Kosovo patrí Srbsku!

Slnko nad Kosovom zakryli čierne krídla netopiera,
temné mračná tiahnu, kraj národnej pýchy Srbov zmiera,
Albánci privandrovalí spolčili sa s Amerikou,
nedbajúc svedectvá smrteľných výkrikov,
našich bratov Srbov vraždia,
na hranicu trochu raždia
zo Západu vladár donáša
aj naša vláda Judáša.
Upáliť pravoslávie, nastoliť moc hada,
splniť, čo svetovládny slobodomurár žiada…
Cez slovenské nebo – maškary moci v prisluhovačných róbach
povolili prelety letúňov s bombami v útrobách,
nad Srbskom zbrataným spustil sa ten dážď,
nepriateľov Slovanstva – usvedčí ich zášť
a ty Slovan z krajín rodu prečo čušíš – nepovstaneš vedno,
brata ti ukrižujú sťa Krista a tebe je to jedno?
Prediera sa mĺkvotou hrdelný výkrik môj,
že Kosovom pochoduje barbarský ten voj.
Vpádom agresorov z bloku NATO,
drahokamy hodnôt padli v blato,
ušliapali ich vojenské čižmy genocídy vyznávačov
– potulné v privlastnenej zemi bandy darmožráčov…
… a tak kresťanská Európa vyzerá
ako hladina rozbúreného jazera,
vladári jej neslávni – práve tí,
do inakšieho budú vrhnutí
– do pekelného jazera záhuby,
že prevrátili kontinent naruby.
Odstavili eparchu od krstiteľnice duší,
žičlivec ho ľutuje, no vyhýbavo čuší.
Pristavili ku korytu plného žiab a hadov
teroristu odobreného svetovládnou radou,
ten teraz vládnuť bude a ako rád,
zotročovateľ – Antikrista kamarát!
Tak zvŕtla sa mocností vraj mierotvorná misia,
– holúbok Svätý zostrelený, krysy sa tam krysia.
Chvejú sa kresťanské múry Európy – holá, podlá zrada!
Ach Mária, matka naša, čo rozšliapeš hlavu hada
-hoc´ti zraní pätu
Pre tú vieru svätú
– zjednotiť cirkvi kresťanské, čo človek zanovitý nedokáže,
katolík i pravoslávny vedno nech prejdú cez nebeské stráže.
Ach, bratu Srb – statočný, hrdý – skúšaš nanovo
vymodliť lúč nádeje, čo nebesky ožiari Kosovo,
pridám sa k tebe – brat si brata chráni,
pridajú sa k nám ďalší partizáni.
Viera je to, čo nás drží, ženie vpred
z tela Európy vyrezať ten albánsky vred
a predpísať takú terapiu,
že sokovia zbrane skryjú.
Narkobaróni, pasáci, s ľudskými orgánmi obchodníci
s hákovým krížom na čelo, so vzdorom podlých v líci
– keď Európa dokopy veľa hlúpych hláv dá,
jej porota rozhodne – že albánska je pravda!
A hoc´i malé dieťa vidí, že to všetko lož,
umlčaním sa vyhráža propagandy nôž.
Či nebojíš sa básnik – toľko je v tebe ostrých slov,
Že v temnici ťa umlčia, česť zastrú hany hmlou?
Som kresťan krížu oddaný, nač obrany veta
– veď Ježiša kráľovstvo nie je z tohto sveta!
Ak neprijmeš Európan pokorne svoj kríž
– čoskoro svetadiel v plameňoch pekla uvidíš.
Taký je príkaz slobodomurárskej Európy:
sústrediť sa na krajiny plné zlata, ropy,
Srbov treba vyhubiť, vyskúšať zakázané zbrane,
medzinárodné dohovory? – vykašľať sa na ne!
Len Slovana poraziť, jeho pokoru, vieru, lásku,
bo príde čas, že odhalí sprisahaneckú masku!
Proti kresťanom výčiny a tresty:
obesené ženy pozdĺž poľnej cesty,
znásilnené dievky v kríkoch,
tiahnu osly na vozíkoch
majetok z vlasti vyhnaných Srbov,
ich domy obsadené Albánskou zberbou,
mĺkvy rad povozov, na rebriniakoch ustráchané dietky,
kvília matky, čo ledva stihli vyrvať ich z horiacej izbiedky,
Albán vo vytržení páli srbské chyže,
kol´ cesty žalujú zavraždených kríže,
v chotároch horiace stodoly,
mladíci napichnutý na koly,
muži postrieľaní na ulici,
Albánci funia ako býci,
pomstivo siahajú po zbrani,
ich svedomie spáva v mlčaní.
Nik im tú radosť neskalí,
že podrezávané dietky vrešťali.
Chlapov po lesoch vešajú na povrazy,
monastiery sa kúpu v ohni skazy,
Srb pred blčiacim chrámom v modlitbe padá na kolená,
vojaci KFOR sa mu divia, na požiar prikladajú polená,
obďaleč ba hromade postrieľaní mnísi,
nič nenasvedčuje, že mier tu bol kedysi,
ruiny chrámov sa k nebu týčia,
čo kresťanské – všetko zničia
popudliví diabli v ľudskej podobe,
privandrovalci pekelní v špine, zlobe.
Spálené mŕtvoly v prepadnutých autobusoch,
za živa roztrhané telá kus po kusoch,
z bombardovaných nemocníc zvážajú lekári torzá zmrzačených tiel,
ostreľovači sa chechtajú, ak práve trafia cieľ,
zborené školy, obchody, továrne,
vinníci sú známi, no hľadať ich je márne…
Katolícke sa krvou zaliali v chrámoch obetné stoly,
rozkopané detské hroby, porozhadzované ich mŕtvoly,
z Kosova ušla inteligencia, keď nezávislosť padla,
Západu záujmy kážu – by cudzia spodina tu vládla,
letí nad Kosovom zlovestná kométa,
vojaci NATO Srbov sťahujú do geta,
Albánci slobodní ako na nebi vtáci,
hoc ´ prišli tu nedávno – otrhaní tuláci,
znechutená tvár vojaka do grimasy sa skriví,
že musí dozerať na pohyb Srbov – ´by ostali živí,
v posvätnej tej zemi zavládla politika dravá,
utláčaní Srbi na námestiach dožadujú sa práva,
no vojaci Západu zatarasia im cestu,
guľomety nabíjajú, navlečú nepriestrelnú vestu,
tých biednych Srbov pramálo ľutujú…
Albánci sa búria, hulákajú, pľujú,
vojaci si nevšímajú, že vzbúrenci na pogromy sa hrajú,
vojaci plnia iba rozkazy, čo velitelia vydajú…
Albánec žiada od Západu nové zbrane, i strelivo chýba,
toľko Srbov ešte žije – nezabiť by ich bola chyba,
pomoc zo Západu – tá je veru štedrá,
zásielka debien s muníciou – Albáncovi zalamuje bedrá,
tak klíči v zemi krížov nechcene moslimské semä,
len Slovanov zmietnuť čím skôr z povrchu zeme,
zničiť ich vieru, kultúru, reč,
svet patrí zlým – Slovan musí preč!
Sťažnosti na súdny sveta dvor – pohltí smetný kôš,
Západu to vyhovuje, veď stokrát opakovaná lož
– nakoniec sa pravdou stane
– a ak nie – zarinčia zbrane!
Rozstrieľané telá na prázdnom námestí, do hromadného hrobu sa veľa zmestí
tiel nevinných žien a dietok,
snáď vyrastie na ňom aspoň biely kvietok…
Hľadí Srb cez hranicu – len načiahnúť sa – čo je tak blízke,
zo Srbského vyhnanstva hlási sa k rodnej kolíske,
nedbajúc na nastražené míny a albánske vyhrážky. S nadšením
chce sa vrátiť, hoc mestá sa rozplynuli v dym,
aká krásna je mu vlasť,
no teraz návrat – zhubná pasť
domovina rozmetaná na každú stranu
a piloti bombardérov metále dostanú…
V mučiarňach strieka krv – chichúňajú sa albánski kati:
kým vládnu ich gilotíny – demokracia sa nevráti.
Nad Kosovom zhasla zlovestná kométa
a Slobodienka – deva, do krásnych šiat odetá
– zotrie slzy z líca, túlajúc sa medzi hroby,
smutne hľadiac na trosky budov – symboly poroby,
pokorne usadla na trón pravoslávia,
katolíci, luteráni už ju vedno zdravia:
Buď pozdravená naša slávna pani,
žezlo vezmi slobody na svitaní,
vládni večne, slnku už netopiere krídla neclonia,
v chrámoch vstalých z popola – mierové zvony zazvonia…

Ján Slanský