Súcit s Palestínou!

Autor: Sisa (KIKA)

Máme zrak a predsa nič nevidíme,
nevidíme tie potoky nevinnej krvi.
Pred pravdou rýchlo dvere zatvoríme,
nebudeme predsa poslední, a ani prví.

Máme sluch, a predsa nepočujeme ten krik,
nepočujeme nárek, ani ohlušujúcu paľbu.
Veď bolesť, utrpenie, biedu nechce počuť nik,
tak nech si tí utláčaní sami cestu nájdu!

Máme dar od Boha vzácny, máme rodnú reč,
no nechceme ňou vravieť svetu radšej nič.
Čo ak nás kvôli tomu vyhodia z práce preč,
čo ak si na seba upletieme medzinárodný bič?

Máme schopnosť cítiť, spoznávať vnemy,
a predsa možno len nejaké gesto nám stačí.
Ak vo vnútri niečo zacítime, navonok sme nemí,
byť doma v pohodlí sa všetkým veľmi páči.

Schopnosť ovládať pudy z nás robí ľudí,
schopnosť myslieť a rozoznávať zlé činy.
Aké právo majú média vykonávať súdy?
Ak počúvame ich lož, sme rovnako vinní.

Či je to tak dávno, keď trpel národ malý, náš?
Či sme už zabudli, aké to je pod útlakom žiť?
Určite si na tie zverstvá, ľud môj, pamätáš,
keď deti si do pivnice musel kryť!

Keď budeme hluchí, nemí, slepí,
čím sa naše človečenstvo prejaví?
Keď zavrieme oči pred streľbou do detí,
či nás v budúcnosti ten pocit nezgniavi?

My ľuďmi sme a ľuďmi zostať chceme,
tak k nebu zdvíhame svoj nebojácny hlas.
Že nad každou stratou s bôľom zaplačeme,
Tvoje utrpenie sa dotýka sveta, dotýka sa nás!