Denník 4

Práve včera si celý svet pripomenul koniec vojny v Európe. Nuž koniec. Pre mnohých sa vojna skončila, pre mňa stále pokračuje. Otázkou je, či sa vôbec niekedy skončí. Nie je totiž jasné, čo by sa dalo pokladať za jej skončenie. Neviem to ani sám, odpoveď na to stále hľadám. Ale pekne po poriadku. Mnohí hovoria, že som od všetkého ušiel. Nuž ak som od niečoho utiekol, tak od prázdneho politikárčenia a večných sporov. Od celého jalového snívania a ilúzii. Už som to ozaj nemohol dlhšie znášať. Napĺňalo ma to smútkom a zlosťou. Načo to všetko bolo? Nádeje sa ukázali ako liché a svet sa točil ďalej. Žiadna vojna proti boľševikom nevypukla, aspoň nie v Európe. Výpady a nepriateľstvo sa prejavili akurát v rovine slovnej. Všetci si inak hľadeli svojho a posilňovali svoj vplyv vo svojich sférach vplyvu. Ticho rozdelenie, ktoré si dohodli ešte cez vojnu, rešpektovali. Na západe ani prstom nepohli pre tých, čo sa nechceli zmieriť s tým, že ich krajiny sa ocitli pod boľševickou čižmou, ktorá ich dusila. Rovnako Stalin nehol ani prstom pre gréckych komunistov, ktorých Briti nemilosrdne rozdrvili. Ako som už povedal, vojna v Európe sa skrátka nekonala a všetci, čo sa na ňu upínali, sa spálili. Iste bojovalo sa, ale niekde inde. Čoraz viac sa mi zdalo, že sa boľševici inšpirovali knihou nemeckého generála Hoffmana, ktorú som čítal ešte pred vojnou. Písal v nej, že boľševici vyvolajú vzbury a nepokoje v kolóniách, aby zabránili západu tiahnuť priamo na nich. V čase jej napísania sa to ešte nedialo, ale po vojne sa to začalo prejavovať čoraz viac. Aj to bolo dôvodom, že západne koloniálne veľmoci rezignovali na európsku politiku a boli donútené sa zaoberať svojimi čoraz nepokojnejšími impériami. Ostal len jeden hráč, ktorý mal dosť ambícii a to Spojené štáty. Práve preto som spočiatku pracoval pre ich spravodajskú službu. Ani to však nebolo to práve, aspoň pre mňa nie. Iste bolo žiadúce, aby sme s nimi spolupracovali. Ako som povedal, bol to jediný hráč, ktorý sa boľševikom postaviť mohol, pokiaľ by chcel. Lenže práve v tom chcení bol problém. Neviem, čím to bolo. Neochotou pokračovať v boji alebo proste naivitou. Mali jedinečnú možnosť, ako zastaviť šírenie boľševického jedu. Ak už nie bojom proti sovietom, tak určite zabránením tomu, aby triumfoval v Číne. Koľkým problémom by boli predišli, keby urobili to, čo im radili generáli. A koľkým by sa vyhli v budúcnosti, lebo celé to ešte neskončilo, skôr naopak. Prečo som teda pre nich pracoval? Pretože mi došlo, že ak chceme niekedy obnoviť vlastnú štátnosť, musíme poraziť tých, čo nám v tom bránia. A to boli a sú predovšetkým boľševici. Až po ich porážke, môžeme na niečo podobné pomýšľať. Do tej doby je všetko politikárčenie a chytráčenie len mlátením prázdnej slamy. Bolo mi jasné tiež to, že musíme presvedčiť mocnosti, že stojíme za nimi. Že podporujeme ich boj proti ich a našim nepriateľom. Že ich protivník, je aj tým našim. Len tak sa stane, že sa zachovajú podobne a príjmu našu vec za svoju. Ale čoskoro sa mi prejedlo aj to. Predsa len som bol vojak a nie nejaký špión či agent. Chcel som za našu vec aj skutočne bojovať. Bolo jedno kde, ale chcel som proti boľševizmu pozdvihnúť nielen slovo, ale aj zbraň. Tak som hľadal možnosti. Spoluprácu s Američanmi som ukončil na zvesti o tom, ako prekazili plány na nejakú čisto slovenskú vojenskú jednotku v rámci ich armády. Slovenskí chlapci, ktorí sa usilovali o jej založenie, chceli osláviť vznik Slovenskej republiky. To sa však nepáčilo stúpencom spoločného štátu s Čechmi a došlo k násilnostiam. Američania preto myšlienku na niečo podobné zavrhli. Možno im to však vyčítať? Podobné rozbroje by netolerovala žiadna armáda. Ale plne to vystihlo ich postoj. Bol však pochopiteľný. Ak sa Slováci nevedia jednotne postaviť za svoj štát, prečo by mali práve Američania, ktorým to môže byť dokonale jedno?

Aj to ma viedlo k tomu, že som hľadal iné cesty, iné spôsoby boja. Nakoniec mi v tom pomohla náhoda. Stretol som sa s krajanmi, čo mali namierené do Cudzineckej légie. Francúzi boli v tom čase jediní, čo viedli boj proti boľševikom, ktorí operovali pod maskou národného oslobodenia. Sprvu sa mi to nevidelo. Imperializmus je koniec koncov stále len imperializmom. My sami sme bojovali za nezávislosť a teraz sme mali bojovať proti niekomu, kto ju chcel tiež. Postupne som zmenil názor. Tu nešlo o nejakú národnú nezávislosť. Išlo o šírenie komunizmu, ktorý sa za ňu len obratne skrýval. Aj preto som boj Francúzov prijal za svoj. Odišiel som preto s podobne zmýšľajúcimi do Francúzska a upísal som sa na službu v ich légii. Nebudem opisovať, aké to bolo. Aký bol výcvik a aký bol boj. Prežil som ten v Rusku a prežil som aj ten vo vietnamskej džungli. Každý bol peklo na iný spôsob. Jedno mali spoločné. V oboch prípadoch sa tam stretli ľudia, čo chceli bojovať proti komunistickej hydre. Iste, každý mal svoj dôvod, prečo sa zapojil. Jedni kvôli tomu boju ako takému. Iní jednoducho z túžby po dobrodružstve. Mnohí kvôli peniazom a iní kvôli povinnosti. Nikto to však neriešil. Boli sme tam a bojovali sme. Viac o tom netreba hovoriť. Je síce pravda, že sme neuspeli a prehrali. Hreje ma však vedomie, že sme urobili, čo sme mohli. A to nielen slovami či listami všemožným úradom, ale so zbraňou v ruke. Návrat bol však s príchuťou trpkosti. Nič sa nezmenilo a ak tak k horšiemu. Mnohí proste rezignovali a kdesi ďaleko od Slovenska si založili novú existenciu, aby začali nový život. Nedá sa povedať, žeby na obnovenie štátnosti rezignovali, ale ich možnosti boli čoraz menšie. Bolo jasné, že situáciu doma majú boľševici pevne v rukách. Pokiaľ niekto na Slovensku niečo robil, čelil nepriateľovi, ktorý sa neštítil ničoho. Ani prenasledovania tých, čo ho podporovali. Plány na vytvorenie nejakej opozície či udržanie národného cítenia zlyhali. Čoskoro vyrastie generácia, ktorá bola od mala objektom komunistickej propagandy. A každá nasledujúca bude na tom horšie a horšie. Pritom toto bude boj dlhý, čo sa potiahne generácie. Najskôr sa nejakého výsledku nedožijem. To mi je však jedno. Sústreďujem sa na to, aby som urobil to, čo sa urobiť dá. To by sme ostatne mali všetci. Zanechať po sebe niečo, na čom sa dá stavať. Čo bude prínosom pre ďalšie generácie doma aj v exile. Lebo aj tam nám hrozí nebezpečenstvo. Ďalšie generácie už nebudú len Slovákmi. Starší si vo svojom srdci a duši nesú obraz domova. Ale čo tí, ktorí sa už narodia v USA, Kanade či Argentíne? Oni budú poznať vlasť svojich predkov len z rozprávania či kníh. Musíme sa teda zo všetkých síl snažiť, aby mali z čoho čerpať, z čoho si vybudovať vzťah k vlasti svojich rodičov či starých rodičov. Aby neboli len Američanmi, Kanaďanmi či Argentíncami, ale aj Slovákmi. To je, to musí byť teraz naša hlavná úloha.

(fikcia)