1942, Vianoce, Bratislava – Príhovor Dr. J Tisu k občanom Slovenska

Iste, že nebolo a nebude vianočnej oslavy, v rámci ktorej by sa betlehemský pozdrav anjelský primerane neprízvukoval, obsah jeho patričným spôsobom nerozoberal. Nie div. Veď Vianoce sú vrúcnou oslavou narodenia túžobne očakávaného Vykupiteľa, sú sviatkom radosti nad príchodom Krista-Spasiteľa na svet. A anjelsky pozdrav betlehemský je autentickým výkladom zmyslu príchodu Vykupiteľa na svet z tej stránky, ktorá sa bližšie týka človeka. 

Po pokoji túžil človek od vekov, za pokojom išiel vždy človek i pred Kristovým narodením, vtedy, keď sa vrhal do telesných rozkoší pohanskej zvrhlosti, vtedy, keď podľa bludných filozofov mŕtvil svoje zmysly až po nirvánu, i vtedy, keď stále ozbrojený bojoval a z vojen nevychádzal. Najvzácnejším pokladom ducha ľudského je pokoj, a preto anjelský pozdrav, hlásajúci prínos pokoja ľuďom, naznačil nielen všeľudské poslanie Kristovo, o koho sa musí zaujímať každý človek, ale vysvetľuje súčasne i tajomstvo všeobecného kúzla vianočného, ktorému všetci podliehame, starí i mladí, bohatí i chudobní: veľký poklad pokoja dotýka sa každého, lebo každé ľudské srdce rezonuje na spomienku pokoja. Preto radostne vítali príchod Kristov na zem, lebo znamenal zavítanie pokoja do sŕdc ľudských, a preto sú nám radostné sviatky vianočné, lebo živšie, než iné sviatky, zbližujú nám Krista ako darcu a ručiteľa pokoja, ktorý je i pre nás predmetom večnej túžby. Anjelský pozdrav betlehemský je a zostane vhodným heslom vianočných osláv, preto sa znovu a najčastejšie opakuje.

Ale práve preto, keďže sa toho vianočného hesla používa najčastejšie, stáva sa ono skoro osudným pre jeho pravý zmysel. Spomína sa pokoj, udiera sa týmto na najcitlivejšie struny duše každého človeka a dáva sa výraz predstave pokoja podľa časových okolností a podľa subjektívnej potreby každého človeka. Veľké heslo anjelského pozdravu, vzťahujúce sa na pokoj presne označený, rozptyľuje sa takto nekonečný rad vyslovených a nevyslovených predstáv a želaní. Že takto rozložený a prifarbený pokoj je často ďaleko od pokoja, ktorý Kristus prináša na svet, ani nezbadáme. Ba mnoho ráz ľudia, oháňajúci sa slovom pokoja, ani nechcú, aby sa nimi hlásaný a požadovaný pokoj meral pokojom Kristovým, lebo vtedy by sa museli vzdať lahodného zakrývania svojich nekalých úmyslov všeobecne sympatickým slovom pokoja zakrývaných. Aký je to teda pokoj, ktorého príchod hlásajú anjeli – čo je to za pokoj, ktorého kniežaťom sa označuje Kristus?

Mýlil by sa, kto by si Kristov pokoj vysvetľoval ako nečinnosť, slabosť, alebo defetizmus, v ktorom ponímaní i sám Kristus by bol stavaný do svetla mäkkého dobráka, ktorý chce byť vždy a všade s každým zadobre, za každú cenu, lebo chce mať pokoj, ktorý radšej pretrpí neprávo a príkorie, len aby bol pokoj. Lebo však nemáme pred sebou len betlehemsky pozdrav o pokoji z Jeho príchodom spojenom, ale pamätáme sa i na Jeho iné výroky, z ktorých vysvitá, že Kristus pod pojmom „pokoja“ videl a rozumel hodnotu vyššiu, než mnoho ráz sa nám podáva. Anjelsky pozdrav hovorí o pokoji ľuďom „dobrej vôle“, čo v správnom chápaní predstavuje nám pokoj Kristov ako odmenu alebo výsledok duševnej harmónie, vytvorenej tvrdou námahou a udržanej trvalou sebadisciplínou. Lebo dobrú vôľu v sebe alebo druhom vypestovať znamená mnoho pracovať, mnoho sa premáhať a podľa pevných životných zásad sa usmerňovať, aby mohol byť niekto nazvaný človekom dobrej vôle. Pokoj teda v ústach Kristových nijako neznamená to, čo by si ľudia každý podľa svojho želania alebo zamerania všelijakými časovými našepkávačmi pod pokojom predstavovali, ale iste znamená vzácnu hodnotu životosprávy podľa Jeho zásad riadenej. Záleží teda na to, aby si človek jednotlivec alebo ľudské kolektívum životosprávu podľa Jeho zásad upravil, aby takto mohol sa stať účastným pokoja, najväčšieho to pokladu duše ľudskej. Týka sa to tak prirodzenej ako i nadprirodzenej sféry duše ľudskej, o predpokladoch pokoja duševného v zmysle pietistickom ako i sociálno-politickom, v ktorých sa uplatňujú Kristove zásady patričnej životosprávy. A hoci sú tieto dve sféry tak veľmi rozdielne, zásady Kristove pre predpoklad pokoja sa v mnohom stretajú pre obe sféry. Takáto zásada Kristova je zachovávanie hierarchického poradia hodnôt v každej relácii života. Kde sa poradie hodnôt rešpektuje, tam je pokoj, kde sa poradie hodnôt zanedbáva, tam musí zavládnuť nespokojnosť.

Prikázanie Kristovo – založené na hierarchii poradia hodnôt podľa jeho učenia stanovenej – sú prameňom pokoja a tiež zárukou blahodarného rozvoja života v každom ohľade. Zdravý vývin duchovného života podľa zásad Kristových až po najvyšší stupeň svätožiary, ako i vyrovnaný priebeh života sociálneho pod vplyvom učenia Kristovho sú zrejmým dôkazom pravdivosti tohto tvrdenia. Preto prikazoval Kristus viac milovať Boha než hocičo iné, preto dával prednosť duši nad telom, preto uprednostňoval hodnoty večné nad časnými a to isté hierarchické poradie hodnôt vo sfére prirodzeného života stanovuje prednosť celku pred čiastkou, vyššiu hodnotu práva než sily, počestnej chudoby nad nesprávnym bohatstvom atď.

Je veľmi časové, aby sme si práve v rámci novinárskeho článku tieto predpoklady pokoja v národe, pokoja spoločenského a politického medzi národmi na svete pripomenuli. Žiadna úprava a správa vecí sociálnych, politických a hospodárskych neprivedie k pokoju, ak sa ona nebude riadiť zásadou zachovávania hierarchického poradia hodnôt. Že pri ustaľovaní tohto poradia nemá mať slova ľubovôľa, využitie chvíľkovej konjuktúry alebo jednostranné mocenské postavenie, je pre každého, komu záleží na trvalom pokoji jasné a platí to pre vládnuceho, ktorý právo vysluhuje, práve tak, ako pre toho, ktorý sa práva svojho domáha. Preto sa vysluhuje právo podľa poradia hodnôt a preto sa rozumne i domáha práva podľa toho istého poradia, aby si ho ľudia na trvalo vydobili a v pokoji užívali. Že toto poradie hodnôt má svoje objektívne predpoklady, podľa ktorých sa ono stanovuje, je pre nás všetkých len príkazom poradiu takto stanovenému sa potom podrobiť, aby bol pokoj natrvalo zabezpečený. Podrobenie to vyžaduje od nás iste zapretie svojich túžob, oprávnených alebo neoprávnených ambícií, nadobudnutých výhod, ba mnoho ráz i práv, uľahčí nám to však naša láska k národu, ktorému iste každý spravodlivý rodoľub dožičí pokoja.

Slovenské naše Vianoce nechže sú takouto vzácnou príležitosťou obnovenia a prehĺbenia tejto dobrej vôle každého Slováka voči svojmu národu, aby národ náš v trvalom a požehnanom pokoji mohol pracovať na zveľaďovaní dedičstva otcov!