Andrej Hlinka – náš vzor (z dobového článku zo Slováka)

(Na pamäť jeho 80. narodenín) [1]

Bratislava, – 27. septembra je tomu 80 rokov, čo sa narodil veľký bohatier slovenského národa Andrej Hlinka. V dedinke, učupenej pod horami, uzrel svetlo sveta veľký syn slovenského rodu, aby svojou zápalistou dušou ukazoval cestu z temnej poroby ku krajšej a slobodnejšej budúcnosti. Vrúcna obetavá láska k slovenskému rodu bola mu vždy pohnútkou a vedúcou smernicou v jeho konaní, táto láska viedla ho tŕnistou cestou života a dávala mu sily vziať na seba tie najväčšie obete a utrpenia, ale táto láska priťahovala k nemu slovenský ľud takou vrúcnou úprimnosťou, akej sa nikomu nedostávalo v jeho dobe. Povďačnou úprimnosťou vinul sa k Hlinkovi každý úprimný a statočný Slovák, lebo v ňom videl stelesnenú slovenskú statočnosť a obetavú nezištnosť. Rýdzi charakter Hlinkov, nehľadajúci nikdy seba, nikdy svoj prospech, bol tou magickou silou, ktorá zapaľovala srdcia Slovákov oduševnením a roznecovala hrejivú vrúcnosť a úprimné povedomie slovenského ducha.

Život Hlinkov neunášal sa len slnečným jasom radosti, ale často, veľmi často musel prechádzať tieňom zármutku, bolesti a utrpenia. Cesta jeho žitia nebola vždy vystlaná kvietím spokojnosti, ale bola viac posiata tŕním žiaľu a bodľačím pokorenia. Hlinka nezaslúžil si vrúcnu lásku Slovákov len peknými rečami, ale ťažkým utrpením, húževnatou a vytrvalou prácou a do sebažertvy idúcou odhodlanosťou. Hlinka nezalamoval rukami, nehľadal alibi, ale v najťažších chvíľach išiel do boja, sám hľadal nebezpečenstvá, len aby slovenskému ľudu pomohol, neutekal pred bojom, ale ho vyhľadával, aby bojom práva Slovákov bližšie privádzal k víťazstvu.

Takáto húževnatá odhodlanosť, akú sme poznali u Hlinku, je nám najmä dnes potrebná. V krvavej víchrici dnešného svetového požiaru mnohým vypovedali nervy službu. O svoju vlastnú istotu a budúcu bezpečnosť začali sa triasť. Stratili rozvahu, dôveru v Božiu Prozreteľnosť, stratili dôveru vo vlastnú silu a hodnotu národného celku. Malomyseľnosť zlomila ich slabú odolnosť, pre osobnú istotu ochotní boli vrhnúť sa aj do krvavého prúdu boľševizmu, len aby sa zachránili. To všetko márne, príklady Fínska, Rumunska a Bulharska jasne dokazujú, že nevernosť, nestatočnosť veľmi rýchle zastihol zaslúžený trest. Aj slovenskí ustrašenci sa veľmi mýlia, ak sa nazdajú, že zradou, úskokom sa zachránia. Vernosť za vernosť, statočnosť za statočnosť, to sú aj dnes hodnotné mince, ktoré nám pomôžu. Mľandravá závisť, ktorá aj Hlinkovi za života toľko ráz napľula do tvári, zoslabovala a zoslabuje národnú energiu a podlamuje silu.

Úskoční a zapredaní zradcovia mali sa zle v slovenskom štáte? Boli azda utláčaní, alebo sa im krivdilo? Nie. Skoro každý sa mal lepšie, zaujímal vplyvnejšie postavenie, hospodársky bol skvelejšie zaistení ako starí, verní ľudácki bojovníci. Ale chamtivosť, nadovšetko žitá závisť, že slovenskí ľudáci katolíci mali tiež slovo, napínala ich čiernu dušu zhubnou nenávisťou a boli ochotní spojiť sa aj s tými najtemnejšími silami, len aby Slovákov, ľudákov pozbavili ovocia statočného Hlinkovho boja, ovocia ľudáckej politiky, ovocia slovenskej slobody, slovenského štátu. Kataklizma táto, ktorá sa rútila na slovenský národ, ukázala, že sladkasto úlisná lojalita, hrmotne prízvukovaná vernosť bola len biedna farba, ktorá po prvom ohni odfrkla, bola len – zablatená hniloba. Hlinka ukázal, že roduvernosť nepredkladá účty za obete, za prácu za národ. Za národ treba pracovať i keď odmenu nedostaneme. Ľudia, ktorí vedia zanevrieť na svoj štát, lebo nesplnila sa ich egoistická túžba, lebo sa neuskutočnil nimi žiadaný postup, lebo nedostali sebectvom vytúženú výhodu, pre národ mnoho neznamenali a v kritických časoch nielenže nič neznamenajú, ale sú škodlivou príťažou.

Národ treba milovať skutkami, obetavosťou a keď treba, aj utrpením. Učme sa od Hlinku. Pozrime sa len, ako smýšľal Hlinka, keď bol pokorený, keď trpel za národ. Nezúfal, neutekal od povinnosti, nehľadal alibi, nespolčoval sa s nepriateľom, ale veril v dobrotu a spravodlivosť Božiu. V motáku, napísanom v ružomberskej väznici, v auguste roku 1906 čítame toto: „Človekovi je do zbláznenia, vidíš ako okolo teba všetko požíva úplnú slobodu: vták, mačka, kvet, červ, svrček, kobylka, len ty koruna stvorenia nemáš žiadnej slobody. Veru pekná koruna: hni a bedač! Človekovi ani toľko nedovolia ako najostatnejšej pandrave. I to slovenské slovo, Bohom nám dané, chcú vykántriť a vykynožiť. A čo sme im vykonali? Sme im v ceste vývinu? Prekážame im v rozkošiach, v radovankách? Pátame ich v letku? Nie! Stvoril nás Boh, vštepil túhu po slobode, kráse a dobru a hľa, planý sudca v modrých a purpurových-červených pelerinkách sa pripravuje k vrahom, spájajú sa s mordármi proti čistým duševným snahám. Veď túžby naše nenesú sa po bohatých poliach zlata alebo diamantov zeme Rhodesle. Nie, naše diamanty sú v dušiach a srdciach slovenskej chudoby. Prečo sa nás boja? Keby sme boli s ich svetom, trpeli by nás. Ale ideme iným smerom, iné myšlienky pestujeme, iné túžby prechovávame, mordujú nás, hrdlačia nás. No, dúfajme v Boha, v jeho silné rameno, jeho nevyhlasiteľný prameň dobra, lásky a slobody. Dá nám dožiť krajšie časy a dá vidieť dni dobré. Dúfajme teda a modlime sa. On nás neopustí…“

V ďalšom motáku: „… nám celebruje sám Boh milostivý, oltár nám je nebo, sviečky slnko, mesiac a hviezdy. Neboj sa, požehná nás, nenechá a neopusti nás. On je mocný. Brániť sa budeme, nenecháme postať otcovskú, čo nás budú rezať na kusy. Len zdravia a sily daj nám k tomu. Oči ma bolia, mám ich červené ako krv od bdenia a čítania…“

Takto hovoril Hlinka, keď nadišla tvrdá chvíľa skúšok. Nepodával sa, nehľadal alibi, neskúmal bočné chodníčky, kade umknúť zpred nebezpečenstva. Hrdinsky a odhodlane pozrel nepriateľovi do očú, nevyratoval, čo mu doniesol režim, či dosiahol postup, či získal blahobyt alebo slávu, ale majúc pred očami pokorený stav svojho slovenského ľudu, zanietený k nemu úprimnou láskou, išiel do boja bezohľadne, otvorene a úprimne. Tohto úprimného ducha potrebujeme aj dnes. A teraz ho najviac potrebujeme.

Ako by bolo krvácalo vrúcne srdce Hlinkovo dnes, keby videl malovernú ochablosť mnohých Slovákov, ktorí získali pomocou slovenského národa, pomocou slovenského štátu takmer všetko, a teraz, keď je národ a štát v nebezpečenstve, prešľapujú v defetizme, s nohy na nohu, hľadajú bočné dvierka, kde sa uchýliť do bezpečnosti. To im nepomôže. Otvorená a rovná cesta je najistejšia. Vernosť za vernosť. I keby slovenský národ mal podľahnúť v krvavom víre tejto vojny, radšej nech padne čestne a statočne, ako by mal zahynúť zradne a nečestne. Niet príčiny k malovernosti. Boh nás vždy chránil, ani teraz nás neopustí, ale musíme aj my konať svoje povinnosti. Brániť svoju otcovizeň i keby nás rezali na kusy. Tak to napísal Hlinka. Povšimnime si jeho slov a učme sa tvrdej odhodlanosti od Hlinku.

Zradná a rozkladná závisť a rozpoltenosť bola Slovákom vždy na škodu, podlamovala ich silu a zožierala ich národnú energiu. Koľko sa Hlinka proti tejto pliage nabojoval, koľko poníženia a príkoria musel od nej znášať. Hlinka bol dobrý tejto panovačnej a závistnej klike, keď im mal vyhrabávať horúce gaštany, ale oni sa nikdy nevedeli s jeho nekompromisným slovenským duchom spriateliť, vždy stáli proti nemu, marili jeho prácu. Hlinka bol dobrý ísť do Turčianskeho Sv. Martina 24. mája 1918 a potom 30. októbra 1918 a tam mužne a otvorene povedať pravdu. Hlinka tam svojou energiou otvoril hate slovenskému oduševneniu, váhavosť utužil v odhodlanosť. Ale potom v tom istom Turčianskom Sv. Martine na jednom politickom shromaždení ten istý Hlinka bol tupený, prenasledovaný a hľadaný na smrť. Prečo? Lebo bol nekompromisným Slovákom, verne bránil práva slovenského národa a nadovšetko preto, lebo bol katolíckym kňazom. Tento zradný duch maril Hlinkovu prácu a tento duch aj dnes ženie slovenský ľud do otroctva cudzích, aj dnes bojuje proti slovenskému štátu a budúcnosti slovenského národa.

V dnešných dňoch platí slovenský národ veľmi ťažké školné, krvavé školné. Platí ho pre svoju dôverčivosť a prostodušnosť. Veril každému, kto nasladlými rečami prichádzal k nemu, veď si myslel, že každý s národom to tak úprimne myslí, ako náš pospolitý, Hlinkom odchovaný slovenský ľud, ako naši verní a statoční ľudácki bojovníci. Rady Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zmohutnely, ale do týchto sa dostalo mnoho neľudáckeho elementu. Tieto elementy ponímaly Stranu ako rebríček k sláve, k úradom, k výhodám a vlúdily sa do Strany s úmyslami sebeckými a takto ju oslabily. Nuž, poučme sa na tejto našej škode a hanbe, vyhodiť zo Strany všetko nízke, nečestné a neľudácke, nech zavanie v nej svieži duch Hlinkovho rodoľubstva! Nech je nás v Strane menej, ale nech zostanú tam len takí, ktorí si to úprimnou, poctivou prácou a statočnostou vernosťou zaslúžili. Takto očistená a obnovená Strana bude znovu tou oporou, akou ju chcel mať Hlinka a na akú sa národ bude môcť opierať.

Otcovskú postať si brániť musíme sami, ak aby sme si ju nevedeli alebo nechceli brániť, nie sme hodní slobody. Do daru sa na svete nič nedáva, ani slobodu nedávajú za darmo. Len žobráci dostávajú almužnu zadarmo. Slováci si musia brániť svoju slobodu, aby jej boli hodní. Takto nám to nakazoval Andrej Hlinka a takýmto statočným bojom uctíme si najlepšie jeho pamiatku.[2] (Slovák 27. 9. 1944, roč. 26, č. 219.)

Poznámkový aparát:[1]: Uplynulo 145 rokov od narodenia otca národa Andreja Hlinku, ktorí si týmto článkom písaním na jeho 80. narodeniny Dr. K. Mederlym chceme uctiť a predostrieť tieto myšlienky ktoré sú aj dnes tak potrebné.[2]: Písané v pravopise roku vydania – 1944.Autor: Dr. Karol Mederly