Anotácia knihy Pius XII. a 2. svetová vojna podľa vatikánskych archívov

Autor tejto zaujímavej publikácie Pierre Blet sa pokúsil načrtnúť charakteristiku pápeža Pia XII., ktorý sa zaslúžil o záchranu mnohých životov počas najtragickejšej udalosti v dejinách ľudstva. Vo svojej anotácii na túto knihu sa pokúsim rozanalyzovať niekoľko udalostí, ktoré poznačili priebeh 2. svetovej vojny v Európe. Budem sa pritom opierať o biblické citáty, ktoré podľa môjho názoru vystihujú obraz týchto udalostí.

1. V čase triumfujúcej Nemeckej ríše

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo a ktorí nemajú potom viac čo urobiť.“ (Lk 12, 4).
List Mons. Tardiniho: „Historický moment je teraz závažný v tom, že Hitler, ničiteľ cirkvi a pán veľkej časti Európy, chce tým, či oným spôsobom presadiť menovanie nemeckých biskupov na nemeckých územiach… Ako bude môcť zareagovať Svätá stolica? Tak ako reagovala vždy: znovu potvrdí, že bráni vlastnú slobodu a dôsledne obhajuje práva proti vládnej svojvôli.“ Rozhodnosť a odvaha sú vlastnosti, ktoré by mali mať aj dnešní kresťania, vystavení oveľa nebezpečnejšiemu nepriateľovi ako Hitlerovi. Ani Kristus sa nebál povedať farizejom do očí, čo si o nich myslí, hoci si uvedomoval, že ho môžu za to zabiť. Pred nikým iným nemá satan taký strach ako pred odvážnym vojakom Kristovej cirkvi, ktorý je ochotný zomrieť pre dobro ľudstva.
Veľkonočný list Pia XII. z roku 1941 adresovaný okupačným silám: „Svedomie a zmysel pre česť vás musia viesť k tomu, aby ste sa k ľuďom na okupovanom území správali v duchu spravodlivosti, ľudskosti a veľkodušnosti. Nezaťažujte a nesužujte ich ničím takým, čo považujete za nespravodlivé, alebo by ste za nespravodlivé pokladali, keby ste boli na ich mieste… Uvedomte si, že Božie požehnanie či prekliatie vašej vlasti môže závisieť od toho, ako sa správate voči tým, ktorých vojnový osud dostal do vašej moci.“ Pius XII. sa zachoval ako pravý kresťan. Namiesto toho, že by sa stiahol do ústrania a prestal sa zaujímať o dianie vo svete, neprestal aj napriek neúspešnému mierovému úsiliu z roku 1939 apelovať na svedomie zodpovedných činiteľov okupačných mocností. Spomenul síce, že jeho mierové snahy boli zbytočné, ale nechcel sa poddať a chcel pokračovať v boji za mier so zbraňami modlitby, kázne a útechy v prospech úbohého ľudstva. Bol to človek naplnený Božím duchom, ktorý mu dával silu, pokoj, nestrannosť a odvahu bojovať až do konca v boji proti diablovi.

2. Od európskej vojny k vojne svetovej

„Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať.“ (Lk, 16, 13)
V rozhovore s talianskym veľvyslancom Attolicom, ktorý naliehal na Tardiniho, aby podporil vojnu na východnom fronte povedal Tardini: „Práve preto v danej chvíli namiesto toho, aby som použil doktrínu križiackej výpravy, použijem príslovie: „Jeden diabol prenasleduje druhého“ a tým lepšie, ak ten druhý je horší.“ Pius XI. v encyklike Divini redemptoris varoval veriacich, aby vo svojich krajinách neakceptovali nijakú spoluprácu s komunistami, ani ak by mala mať humanitný charakter, pretože by to zneužili na rozširovanie a víťazstvo boľševického programu.
Obraz ľudstva rozorvaného vojnou tvoril základné plátno, na ktorom Pius XII. videl každý jeden z problémov, ktoré sa dennodenne vynárali. Jeho slová a činy viedla táto vízia celku, ktorá zostávala skrytá pred očami jeho partnerov, netrpezlivých získať ho pre svoje vlastné stanoviská. Pius XII. bol človekom s úžasnou charizmou a nadhľadom, vďaka čomu videl jednotlivé udalosti v súvislostiach a pri svojich postojoch sa nedal ovplyvňovať mienkou druhých.

3. Deportácie na Slovensku

„Jeho krv na nás a na naše deti.“ (Mt 27, 25).
Židovský kódex bol prijatý 9. septembra 1941 slovenskou vládou. Svätá stolica s veľkou bolesťou prijala túto správu a jej zástupca na Slovensku Giuseppe Burzio navštívil predsedu vlády Vojtecha Tuku. Píše o tom vo svojom liste: „Dôrazne bránil legitimitu tohto opatrenia a povedal, že na tom nie je nič neľudské a protikresťanské.“ Počas prvých deportácií v marci 1942 Burzio intervenoval u prezidenta Tisa, ktorý ho ubezpečil o zmiernení opatrení a udelení výnimiek. V máji 1942 slovenský snem schválil protižidovský zákon, pričom aj kňazi hlasovali za jeho prijatie.
Keď v apríli 1943 navštívil Burzio Tuku, aby ho varoval pred ďalšími deportáciami, on reagoval slovami: „Nechápem, čo má do činenia Svätá stolica so Židmi na Slovensku.“ Vyhlásil, že jeho úlohou je zbaviť túto krajinu „tejto bandy zločincov.“ Na správy o osudoch Židov v Poľsku a na Ukrajine odpovedal: „Ľutujem, že Vatikán nie je ušetrený pred podobným vplyvmi.“ Nakoniec však protesty Svätej stolice priniesli svoje ovocie a slovenská vláda sa rozhodla zastaviť ďalšie deportácie.
Keď sa v septembri 1944 v súvislosti s vypuknutím SNP obnovili deportácie Židov, veľvyslanec SR vo Vatikáne Karol Sidor oznámil Svätej stolici, že Nemci chceli deportovať Židov, ale Tiso sa odvolal na slovenskú ústavu v prospech slovenských občanov a bola uzavretá dohoda, že Žida budú zhromaždení do pracovných táborov. Dohoda však trvala iba niekoľko dní a tak sa Burzio obrátil na prezidenta, aby zasiahol aspoň v prospech pokrstených Židov. Píše: „Tiso vidí v Židoch príčinu všetkého zla a bráni protižidovské opatrenia, ktoré zaviedli Nemci ako vynútené extrémnymi nárokmi vojny.“ Aj keď slovenská vláda s tým nesúhlasila, deportácie prebiehali a prenasledovanie Židov pokračovalo v tajnosti.
V novembri 1944 napísal Tiso list Piovi XII., v ktorom hovorí, že chýry o hrôzach, ktoré sa páchajú na Židoch zveličujú nepriatelia Slovenska. To, čo nasledovalo po vypuknutí povstania sa odohrávalo v rámci vojnových operácií, za ktoré slovenská vláda nenesie zodpovednosť. Tiso uisťoval Svätého Otca, že je farizejstvom zo strany nepriateľov Slovenska hanobiť klérus, ktorý bráni malé národy a slúži im.
Niektorí slovenskí činitelia (V. Tuka, A. Mach) sa v túžbe zapáčiť sa Nemcom rozhodli uskutočniť deportácie slovenských Židov do koncentračných táborov na nemeckom území. Hoci slovenskí katolícki biskupi upozorňovali slovenskú vládu na neľudskosť tohto opatrenia, ktorá spočívala v rozdeľovaní židovských rodín, predsa sa naši činitelia rozhodli k tomuto kroku. Iste, urobili tak pod nemeckým nátlakom a nevedeli, čo ich tam čaká, ale predsa sa dopustili zločinu, pretože hoci Židia ako takí boli považovaní za nepriateľov slovenského národa, boli ako občania 1. SR súčasťou tohto štátu a mali rovnaké práva ako ostatní občania našej republiky. Prezident Tiso síce urobil ústretové kroky voči Židom, ale väčšinou tak učinil až po nátlaku Svätej stolice. Pýtam sa: prečo až potom? Snáď sa obával, že Svätý Otec ho suspenduje z kňazskej funkcie, tak ako to žiadal biskup Gojdič? To, že prezident Tiso súhlasil s deportáciami je dnes nespochybniteľným faktom, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že tak urobil pod nemeckým nátlakom a vymohol si udeľovanie prezidentských výnimiek pre hospodársky dôležitých Židov. Na adresu kňazov, ktorí schválili prijatie protižidovského zákona si dovolím povedať, že sa zachovali ako zbabelí pastieri, ktorí v strachu pred dravými vlkmi nechali svoje ovečky napospas im. Čo sa týka vyjadrení V. Tuku na adresu Židov, je zrejmé, že sa stotožnil s princípom kolektívnej viny, ktorá je v rozpore s katolíckou vieroukou.

4. Osud večného mesta

„Postavili sa králi zeme a kniežatá sa spolu zišli proti Hospodinovi a jeho pomazanému.“ (Sk 4, 26).
8. júna 1943 sa Pius XII. rozhodol pripraviť správu pre talianskeho kráľa Viktora Emanuela. Svätej stolici záležalo na osude talianskeho ľudu, bola naklonená myšlienke Spojencov zmeniť fašistický režim a preto začala rokovať s kráľom, ktorý mal podľa ústavy právo menovať predsedu vlády. Kráľ v rozhovore s nunciom zostáva nedôverčivý: „Povedať: Budeme s vami dobre zaobchádzať môže znamenať: namiesto toho, aby sme vás obesili, odsekneme vám hlavu.“ Nuncius sa snažil presvedčiť kráľa, aby vymenoval nového predsedu vlády: „Monarchia je milovaná talianskym ľudom a vláda závisí od vášho veličenstva.“ Kráľ sa usmial a povedal: „Ja nie som ako pápež.“
Badogliova vláda oznámila 31. júla 1943 Vatikánu rozhodnutie vyhlásiť Rím za otvorené mesto. Keďže sa však v tom čase nachádzalo v Ríme 60 000 nemeckých vojakov, talianska vláda bola nútená pokračovať vo vojne. Aj napriek tomu 8. septembra 1943 oznamuje generál Eisenhower, že talianska vláda sa bezpodmienečne vzdala Spojencom. Nakoniec teda zvíťazil zdravý rozum a sila modlitby a talianska vláda podpísala prímerie a tak sa zabránilo veľkej tragédii.
Hitler očakával tieto udalosti od pádu Mussoliniho a 10. septembra 1943 nemecké jednotky ovládli Večné mesto. V noci z 15. na 16. októbra 1943 jednotky SS začali hľadať Židov, dom po dome a obete razie odviezli do Nemecka, kde zmizli bez stopy. Keď sa o tom dozvedel Vatikán, kardinál Maglione si pozval nemeckého veľvyslanca Weiszäckera, ktorého prvou reakciou bolo: „Stále čakám, že sa ma spýtate: Prečo teda zostávate na svojom mieste?“ Maglione odpovedal: „Nie, hovorím vám iba: Vy, ktorý máte citlivé a dobré srdce, pokúste sa zachrániť tých mnohých nevinných.“ Reakcia Nemcov nenechala na seba dlho čakať. Himmler dal príkaz zastaviť zatýkanie „vzhľadom na osobitné postavenie Ríma“, to znamená, aby pápež nemusel siahnuť k verejnému protestu vo chvíli, keď má Nemecko záujem nepopudiť ho proti sebe. Aj v tomto prípade zasiahla Božia moc, ktorá zvíťazila nad zatvrdlivým ľudským srdcom.
Večer 31. mája 1944 vstúpila 36. divízia americkej armády do Velletri, 60 km na juh od Ríma. Pius XII. sa vo svojom posolstve adresovanom celému svetu snažil presvedčiť bojujúce strany, aby uchránili Večné mesto od zničenia. A opäť zaúradovala vyššia moc, ktorá ako píše Weiszäcker vyvolala v obidvoch stranách, istý druh úctivého rešpektu voči Rímu. Hitler dal príkaz Kesselringovi, aby sa prostredníctvom Vatikánu pokúsil dohodnúť so Spojencami na vhodných opatreniach, ako udržať Rím mimo zóny bojov. A tak nemecké jednotky bez boja opustili Rím a stiahli sa na sever, na novú obrannú líniu. Pius XII. sa poďakoval Bohu za to, že Večné mesto bolo uchránené od nesmiernych nebezpečenstiev. Weiszäcker v tom videl vyvrcholenie úsilia Svätej stolice a Rimania pozdravovali v Piovi XII. obrancu mesta.

5. Francúzsko

30. júna 1944 prichádza generál de Gaulle do Vatikánu, aby sa stretol s pápežom. Toto stretnutie zanechalo v ňom hlbokú úctu k Piovi XII. Vo svojich pamätiach ho charakterizuje ako človeka, ktorý posudzuje každú vec z hľadiska presahujúceho chápanie ľudí, ich činy a spory. Jeho jasná myseľ sa pozerá na dôsledok: vyčíňanie ideológií zmiešaných z komunizmu a nacionalizmu (autor tohto výroku tu myslí na dve bezbožné ideológie – komunizmus a nacizmus, pozn. autora), ktoré bude môcť prekonať len viera, nádej a láska. Podľa de Gaulla bol Pius XII. zbožný, súcitný politik v tom najušľachtilejšom zmysle slova. V spomínanom stretnutí spolu hovorili o osude Európy, pričom sa pápež chvel pri myšlienke na utrpenie, ktorému bude ešte vystavený nemecký ľud a invázia Sovietov do strednej Európy ho napĺňala úzkosťou.

6. Posledné boje a osud národov

„Blažení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5, 9).
Na prijatí u kardinála Maglioneho 6. januára 1944 lamentoval Weiszäcker nad zaslepenosťou Spojencov pred nebezpečenstvom ruského víťazstva: „Ak by malo podľahnúť Nemecko, bašta proti boľševizmu, celá Európa by sa stala komunistickou.“ Kardinál odpovedal: „Aké nešťastie, že Nemecko svojou protináboženskou politikou vzbudilo také vážne obavy.“ Kardinál Maglione sa pozeral na tento problém zo správneho uhla pohľadu.
Keď Robert Murphy, člen politického výboru pre Taliansko pripomenul Bogomilovi protináboženské prenasledovanie v ZSSR, Rus odpovedal: „To sú veci minulosti“, a vyjadril želanie nadviazať styky s Vatikánom. Tardini namietol, že sa vôbec nezdá, že by sa komunizmus zmenil. Myslím si, že mal pravdu. Veď ani diabol, hoci sa pretvaruje za anjela svetla sa vo svojej nenávisti k cirkvi nezmenil a ten, kto zabudne na chyby minulosti si ju bude musieť znovu prežiť.
25. februára 1945 zopakoval Weiszäcker Tardinimu dilemu: „Buď Spojenci zmierna akcie proti Nemecku, aby Nemci mohli zahnať Rusov a aby sa dalo dospieť k mieru zmierením, alebo sa Nemecko stane komunistickým na škodu Spojencov.“ Tardini v tom videl vojenský plán Nemcov, ktorí sa usilovali získať zmiernenie tlaku Spojencov na západe, aby mohli sústrediť svoje sily na východe, takže Svätá stolica sa v tomto smere nemohla angažovať. Nemecký veľvyslanec prezieravo videl hrozbu komunizmu pre Európu a snažil sa tomu zabrániť tak, že chcel postaviť Vatikán do úlohy sprostredkovateľa mierových rokovaní medzi Nemeckom a západnými mocnosťami. Svätá stolica však aj v tomto prípade zaujala správny postoj tým, že sa odmietla miešať do politických záležitostí, ktoré jej neprináležali. (Svätá stolica ako suverénny štát má síce právo sa vyjadrovať aj k politickým záležitostiam, ale na druhej strane ako cirkevný štát nemá podľa kánonického práva Katolíckej cirkvi právo miešať sa do politiky a prikláňať sa na tú, či onú stranu, pozn. autora).
Po skončení 2. svetovej vojny sa Pius XII. zdržal odsúdenia porazených a velebenia víťazov, ale vyzval všetkých, aby sa zúčastnili na diele obnovy: „Vojna nahromadila také obrovské množstvo materiálnej aj morálnej skazy, ako to ľudstvo vo svojej histórii ešte nezažilo… Ako prvý krok rekonštrukcie si želáme vidieť návrat väzňov, vojakov aj civilov do ich domovov, k ich manželkám, k ich deťom a k ušľachtilej mierovej práci.“ Svätý Otec videl vojnu ako udalosť v takých hlbokých súvislostiach, že dokázal byť nestranným a pritom sa živo zaujímal o utrpenie všetkých ľudí. Svätý Otec bol nestranným pozorovateľom 2. svetovej vojny nie v tom zmysle, že by sa nezaujímal o utrpenie ľudí postihnutých touto vojnou, ale v tom zmysle, že nenadŕžal bojujúcim stranám, ale naopak prikláňal sa k mierovému dialógu medzi nimi.

7. Záver

Táto publikácia ma zaujala jednoduchým štýlom, ktorým autor podáva čitateľovi zaujímavé informácie o politike Vatikánu počas 2. svetovej vojny. Autor sa opieral o pramenné dokumenty poukazujúce na záslužnú činnosť Svätého Otca pri sprostredkovaní mieru, pri riešení židovskej otázky, ktoré vyvracajú tvrdenia o spolupráci Svätej stolice pri genocíde Židov ( o tejto problematike bolo napísaných množstvo štúdií a publikácií. Jedna skupina autorov sa prikláňa k plánovému vraždeniu Židov v koncentračných táboroch, najmä v plynových komorách, druhá skupina autorov o tom pochybuje, pretože podľa nich neexistujú o tom jednoznačné dôkazy. Preto bude potrebné kriticky zhodnotiť túto problematiku a počkať na vyjadrenie nestranných odborníkov, ktorí skúmajú holokaust Židov). Kladne hodnotím aj tú skutočnosť, že P. Blet pripojil k jednotlivým kapitolám vlastný komentár, pričom sa však vyhol rôznym hypotetickým úvahám a tak ponechal čitateľovi možnosť vyvodiť si z daných udalostí vlastný úsudok. Verím, že táto zaujímavá publikácia pomôže historikom pri odhaľovaní pravdy o vatikánskej diplomacii počas 2. svetovej vojny.

Ján Hodúr