Denník 2

Keď som naposledy otvoril svoj denník, vonku sa akurát začínalo leto. Charakterizovalo ho nielen horúce počasie, ale aj čoraz horúcejšia, až pekelná situácia. Teraz som ho otvoril znovu. Leto sa skončilo a pomaly sa končí aj jeseň. Pľušte už jednoznačne ohlasujú zimu. Až tie mi umožňujú dať na papier svoje myšlienky. Nie žeby nebolo o čom písať, skôr naopak. Ale jednoducho nebolo času. Nálety, o ktorých som písal naposledy, boli len počiatkom horúceho leta a ešte horúcejšej jesene. Po lietadlách, ktoré na naše mestá sypali smrť, sa objavili nové. Neprileteli nad mestá, ale nad naše hory. Neprileteli s rachotom a neniesli smrť. Teda aspoň to tak sprvu vyzeralo. Prileteli ticho a nebadane. Nepadali z nich bomby, ale niečo zákernejšie. Ľudia vycvičení v partizánskej vojne. Vznášali sa dolu ticho, navigovaní ohňami, ktoré založili ich domáci pomáhači. Ostali po nich len padáky, ktoré potom nachádzali šarvanci po lesoch. Každý nad ich objavením len zatváral oči a nepripúšťal si, že poslovia budúcej apokalypsy sú už tu. A že ich prítomnosť pocíti celá krajina.

Začalo to nenápadne. Tu či tam nejaký prepad. Len potom to nabralo obrátky. Skupiny sa formovali a skúšali, čo si môžu dovoliť. Realitou sa stal teror, na ktorý nebol náš bezpečnostný aparát schopný, alebo ochotný adekvátne odpovedať. Bolo to zlyhanie, inak sa to nazvať nedá. Možno sa však tomu čudovať? Vývoj vo vojne a celkovo v medzinárodnej politike sa vyvíjal všelijako, len nie dobre. Teda pre náš štát, ktorý bol stále v plienkach. Výsledok vojny je jasný. Prehra Nemecka je otázkou času. A my sme jeho spojencami. Stali sme sa nimi hrou mocností, ale objektívne nimi sme. Dôvody, prečo sa tak stalo a prečo sme sa zapojili do vojny, sú pre nás pochopiteľné. Budú mať to pochopenie aj víťazi po vojne? To sotva. Preto si každý, v duchu hesla bližšia košeľa ako kabát hľadel a hľadí svojho. Charaktery sa lámali a kabáty sa prezliekali. Každý sa snažil pridať sa na víťaznú stranu. A pokiaľ nie, tak nemohúcnosť štátu voči vraždám jeho predstaviteľov stavala ľudí do nemožnej situácie. Ak chceli žiť, museli sa tváriť minimálne neutrálne. Nebola to však záležitosť len civilného obyvateľstva. Najhoršie bolo, že sa podobné nálady objavili aj v armáde.

Možno sa však tomu diviť? Bez nejakého dostatočne rázneho politického vedenia sa to dalo čakať. Aj medzi dôstojníkmi sa objavila snaha rehabilitovať sa v očiach budúcich víťazov. Mali svoje informácie a vedeli toho viac ako zvyšok obyvateľstva. Vedeli, že z vojenského hľadiska je vojna prehratá. Ostávalo politické riešenie. Ale aké? Štáty, čo boli dlhšie trvajúce, mohli prejsť na stranu víťaza v snahe sa zachrániť. Možno to považovať za sebecké, ale politika je taká. Štáty nemajú morálku, majú len záujmy. Urobilo to Taliansko, urobilo to Rumunsko. Tak prečo by nemohlo Slovensko? Asi podobne rozmýšľali dôstojníci, čo plánovali povstanie proti vláde. Snáď dúfali, že sa tým zachránia. Seba možno zachránili. To ukáže budúcnosť. Štát však pochovali. Prechod na stranu víťaza, by bol pochopiteľný, keby bola tým činom zabezpečená jeho ďalšia existencia. Pravdou bol však opak. Povstalci sa otvorene vyhlásili za československú armádu. Tým dali jasne najavo, že ich cieľom nie je zachovanie štátnosti, ale návrat do pomerov spred 1938. Vzbudili tým dojem, že Slováci si nechcú svoju štátnosť uchovať. Dali tým čechoslovakistom do rúk tromf, ktorý sa už len ťažko podarí prebiť. Pravda to samozrejme nie je. Pokiaľ by to tak bolo, tak by sa pri burcovaní ľudí nemuseli uchyľovať ku klamstvám. Raz vyhlásili, že od juhu vtrhli Maďari. Inokedy, že Nemci zajali prezidenta. Ale svet to vidí tak, že Slováci sa postavili za Československo. To sa nám ešte vypomstí.

Možno sa čudovať, že veci vzali do rúk Nemci? Len naivný človek sa tomu môže diviť. Ak naše orgány zatvárali oči, Nemci mali informácii od svojich ľudí viac ako dosť. To, že urobili to, čo urobili, bolo z vojenského hľadiska logické. A urobili to bravúrne. Nachytali organizátorov povstania na hruškách. To síce vypuklo, ale nie tak ako si ho predstavovali. Bolo potlačené, ale je jasné, že len dočasne. Jeho porážka nemohla nič zmeniť. Je to len ďalšia fáza agónie. Rozklad štátu dosiahol vrchol. To si treba priznať. Mohlo to byť však inak? Sotva. Jedinou možnosťou by bolo, keby Slováci ako celok vyjadrili túžbu mať svoj štát. Síce v inej forme vlády, ale svoj. Jednotný postoj by azda veľmoci zobrali do úvahy pri povojnovom usporiadaní. Ak by sa aj nepodarilo udržať štátnosť, bolo by možné zachovať nejaké podmienky, ktoré by v budúcnosti jeho obnovu umožnili. Ale takto je náš osud jasný. Spadneme do boľševickej zóny vplyvu. Všetko tomu nasvedčuje. Podľa imperiálnej logiky si zisky podelia princípom, koho armáda sa kam dostane, tam si nastolí svoje poriadky. A k nám sa Stalinské hordy dostanú. Vlastne tu už sú. Aj to o niečom svedčí. Povstanie vo Varšave nechal vykrvácať. Najskôr preto, lebo si nebol istý podporou Poliakov pre svoje povojnové plány. Na pomoc tomu, ktoré vypuklo u nás, uskutočnil vojenskú operáciu. Nechal svoje vojská proti všetkej vojenskej logike prebíjať sa cez karpatské hrebene. Svedčí to iba o jednom. A síce o tom, že považuje povstalcov za svojich spojencov. Že si je svojou vecou na našom území istý. Obnovená Československá republika bude jeho satelitom. A my budeme kolóniou toho satelitu. To bude naša chmúrna budúcnosť. Ostáva otázka, či sa dá vôbec ešte niečo robiť. Nuž robiť sa niečo dá vždy. Akurát, že sme všetci zaspali. Teraz je už asi neskoro niečo urobiť pre záchranu štátu. Môžeme akurát uchovať myšlienku štátnosti, jej tradíciu. Ostáva len prísť s nejakou zmysluplným spôsobom.

Bohužiaľ problém je v tej zmysluplnosti. Nápady sa rojili už koncom augusta. Ale jeden bol nezmyselnejší než druhý. Jedni chceli sformovať zo študentov nejakú bojovú jednotku. Svätá prostota. Ako sa môžu chlapci, ktorým sa síce dostalo nejakej vojenskej výchovy, ktorú viac menej brali ako hru, postaviť v boji ostrieľanej armáde, ktorá vie, že víťazstvo ide s nimi? Potom ktosi príde s myšlienkou, aby išli na autách so slovenskými vlajkami po podhorských obciach. Vraj aby ukázali ľuďom, že štát ešte existuje. Si to predstavujú ako nejakú volebnú kortešačku či majáles. Nikto by sa z takej spanilej jazdy nevrátil. A osud tých, ktorí by im čo len zakývali alebo podali čo len pohár vody, by bol tiež spečatený. O niečo lepšie vyzneli plány na tzv. hlásky. Malo ísť o mladých ľudí, čo by dodávali vláde informácie o dianí na povstaleckom území. Ale len na prvý pohľad. To už ozaj niet nikoho, kto by bol schopný či ochotný dodávať správy vláde? Musia to robiť študenti, čo s niečím podobným nemajú ani za mak skúsenosti? Nevedia ako to robiť, nevedia, čo si všímať, o čo sa zaujímať. Podobných nápadov sa vyrojila kopa. Našťastie sa našli takí, čo mali dosť rozumu a stopli to. Aspoň sa tak zabránilo zbytočnej smrti desiatok možno aj stoviek mladých chlapcov. Okrem toho sa operuje s víťazstvom Nemecka. S nejakými zázračnými zbraňami, ktoré všetko zvrátia. Plané nádeje a sny. Pokiaľ by ich mali, tak by ich použili. Neurobili to, ani počas vylodenia vo Francúzsku, ani počas drvivých porážok, ktoré utrpeli na východe. Na západe stojí nepriateľ na hraniciach Nemecka a je len otázkou času, kedy sa Sovieti po poľských rovinách prevalia smerom k Berlínu. Ten je pre nich hlavnou cenou, majákom víťazstva. Pokiaľ by Nemecko nejaké podobné zbrane malo, tak by ich použilo. O tom som presvedčený. Rovnako, aj keď o niečo reálnejšie, pôsobia myšlienky o budúcej vojne medzi terajšími spojencami. Že po Nemecku príde na rad boľševické Rusko. To samozrejme možné je. Ale otázkou je, kedy to bude a akú formu bude mať tento konflikt. Nie som si istý tým, či to bude záležitosť rokov. Skôr to bude dlhšia doba. Dlhšia okupácia sa pre nás teda najskôr stane realitou. Jedinou reálnou záležitosťou je, že našim spojencom v tomto môže byť len USA. Dokážeme však jeho predstaviteľom vysvetliť našu situáciu a presvedčiť ich, že naša vec je aj v ich záujme? To ukáže budúcnosť, je však jasné, že na to sa musíme zamerať predovšetkým. Nemci síce sformovali nejaké skupiny, čo majú aj po obsadení Slovenska pôsobiť ako diverzné. Nemyslím si, že nám to pomôže. Takéto skupiny sú úzko späté s existenciou štátu, ktorému slúžia. Pokiaľ bude porazený, čo sa nepochybne stane, stratí aj takáto skupina svoj zmysel. Hlavne ak ide o pre Slovákov element cudzí. Osobne v tom nejaký prínos našej veci nevidím. Nemecko nám nepomôže. Vzhľadom na jeho stále sa horšiacu situáciu, to už nie je v jeho možnostiach. Vzhľadom na to, že jeho nepriatelia otvorene hovoria o jeho bezpodmienečnej kapitulácii, ako jedinom možnom ukončení vojny, bude z mocenskej hry vyradené. Tak či onak, budúci rok bude pre našu krajinu osudový. Rozhodne o našej budúcnosti na minimálne jedno pokolenie. Ak Boh dá a prežijem, čaká ma mnoho práce. Koniec vojny nemôže znamenať koniec snáh o štátnosť. Nič sa neskončí, všetko sa začne.

(fikcia)