest a obcí.
Ľudia nechápajúc vstávali z postelí a vychádzali do ulíc, aby na vlastné oči videli kto, alebo čo je pôvodcom šialeného rachotu pripomínajúceho časy vojny. Nebol to klam, bola to po 23. rokoch znovu boľševická okupácia, prinášajúca pomocou tankových pásov a diel tunajším obyvateľom “mier a poriadok“. Obyvatelia protestovali proti tomuto hanebnému aktu, na viacerých miestach sa postavili na aktívny, či pasívny odpor. Mnoho ľudí bolo “bratmi sovietmi“ zabitých, dokaličených, či už nedopatrením, alebo účelovo. Tieto smutné dni priniesli taktiež “bratské“ znásilnenia a krádeže. Okupácia našich krajov trvala dlhých 23 rokov, dokedy v roku 1991 neodtiahli posledné jednotky červenoarmejcov za hranice našej vlasti. 42 rokov po tomto zločine sa dali národovci na pochod prešovskými ulicami, aby si tak v sviečkovom sprievode uctili pamiatku zosnulých, stratiacich život pri onom hnusnom prepade. Sprievodníci si taktiež pripomenuli samotnú udalosť spolu s jej následkami, ktorých časť je možné na spoločnosti bádať dodnes ako ťažko zmazateľnú stigmu.
Sprievod vyústil pri pamätnej tabuli venovanej obetiam komunizmu, kde zložil zapálené sviečky. Po zažatí pochodní a odznení štátnych hymien Čiech, Juhoslávie a Slovenska bola prednesená báseň od Jána Slanského, venovaná prepadu a udalostiam nasledujúcim bezprostredne po ňom. Jeho dielo bolo vlastne historickým exkurzom, prezentovaným netradičnou formou. Po improvizovanom prednese odznel pozdrav zhromaždeniu od predsedníčky Svetového združenia čs. politických väzňov (SZČPV), kde okrem iného vyjadrila svoje rozčarovanie nad nevšímavosťou si problematiky fenoménu politických väzňov z pohľadu politických garnitúr, vládnucich tu po roku 1989.
Predseda Matice Slovenskej Púchov a kandidát na poslanca parlamentu za Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽsNS) sa vo svojom nasledujúcom príhovore dotkol okrem témy augusta 1968 aj veci súčasného policajného teroru, kde podotkol, že národovci odmietajú neopodstatnené násilie, ale držia sa legitímnej možnosti postaviť sa aktívne na odpor – sebaobranu, voči nespravodlivo uplatňovanému násiliu voči nim. Ďalej sa venoval kritike fenoménu rodinkárstva, neriešenia cigánskeho parazitizmu z pohľadu kompetentných, odsúdil príživníctvo a navrhol jednať so všetkými podľa jedného metra, v rámci spravodlivosti, či je človek bohatý, či chudobný, či čierny, či biely a či inak farebný. Zároveň poznamenal že nie je rasista, len chce spravodlivosť pre všetkých, podľa rovnakých kritérií.
Tretí príhovor sa niesol v duchu apelu na prítomných, aby si všímali historické deje, dávali ich do súvislosti s prítomnosťou, aby neostávali slepí a uvedomovali si osobnú zodpovednosť za svoju budúcnosť, ako aj za budúcnosť nasledujúcich generácii. Aby stáli na stráži aj v týchto časoch štátneho rozpadu a národného úpadku.
Organizátori sú radi, že akciu prišlo podporiť okolo stovky Slovenov a Sloveniek a vyjadrujú nádej, že si aspoň malá časť prítomných zo stretnutia odniesla impulz, ktorý ich bude tlačiť dopredu v boji za prirodzené práva národa slovenského.
Na stráž!