Jozef Tiso a Židia – úlomky zo zamlčiavaných skutočností

IlustráciaVplyvy rôznych vonkajších aj vnútorných činiteľov spôsobil, že dnes vo všeobecnom povedomí ľudu prevláda o Dr. Tisovi istý normalizovaný druh informácií, ktorými je človek médiami a tendenčnými historikmi od malička indoktrinovaný, a ktoré by sme mohli zhrnúť do nasledovných stereotypných pojmov: vrah – antisemita – židia – Židia – holokaust.

Čoraz menej sa však do povedomia bežných ľudí dostávajú pojmy ako prvý slovenský prezident – záchranca národa – významný predvojnový politik – kňaz – predkladateľ riešenia sociálnej a hospodárskej nespravodlivosti na Slovensku, ap.

Ukážme si preto aspoň niektoré, málo známe, respektíve účelovo zamlčiavané či mlžené skutočnosti o Dr. Jozefovi Tisovi.

Málokto napríklad vie, že Dr. Jozef Tiso zachránil od 24 000 do 40 000 slovenských Židov z väčšej časti utajovanými prezidentskými výnimkami pred deportáciami.

Uveďme niekoľko odvolávok na historickú pravdu, ktorá sa zámerne zamlčiava (citované z rôznych miest podľa Ďurica, M. S. : Jozef Tiso a Židia. Bratislava : LÚČ, 2008. 133 s. ISBN 978-80-7114-701-5.):

1.nemecký vyslanec v Bratislave, Ludin, v telegrafe z 26. 06. 1942 do Berlína hovorí o „asi 35 000 Židoch“, ktorí získali „osobitné legitimácie“ a „nemusia byť vysťahovaní“ (PA AA, Pol. II. St. S. Juden, Slowakei);

2.dokument z 30. 06. 1942, v ktorom poradca riešenia židovskej otázky na Slovensku, Dieter Wisliceny udáva v tejto súvislosti počet „35 000“ bez „asi“ (PA AA, Inland II A/B 682, Slowakei, Bd. 3.);

3.vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský hovorí v tejto súvislosti o počte „24 000“ (Pravda na nedeľu, 26. 6. 1991, s. 3.);

4.Tisov osobný tajomník, Dr. Karol Murín, vraví zasa o prísne utajovaných prezidentských výnimkách pred Nemcami pre 10 000 rodín, teda celkom pre „40 000“ Židov (Murín, K. : Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, s. 111.)

5.Jansenová, píšuc o Márii Gulovičovej, slovenskej učiteľke, ktorá pomáhala americkým agentom na Slovensku, vraví v tejto súvislosti o počte „od 35 000 do 40 000“ Židov (Janson, S. N. : Maria Gulovich, OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia. Jefferson, N.C. : McFarland & Co., 2008. ISBN 0786438320) a odkazujem pri tom na:

6.Mikus, J. : správa Medzinárodného výboru Červeného kríža, Slovensko 1, 30. jún 1947, s. 645-646.

O pravej povahe riešenia židovskej otázky na Slovensku sa tiež veľmi v slovenskej spoločnosti nediskutuje. Pozrime sa preto na doslovnú citáciu zo spisov Tisovho obhajcu pred „Národným“ súdom, pána Dr. Žabkayho:

„Sociálne výhodné postavenie slovenských Židov v spoločenskom živote a dištancovanie sa Židov od príslušnosti k slovenskému etniku, vyvolali antisemitizmus na Slovensku, ktorý sa ostro prejavil pri sociálnych nepokojoch roku 1918. Rasové zásady nacistov boli v pomníchovských rokoch vítanou príležitosťou pre radikálne živly v HSĽS vyrovnať sa s problémami Židov na Slovensku a s určitými výhradami sa k tomu prikláňalo i konzervatívne krídlo ľudákov, ktoré zastávalo požiadavku umierneného riešenia židovského problému na báze proporcionality. K tomuto umiernenému krídlu patril i Tiso, ktorý hneď po prevzatí politickej moci po uzákonení autonómie Slovenska (6. októbra 1938) avizoval riešenie tohto problému a súčasne krotil agresívne protižidovské prejavy radikálov. Už krátko po vyhlásení Slovenského štátu (14. marca 1939) vyšlo nariadenie č. 63/39 Sl. z., ktoré riešilo židovskú otázku na náboženskom podklade proporcionálnosti. Účasť židov v hospodárskom živote sa riešila arizáciami tak, že arizátor prevzal 51% základných prostriedkov a zásob podľa inventúry a zistenú hodnotu mal splácať zo zisku. Pôvodnému vlastníkovi zostala účasť 49% a v podniku zostal. Umiernený obsah tohto riešenia napádali radikálne zložky, najmä HG na čele s Alexandrom Machom a predsedom vlády Vojtechom Tukom a slovenskí Nemci. Tieto skupiny dosiahli, že Hitler pozval Tisu do Salzburgu v júli 1940. Na priamy diktát Hitlera bol donútený odovzdať politickú moc predsedovi vlády Tukovi a tento diktát znamenal radikálnu zmenu v riešení postavenia Židov na Slovensku. Už dva mesiace po Salzburgu si Tuka 3. septembra 1940 vynútil v sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. Na jeho základe bola vláda, teda Tuka, oprávnený riešiť židovskú otázku vládnym nariadením. Potom si už Tuka mohol zabezpečiť vydanie nariadenia č. 198/41 Sl. z., z 9. septembra 1941, onen odiózny „židovský kódex“, ktorý úplne recipoval nacistické norimberské zákony a znamenal úplné vyradenie Židov zo spoločenského života…“ (Rašla, J. – Žabkay, E. : Proces s dr. Jozefom Tisom. Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho. Bratislava : Tatrapress, 1990. s. 117. ISBN 80-85260-03-4.).

Postup arizácie židovského majetku podľa Tisovho plánu je zamlčiavaným svedectvom o pravej povahe vlastnej slovenskej politiky voči Židom na Slovensku v období rokov 1939 až 1940. Tá vychádzala hlavne zo (1) sociálnych a (2) politických špecifík vzájomných vzťahov slovenských Chazarov so Slovákmi v minulosti a vtedajší politický vývoj v Európe výrazne ovplyvňovaný Nemeckom v prvom štádiu len umožnil Tisovi riešiť vlastnými prostriedkami sociálnu otázku na Slovensku, ktorá s antisemitizmom alebo nemeckými rasovými zákonmi nemala vôbec nič spoločné – koniec-koncov, potvrdil to aj židovský historik Büchler: „Treba ešte raz opakovať, že antisemitizmus nebol vôbec zakorenený v slovenskom národe a jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, prelát Andrej Hlinka, vždy zdôrazňoval, že antisemitická idea je slovenskému národu cudzia a súčasne ju aj odsudzoval.“ (Büchler, R. J., cit. d., s. 33 citované podľa Ďurica, 2008, s. 14).

Keďže kresťanom, a tým aj všetkým Uhrom (aj v Hornom Uhorsku, a teda i na Slovensku), bolo v ranom stredoveku cirkvou prísne zakázané požičiavať peniaze na úrok, „…robili to prakticky Židia, ktorí sa stali veľkými vlastníkmi peňazí a tým, často rozhodujúcim spôsobom, ovplyvňovali ekonomické vzťahy medzi šľachtou ako vlastníčkou pôdy a pospolitým ľudom, ktorý na nej pracoval.“ (Ďurica, 2008, s. 9) A pritom: „Ku koncu 17. storočia už 60% Židov Uhorska bolo sústredených na Slovensku a židovské komunity boli v mnohých slovenských mestečkách a dedinách. Preto sa „Horné Uhorsko“ v 17. i v 18. storočí v ľudovej reči označovalo ako „Maďarský Izrael“.“ (Jüdisches Lexikon. Frankfurt am Main, 1987, zv. IV/2, s. 1301 citované podľa Ďurica, 2008, s. 11). Táto sústredenosť chazarských kupcov na Slovensku viedla k tomu, že „V priemyselných odvetviach bolo k 14. 3. 1939 v židovských rukách 21% živnostenských koncesií, takmer 50% družstevných a 100% priemyselných liehovarov, 38% píl; obchod s drevom bol na 76% a vývoz dreva na 80% v židovských rukách.“ (Letz, R. : Pomoc prenasledovaným Židom na Slovensku v rokoch 1939-1945. In: Viera a život, IX., č. 3, 1999, s. 181 citované podľa Ďurica, 2008, s. 51).

Židovská otázka bola teda na Slovensku v prvom rade sociálnou a nie rasovou otázkou, a to presne zdôrazňoval i Dr. Tiso: „Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5% občanov vlastnilo skoro 50% národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex.“ Tatran, Ľ. : Z osobných skúseností v styku s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. In: Svedectvá pravdy II. Vojnový zločinec alebo svätec. Sereď, 1988, s. 659.) A podobne túto skutočnosť v roku 1937 zdôraznil aj Alexander Mach: „Nám nesmie diktovať ani rasová nenávisť, nesmú rozhodovať sprosté pudy. Židovská otázka, to je otázka hospodárska a sociálna, ale nie pudová a rasová.“ Slovenská pravda, 11. 3. 1937 citované podľa Ďurica, 2008, s. 21).

Židovská otázka bola na Slovensku tiež nebezpečnou politickou otázkou, ako sa o tom boli bývali zmienili mnohí slovenskí literáti národného obrodenia zo začiatku 19. storočia, napríklad Škultéty píše: „Na dedinách slovenský notári, poštári boli napospol Židia – a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie.“ Škultéty, J. : Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku. Turčiansky Sv. Martin, 1931, s. 19 citované podľa Ďurica, 2008, s. 12). Spolupráca Židov s vládnucimi národmi všade v Európe podľa náboženského príkazu napokon na Slovensku znamenala znepriatelenie si samotných Slovákov, nie pre svoju „židovskosť“, lež pre židovský podiel na maďarizačnom útlaku Slovákov v rámci Uhorska – táto skutočnosť je významným špecifikom v slovensko-židovských vzťahoch, bez ktorej nemôžme úplne pochopiť vlastnú politiku slovenského štátu v rokoch 1939 až 1940 (do Salzburského diktátu) voči slovenským Chazarom konvertovaným na judaizmus. Napokon, pred „Národným“ súdom to zdôraznil i sám Alexander Mach ako vtedajší Minister propagandy: „…zvláštna propaganda proti Židom v tom čase na Slovensku nebola potrebná. Túto propagandu robili Židia sami najmä tým, ako sa správali v Košiciach, v Bratislave a v Nitre, ako i v iných slovenských mestách a mestečkách pred 2. novembrom i po ňom. O tom vydali Židia v Maďarsku aj dokumentárne dielo. Mal som tú knihu svojho času aj v rukách ako šéf propagandy. Dostal som ju, myslím, od Dr. Vaška. Neviem, ako sa volala. Tam hovoria Židia o svojich zásluhách, ako pracovali za pripojenie južných krajov Slovenska k Maďarsku…“ (Pred súdom národa 1, Bratislava, 1947, s. 52 citované podľa Ďurica, 2008, s. 28).

O týchto dvoch sociálnych a politických špecifikách, ktoré určovali v časoch emancipácie európskych národov slovensko-židovské vzťahy sa zmieňuje aj Encyklopédia Slovenska vychádzavšia v období reálneho socializmu (1972-1978) (možno teda o nej hovoriť ako o fašistickom citačnom zdroji, ako by radi namietali tzv. „fašizmobijci“?), kde sa pod heslom „sionizmus na Slovensku“ nachádza tento text: „Sionizmus – ideológia žid. nacionalizmu – prenikal medzi uh. Židov veľmi pomaly. Od konca 18. stor. počet Židov v Uhorsku PRUDKO RÁSTOL v dôsledku ich MASOVEJ imigrácie z okolitých krajín. R. 1700 tu žilo len 12 tis., 1805 – 127 tis., 1890 – 707 tis. a 1914 už 911 tis. Židov, ktorí získavali stále dôležitejšie POZÍCIE v HOSPODÁRSKOM živote. Rozvoj kapitalizmu v Uhorsku v 2. pol. 19. stor. otvoril emancipovanému žid. obyvateľstvu cestu k uplatneniu sa v priemysle, finančníctve, poľnohospodárstve (ako majitelia, ale najmä árendátori), v obchode i remeslách. Židia dosiahli často DOMINATNÉ pozície, preukázali schopnosť budovať moderný hosp. život a uhorskej ekonomike pomohli zapojiť sa do medzinárodnej kapitalistickej siete. Vo veľkom počte prenikli aj do slobodných povolaní – ako ADVOKÁTI, ŽURNALISTI, LEKÁRI, lekárnici a UMELCI. Sociálna skladba židovského obyvateľstva bola atypická. R. 1910 57% Židov patrilo do kategórie VLASTNÍKOV, 18% k INTELIGENCII a úradníctvu a 25% k námedzne PRACUJÚCIM. V súvislosti s programovou asimiláciou s maď. národom (v roku 1910 sa k nemu hlásilo až 75% žid. obyv. Uhorska) prenikli Židia aj do verejného, spoločenského a politického života, napr. do r. 1918 získalo 346 žid. rodín ŠĽACHTICKÝ titul.“

Aj preto sa domnievam, že v súvislosti s prvým prezidentom slovenskej republiky, Dr. Tisom, a vlastnou politikou slovenského vojnového štátu do júla roku 1940: „Konštatovať objektívne nespravodlivú situáciu,“ ako píše slovenský historik Ďurica: „…a hľadať prostriedky na jej nápravu nemožno pokladať za etnickú alebo rasovú diskrimináciu.“ (Ďurica, 2008, s. 119) Ak majú na prezidenta Tisu ťažké srdce práve tí ľavicovo orientovanejší alebo dokonca komunisti, tak to nemôže byť z dôvodu nesúhlasu s jeho sociálnou politikou, ale najskôr z iných osobných dôvodov, pretože to boli práve komunisti, ktorí podľa čiastky 47 Sbírky zákonů a nařízení republiky Československé, ročník 1948 „znárodňovali“ súkromný majetok, keď uchvátili moc v Československu. V prípade komunistov sa však jednalo z právneho hľadiska o konfiškáciu súkromného majetku, teda šlo o násilný akt proti vôli jeho vlastníkov alebo dokonca bez ich vedomia, a to bez náhrady, respektíve pod medzinárodným tlakom len za symbolickú náhradu s oneskorením. V prípade arizácií sa však dokonca vyskytli také prípady, kedy si židovskí podnikatelia sami vyberali, kto bude arizovať ich podnik (ako sa tak stalo napr. v prípade jedného veľkého drevárskeho podniku, ktorého židovskí majitelia si za arizátora sami vybrali Tatra banku, ktorej boli dlhoroční klienti). Slovenský zákon v podobe vládneho nariadenia č. 63/39 Sl. z. z roku 1939 takisto ukladal arizátorovi, aby z arizovaných 51% podielu z podniku splácal zo zisku túto hodnotu pôvodnému židovskému vlastníkovi, ktorému i naďalej zostala 49% účasť v podniku – teda de iure nešlo o žiadnu konfiškáciu majetku, ako tomu bolo v prípade komunistami riadeného znárodňovania! De facto však vplyvom kritiky takéhoto vlastného slovenského prístupu riešiaceho židovskú otázku na Slovensku ako otázku riešenia sociálnej nerovnosti došlo k už zmienenému Salzburskému diktátu v júli 1940, kedy sa prakticky moci ujal Tuka a ten na dodržiavanie pôvodného arizačného zákona od 3. septembra 1940, kedy si vynútil v Sneme zmocňovací zákon č. 210/40 Sl. z. už nemusel i naďalej dbať a sám bol oprávnený riešiť židovskú otázku vládnymi nariadeniami.

V dejinách sme teda svedkami toho, ako chamtivosť okráda chamtivosť – to však nič nezmení na veci, že úmysel konzervatívnych ľudákov na Slovensku bol riešiť sociálnu nerovnosť, z ktorej plynulo zbytočné sociálne napätie medzi Židmi a Slovákmi na Slovensku rovnako, ako to hlásali, respektíve dodnes hlásajú komunisti. Rozdiel je len v tom, že keď sa Slovák pod heslom riešenia sociálnej nespravodlivosti hlási k takejto spravodlivosti, je pod zámienkou propagácie fašizmu s negatívnou konotáciou súčasnými mocipánmi kriminalizovaný, zatiaľ čo všetci ostatní pod heslom riešenia sociálnej nespravodlivosti skrývajúci svoje zločinecké úmysly konfiškovať a znárodňovať cudzí majetok, sú nielenže dekriminalizovaní, ale i obdivovaní ako sociálno-demokratickí humanisti, filantropi a „budúcnosť“ ľudstva…

Na margo prezidenta Tisu je potrebné na tomto mieste zmieniť i všeobecne známe, že Tiso sa po Salzburskom diktáte mienil vzdať svojej funkcie, lebo rokovania bral ako svoju osobnú porážku a ako katolícky kňaz s nacistickým postupom voči Židom na rasovom princípe nechcel mať nič spoločné, ale od tohto úmyslu ho odhovárali jednak Slováci (ako o tom svedčí vtedajší študent Kundrát, J. : Od kolísky po šibenicu. Žilina, 1991, s. 10) a jednako samotní Židia, ktorí v ňom videli záruku spravodlivosti aj voči nim (ako o tom svedčí Čulen, K. : Posledné posedenia. Martin, 2004, s. 278).

Potom, ako sa Tiso pod váhou svojho svedomia, svojej zodpovednosti a na odporúčania mnohých rozhodol zotrvať vo svojej funkcii, si napokon napriek Salzburskému diktátu vynútil prezidentské výnimky, respektíve „oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia“ (vl. nar. č. 198/41 Sl. z. – tzv. „židovského kódexu“) vsunutím paragrafu 255, vďaka ktorému mohol od odtransportovania do Poľska (podľa vtedajšieho vedomia na „presídlenie“) vyňať už zmienený počet 35 000 až 40 000 slovenských Chazarov konvertovaných na judaizmus.

Pripisovať Tisovi zodpovednosť za smutné zosnutie odtransportovaných slovenských Chazarov konvertovaných na judaizmus do koncentračných táborov je scestné, nakoľko Tiso disponoval iba oficiálnymi nemeckými správami, ktoré zvestovali o uspokojivých životných podmienkach presídlencov v týchto táboroch. Dokonca ani tak obdivovaný a tak zorientovaný exulant o situácii vo vojnovej strednej Európe ako Beneš na výzvu A. Eastermana, vedúceho londýnskej pobočky Židovského svetového kongresu, aby potvrdil vtedy šíriace sa neoficiálne klebety o riadenom vyvražďovaní Židov v koncentračných táboroch ešte 11. novembra 1942 odpovedal takto: „Podle mých informací, jak se zdá, nic nenasvědčuje, že by Němci připravovali nějaký plán totální likvidace Židů. Podle údajů, které mám v současné době k dispozici, takový plán zřejmě neexistuje, a proto nemohu potvrdit údaje, jež jste v této věci získal.“ (Archív Židovského svetového kongresu v Londýne. Cit. in: W. Laqueur: Il terribile segreto. Firenze 1983, s. 200 a 302).

V časoch, keď Beneš ani len nechyroval o náznaku zhoršených podmienkach židovských presídlencov v koncentračných a pracovných táboroch, sa prezident Tiso postaral o zastavenie transportov už 20. októbra 1942 (teda po necelých siedmich mesiacoch po ich spustení 25. marca 1942) – čo napokon zaznamenáva aj židovský historik Léon Poliakov: „Slovensko zaujíma osobitné postavenie na mape tej genocídy. Bol to totiž prvý zo satelitných štátov, v ktorom Nemci narazili na taký tvrdý odpor, že museli prerušiť svoj program „konečného riešenia“.“ (Poliakov, L. : Bréviaire de la haine. Le III Reich et les Juifs., talianske vydanie: Il nazismo e lo sterminio degli ebrei. Torino 1955, s. 220.). Slovenský štát odmietol prevádzať ďalšie transporty, kým slovenskí inšpektori za medzinárodnej asistencie sami nepreveria životné podmienky presídlencov zo Slovenska – a to všetko na podnet Žida, ktorého Tiso bol býval kedysi ako bánovecký farár pokrstil!

Som preto rozhorčený a znechutený z účelového popierania či z ignorantského obchádzania historických faktov v súvislosti s osobou Dr. Tisu a hanobenia slovenského národa rôznymi negatívnymi zovšeobecňujúcimi konotáciami Slovákom prisudzovaným zo strany nechutných a nedovzdelaných posmievačov a fašizmobijcov, nech už sú akéhokoľvek pôvodu a nech už sa tvária akokoľvek erudovane! Chápem, že pokiaľ človek nemá vec naštudovanú, môže sa stať, že jeho názor na vec bude mylný – priznávam, že mne osobne sa to niekoľkokrát stalo a dodnes si to vyčítam – ale čo nechápem, je arogancia tých, ktorí s pofidérnym vedomím o veci konajú proti veci s úmyslom ju poškodiť!

Igor Cagáň