Postoj Katolíckej cirkvi k židovskej otázke počas 1. Slovenskej republiky

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)

Predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slovensku zaujali pozitívny postoj k vzniku 1. Slovenskej republiky (1. SR), o čom svedčí ich pastiersky list zo dňa 24. októbra 1939, v ktorom vyjadrili svoju úprimnú radosť zo vzniku našej republiky a zaželali jej činiteľom veľa múdrosti a Božieho požehnania pri spravovaní štátu. V spomínanom pastierskom liste však zároveň upozornili verejných predstaviteľov, aby budovali našu republiku na kresťanských zásadách, bez ktorých nemožno dosiahnuť vznešený cieľ, ktorý si vytýčili naši činitelia – blahobyt všetkých občanov 1. SR.

Samozrejme dosiahnutie tohto cieľa v pohnutých vojnových časoch nebolo také ľahké uskutočniť, pretože nie všetci verejní činitelia žili podľa Kristovej náuky o láske k blížnemu a namiesto toho sa usilovali presadzovať novopohanskú nacistickú ideológiu, postavenú na rasovej nenávisti voči príslušníkom neárijských národov a etník. Aby sme pochopili ich nesprávne konanie, musíme si uvedomiť, že to boli ľudia, ktorí boli počas existencie 1. Československej republiky (1. ČSR) perzekvovaní pre svoje národné presvedčenie a tak sa v nich utvoril obraz, že sa stali obeťami nespravodlivosti. Keď sa títo ľudia dostali po vzniku 1. SR k moci začali uplatňovať zásadu – „Te quoque“ (tebe tiež), čo v praxi znamenalo presadzovanie radikálnych riešení židovskej otázky. Keď sa radikálom V. Tukovi a A. Machovi podarilo presadiť vo vláde aj v Sneme diskriminačné opatrenia voči slovenským Židom, ktorými ich zbavili ich práv a majetku, začiatkom roka 1942 začali chystať v spolupráci s Nemcami deportácie Židov do pracovných táborov v Poľsku.

Slovenskí katolícki biskupi cítili morálnu povinnosť pozdvihnúť svoj protestný hlas voči tomuto chystanému opatreniu slovenskej vlády, s ktorým súhlasil aj prezident Tiso a tak už 12. marca 1942 napísali list predsedovi vlády V. Tukovi, v ktorom ho žiadali, aby odstúpil od úmyslu deportovať Židov do pracovných táborov. Aj napriek tomuto protestu však Tuka a Mach začali uskutočňovať deportácie Židov. Počas zbierania Židov sa odohrávali srdcervúce scény, kedy boli rozdeľované matky od svojich detí. Katolícki biskupi sa opäť ozvali a vo svojom pastierskom liste zo dňa 23. apríla 1942 vyjadrili svoj postoj k riešeniu židovskej otázky. V ňom poukázali na škodlivý vplyv Židov na slovenskú spoločnosť v politickej a hospodárskej oblasti, avšak zároveň upozornili, že riešenie židovskej otázky nemá byť vedené duchom pomsty, ale sebaobrany, ktorá má byť v medziach božských a platných zákonov. V praxi to malo znamenať odobrať Židom nespravodlivo nadobudnuté majetky podľa elementárnej požiadavky spravodlivosti – „Res clamat ad Dominum“, ďalej znemožniť Židom vykorisťovanie a demoralizovanie národa a to ich vysídlením do iných krajov, čo sa malo uskutočniť ľudským a humánnym spôsobom.

V tejto súvislosti museli biskupi reagovať aj na útoky tlače, že pripúšťajú Židov hromadne ku krstu. V pastierskom liste zo dňa 26. apríla 1942 odpovedali na tieto útoky tým, že Židia neboli vôbec hromadne krstení katolíckymi kňazmi. Niektorí Židia pod tlakom pomerov sa síce hlásili do Cirkvi, ale keď sa im vysvetlili a určili podmienky prijatia krstu, odstúpili.

Aj vďaka vplyvu Katolíckej cirkvi deportácie Židov zo Slovenska prestali 20. októbra 1942. Avšak radikáli Tuka a Mach sa usilovali o ich obnovu. V denníku Gardista bol dňa 9. februára 1943 uverejnený prejav ministra vnútra Macha na župnom zjazde Hlinkovej gardy (HG) v Ružomberku dňa 7. februára 1943, v ktorom povedal: „Židia, nech sú pokrstení alebo nepokrstení, nech majú legitimáciu takú alebo onakú, všetci idú za jedným cieľom. Ale príde marec, príde apríl a pôjdu transporty.“ Biskupi vo svojom pastierskom liste zo dňa 16. februára 1943 apelovali znovu na vládu, aby pokrstení Židia neboli vysťahovaní, pričom zopakovali tieto dôvody:

1. Cirkev nerobí rozdiel medzi svojimi členmi len preto, že sú rozdielnej národnosti, pričom sa odvoláva na slová sv. Pavla: „Lebo niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je pánom všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú.“ (Rim 10, 12)

2. Slovenský katolícky ľud by ťažko niesol, keby slovenská kresťanská vláda posielala kresťanov – katolíkov preč.

3. Katolícka cirkev pripúšťala ku krstu len tie dospelé osoby, ktoré mali pravý úmysel stať sa katolíkmi, poznali katolícke pravdy a pretrhali všetky styky so židovstvom.

4. Naša budúca generácia by ťažko znášala, keby musela počúvať pri výklade svetových dejín, že pokrstení ľudia museli vtedy opustiť náš kresťanský štát, keď boli prijatí do lona svätej Cirkvi. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že slovenskí katolícki biskupi zaujali jednoznačne odmietavý postoj k deportáciám Židov, pretože sa držali zásady katolíckej morálky – k dosiahnutiu dobrého cieľa nemožno nikdy použiť zlý prostriedok. História ukázala, že mali pravdu, keď varovali štátnych činiteľov pred negatívnymi dôsledkami deportácií Židov. Podľa zásady – „Dnes mne, zajtra tebe“, bolo od októbra 1944 do júna 1945 deportovaných do sovietskych gulagov 40 až 60 000 slovenských občanov. Z toho teda vyplýva ponaučenie – „Čo nechcete, aby druhí robili vám, nerobte ani vy im.“ (Mt 7, 12).

Autor: Ján Hodúr