14. marec 1939 – deň slovenskej štátnosti

Problematika 14. marca

Čo symbolizuje 14. marec 1939 na Slovensku a pre Slovákov? Tento dátum je spojený so vznikom prvého Slovenského štátu. Áno, toho štátu, ktorý je častovaný takými slovíčkami ako: vojnový štát, klérofašistický štát atď. Avšak, jeho vznik treba chápať v omnoho širšom rámci a to vzhľadom na geopolitické postavenie Slovenska v danom období, ako aj na stupňujúcu sa národnú emancipáciu Slovákov a ich potrebu po vlastnom štáte.
Prečo je tento dátum pre politicky korektnú spoločnosť tak politicky nekorektný? Preto, že národ si vybudoval vlastný štát, ale za pomoci a garancie hraníc nacistického Nemecka? Myslíte, že práve preto by sme si nemali vážiť jednohlasne Slovenským snemom ustanovený Slovenský štát a neskoršie ústavou zakotvenú Slovenskú republiku? Sú toto dôvody, pre ktoré si nemáme pripomínať vznik 1. SR alebo hlavným dôvodom je to, čo sa stalo zo židovskou komunitou na Slovensku? Lenže postavme si otázku inak: Bolo by židovskej komunite lepšie keby žiadneho slovenského štátu nebolo? Nie! Veď čo sa dialo v Európe, keď bolo nacistické Nemecko na svojom vrchole a malo iné štáty úplne vo svojej moci?

Peripetie alebo tŕnistá cesta k štátnosti…

Slovensko a jeho pospolitosť sa po dlhom jarme v Uhorsku alebo v tzv. žalári národov, ktoré najviac začalo naberať na sile po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867, tešilo 28. októbra 1918 zo vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. No predstavitelia slovenskej svojbytnosti si mysleli, že prvá Česko-Slovenská republika (1. ČSR) bude stáť na pilieroch Pittsburskej dohody. Táto dohoda deklarovala pre Slovákov vytvorenie autonómie. Avšak, táto dohoda po vzniku 1. ČSR nebola vôbec bratá do úvahy a dokonca samotný prezident 1. ČSR T. G. Masaryk, ktorý sa pod ňu podpísal, ju označil za falzum. To sú prvé náznaky toho, že českí politickí pohlavári to so Slovenskom nemysleli až tak úprimne. Preto začína SĽS (neskoršie HSĽS) robiť politiku autonomistickú, ktorej hlavným predstaviteľom sa stáva Andrej Hlinka. Toto je cesta slovenských politikov, ktorí presadzovali myšlienku federácie. Už 9. novembra 1920 v sneme vyhlásil Andrej Hlinka: „My, Slováci – máme právo na autonómiu. My, Slováci, stojíme na základe Pittsburskej dohody, stojíme na základe tejto historickej Magny charty, a od tej za žiadnu cenu nikomu a nikdy neustúpime. Táto zmluva nerobí krivdu českému národu. Nechce dávať nadprávie slovenskému národu. Chce len to, aby brat bol šťastný pod jedným krovom… My máme právo tu byť a tu žiť. My, Slováci, sme národ a máme právo na našu existenciu, ktorú nám Pittsburská dohoda zabezpečuje a ktorú budeme neustále brániť a hájiť.“ Hlinka vedel, že národ ide za ním napriek všetkým úsiliam jeho nepriateľov. Jeho priama politika mu získala dôveru národa, ktorá sa už ukázala v župných voľbách v septembri 1923. Ľudová strana sa ukázala ako najsilnejšia politická strana na Slovensku. Získala 34% hlasov, kým sociálni demokrati, ktorí vyhrali voľby v roku 1920, nedostali už ani nie 10%! Volebné výsledky naznačovali, že Ľudová strana už nie je len stranou, ktorú podporujú len sedliaci v Liptove a na Záhorí, ale že má podporu všetkých vrstiev na Slovensku. Vo vedomí tejto podpory, Hlinka zvyšoval svoje úsilie. Pri každej príležitosti hlásal, že Slováci budú môcť pokladať Č – SR za svoj štát len potom, keď im ten štát dá, čo im podľa prirodzeného práva patrí a k čomu sa prezident Masaryk svojím podpisom na Pittsburskej dohode zaviazal.
Rezolúcia, ktorú Hlinka prečítal na Pribinových oslavách v Nitre v auguste 1933 bola výkrikom hrdého národa s bohatou históriou a dlhou kresťanskou tradíciou. Hovorilo sa v nej: „Vyhlasujeme, že v štáte tomto chceme vidieť svoju budúcnosť nielen ako národ svojprávny a nielen ako národ samobytný, ktorý sám chce spravovať svoje veci a chce sám riadiť svoj osud… Vyhlasujeme, že svojich národných práv v Pittsburskej dohode zabezpečených sa nikdy nezriekneme a že za lepšie blaho národa slovenského bojovať budeme mužne a vytrvale, ako nám to káže povinnosť k slovenskému národu a posvätná pamiatka Pribinova. Slováci! Dnešné veľkolepé jedenásť storočné jubileum je živým dôkazom, že sme boli samobytným národom a takým chceme i ostať!“ Tieto udalosti a výroky nám poukazujú na to, že emancipácia Slovákov bola na vrchole, ktorého koncom nemohlo byť nič iné ako utvorenie vlastného štátu. Lenže vzhľadom na politickú situáciu sa emancipácia nemohla vyvíjať v „evolučnom postupe k samostatnosti“ ako spomenul Karol Sidor 12. marca 1939 pri návšteve vyslancov Hitlera, na čele s Dr. Wilhelmom Kepplerom, keď jeho ponuku rázne odmietol. Ďalší deň na to bol pozvaný do Berlína Dr. Jozef Tiso, ktorý po odobrení predsedníctva Strany, snemu a vlády dostal jasné inštrukcie: „Vypočuť, nič nerozhodnúť“. Tak aj urobil a to aj napriek tomu, čo v tej dobe znamenal Hitler a ako sa mu iné politické osobnosti poklonkovali. Dr. Jozef Tiso napriek naliehaniu Hitlera odmietol vyhlásenie Slovenského štátu z Berlína a odpovedal mu, že ľutuje, ale nie je v stave urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, „lebo to patrí výlučne do kompetencie Slovenského snemu“. Žiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej vlády Sidorom a s prezidentom Č-S federácie Háchom, ktorým poukázal na nutnosť zvolania Slovenského snemu. Prezident Hácha zvolal snem na nasledujúci deň 14. marec. Tento deň bol aj vyvrcholením marcových udalosti. Snem jednohlasne vyhlásil Slovenský štát. V tej dobe politiku diktovalo Nemecko a nemožno zazlievať snahu o záchranu národa a jeho tradícií, ale ani to, aby sme nedocenili národno-emancipačné vyvrcholenie vznikom prvej Slovenskej republiky (1.SR).

Problematickosť prijatia 14. marca 1939

Už od vzniku druhej Slovenskej republiky (2. SR) sa stretávame s tým, že jedni glorifikujú 1. SR a druhí ju, naopak, hania. Pýtam sa: V čom tento tak extrémne diferencovaný pohľad na existenciu 1. SR tkvie? Na túto otázku je viacero odpovedí. Ja sa ju budeme snažiť načrtnúť z hľadiska sociologického. Pozrime sa teda na spoločnosť dneška ako takú. V dnešnej spoločnosti máme niekoľko spoločenských vrstiev, inak to nebolo ani v hentom období. Dá sa povedať, že človek si už od počiatku vytvoril spoločenské vrstvy. Presne ako teraz, každý zastáva nejaký svetonázor, nejaké politické presvedčenie aj to obdobie našej, nie tak starej histórie, nebolo výnimkou. Práve tu dochádza k stretu tých, ktorým išlo o národ a jeho svojbytnosť vo vlastnom štáte, tých ktorí zastávali československú ideu, resp. čechoslovakizmus a tých, ktorí hľadeli na seba a prispôsobili sa tej strane, ktorá mala práve na vrch. Tak aj dnešná doba nie je ničím iná. I dnes sa kráča v smere jednej politickej taktovky a keď nie, tak to nie je politicky korektné. Nemyslím si však, že by sme nemohli spomínať na vznik 1. SR, ktorá zachránila národ od pohltenia inými a počas ktorej národne rozkvitol. Veď bez toho národného uvedomenia by nemohlo byť ani 2. SR.

Autor: Peter Sliacky