Príhovor historika Martina Lacka pri príležitosti 85. výročia vzniku 1. Slovenského štátu

Tento rok je tomu 85 rokov — to je už veľmi dobrá dĺžka života. Keď niekto zomrie v 85-ke, tak povedia: No, to bol pekný vek, to bol požehnaný vek; takže dnes už len tí skutočne najstarší, ktorí majú 90 a viac rokov si môžu pamätať nejaké záblesky z tej poslednej fázy Slovenskej republiky, resp. z tých vojnových udalostí.

Za 85 rokov sa dá veľa naučiť, vychovať tri-štyri generácie, ale dá sa aj veľa pokaziť, dá sa aj veľa zabudnúť, veľa zmanipulovať, veľa vybieliť, vygumovať. A dnes sú technológie, ktoré ako keby urýchľovali to gumovanie a manipuláciu a vôbec to prekrúcanie historických udalostí.

Tak v prvom rade pri 14. marci treba povedať: 14. marec je vznik štátu. Zánik jedného štátu, vznik druhého štátu. 14. marca sa nehovorilo ani o židovskej otázke, ani o futbalových šampionátoch, ani o susedných civilizáciách, ale išlo jednoducho a jednoznačne, výlučne o vznik štátu. Toto nepočujete z médií. Z médií počujete len o Hitlerovi, transportoch a tak ďalej. Toto treba zdôrazňovať vždy, keď zaznie táto téma — o čom vlastne je 14. marec.

Spomienku ste zorganizovali pod oknami inštitúcie, ktorá je nie je veľmi chválne známa alebo pozitívne zapísaná v pamäti národa. V podstate tu začali perzekúcie garnitúry osobností prvej Slovenskej republiky a krátko pred rokom 1989 skončili. Začalo to súdením prezidenta Dr. Tisa a celej tejto garnitúry, ktorí si dovolili tú nehoráznosť, že založili, vytvorili a udržiavali štát. Keby sa boli pokajali, nasypali si popol na hlavu, ako si sypú napr. niektorí dnešní politici za to, že pred dvadsiatimi rokmi vydali nejakú zbierku básní o Tisovi, tak by boli — som presvedčený — prežili. Nedostali by trest smrti, ale nejaké nižšie tresty. Oni to odmietli spraviť. Táto vyše 40-ročná národná kalvária končila v roku 1988 odsúdením katolíckeho disidenta Ivana Polanského na 4 roky – Krajským súdom v Banskej Bystrici za to, že vydal brožúrku o Dr. Tisovi, kde bolo nič iné iba zozbierané dobové články, materiály. Vtedajšia prokuratúra to hodnotila nielen ako propagáciu fašizmu, ale aj ako podvracanie republiky. Takže napriek tomu, že bola perestrojka, tak v súdnictve perestrojka nebola žiadna.

Prišiel rok 1989, 1990 a prišli dva roky slobody — dva roky, to hovorím — na základe toho, že za tie dva roky nebol nikto za slovensko-štátne veci postihovaný policajno-súdne. Až koncom roku 1992 bol ako prvý súdený vydavateľ, majiteľ vydavateľstva Agres — Martin Šavel, ktorý si dovolil nehoráznosť: propagovať prvú Slovenskú republiku a vydať Protokoly. Odvtedy to už ide. Z roka na rok pribúdali ďalšie prípady, a potom to vrece sa roztrhlo po roku 2008 a prijatí tzv. extrémistických zákonov. V spolupráci s tou mediálnou a školskou propagandou, s úpadkom Cirkvi…

Keď si zoberieme, v roku 1989 proti rúhavému televíznemu seriálu Kríž v osídlach moci — vyslovene diabolskému — bol ochotný otvorene protestovať neskorší kardinál, vtedy tajný biskup Ján Chryzostom Korec. Napísal 40-stranový list vtedajšej československej televízii, ktorý koloval ako samizdat a získal si úžasnú odozvu vo verejnosti. Je veľmi zaujímavé, alebo skôr smutno-paradoxné, že už o rok neskôr, v roku 1990, keď ten istý biskup Korec odhaľoval pamätnú tabuľu prezidentovi v Bánovciach, sa následne zľakol, cúvol, odvolal; médiám povedal, že on dobre nevidel na ten nápis, čo tam je. Odvtedy Cirkev ustupuje: od júla 1990. Takže to vieme presne mapovať; a v podstate sa len viac alebo menej krčí, nehlási sa k týmto veciam, a ak niekto náhodou trošičku niečo spomenie, tak na druhý deň ho vlastní — ako sa hovorí — zahádžu čapicami.

Takže keď si zoberieme ten vývoj a sily, ktoré pôsobia na národ za tých vyše 70 – 80 rokov od zániku prvej Slovenskej republiky, pričom väčšina tohto obdobia bola formovaná vyslovene v internacionálnom, protislovenskom, protinárodnom duchu, tak sa nemôžeme čudovať stavu, ktorý je dnes. Tu je hŕstka ľudí, ktorým leží na srdci osud Slovenska. Ďalších asi toľko bolo v Čakajovciach minulú sobotu, možno 20, do 30; to máme 50. A Slovenskí katolíci vo štvrtok pritiahli asi 120 ľudí. Takže, keď zoberieme asi 160 ľudí je na Slovensku, ktorí sú ochotní prísť v kritický čas a vzdať hold alebo pripomenúť si dôstojným spôsobom vznik svojho prvého štátu.

Stretávate alebo stretávame sa pod oknami inštitúcie, ktorá nespravodlivo súdila. Ba kedysi tu boli aj úžasné masakre – týrali, tĺkli politických väzňov a tak ďalej… Je to trošku symbolické. Ďalšia skupina sa stretáva na cintoríne — to je tiež symbolické — medzi mŕtvymi. Čo je v strede miest? Námestia sú plné ľudí, dnes aj včera boli, ktorí kričia: My nechceme Boha, my nechceme národ, my nechceme rodinu, my chceme byť otrokmi. Len nám dajte plné obchody, plné regále, plné bruchá. Potom nás môžete aj vakcínovať, aj sledovať, aj odpočúvať, aj morálny zákon zrušiť, ale dajte nám plné bruchá. Takže títo ľudia dnes zaplňujú slovenské námestia. Keby ste tam začali hovoriť o národe, tak by vás možno aj zabili — v tom horšom prípade – v lepšom by vás ubili.

Myslím si, že ľudskými prostriedkami sa táto situácia už nedá zvrátiť. Situácia je zlá — ale keď sa pozrieme do histórie, mnohokrát bola veľmi, veľmi zlá. Napríklad Svetozár Hurban Vajanský v roku 1916 keď zomieral, bol presvedčený, že národ zanikne. Jednoducho maďarizácia už tak pokročila, tak všetko ovládla. No a pozrite sa: prešli dva roky a starý svet sa totálne zrútil, vznikol nový. Nehovorím že lepší, alebo lepší vo všetkom — v niečom lepší, v niečom horší; ale našla sa tam nejaká skulinka pre Slovákov, že Slováci znovu mohli začať dýchať – a ožili. A prežili ďalšie ťažké obdobie… Podobných prípadov, takýchto etáp beznádeje, bolo viacero; ale vždy z toho nejako nakoniec Pán Boh Slovákov vysekal. Takže po týchto historických skúsenostiach verím, a verme tomu spoločne, a aj sa modlime za to, aby naozaj Pán Boh nedal národu zahynúť, ale ukázal, že je k nám stále milostivý!

Ďakujem pekne za pozornosť.