4. ročník Memoriálu Jána Šmigovského, Prešov – Spišské Podhradie, 29. augusta 2011
Koniec augusta sa v slovenskom kontexte bezprostredne spája so smutnou udalosťou, ktorú ktosi účelovo a neopodstatnene nazval Slovenským národným povstaním. Ten ktosi musel byť riadnym cynikom, nakoľko táto udalosť nebola ani slovenskou, ani národnou.
Treba si uvedomiť, že to povstanie bolo v prvom rade povstaním domácich a zahraničných pučistov, namiereným proti Slovenskej republike. Kto, aký konkrétny zisk si od neho sľuboval na individuálnej úrovni je vecou, na ktorú nie je zaujímavé až tak odpovedať. Jedno je však isté a podstatné, bol to zisk nemorálny, zisk za pokus o vraždu slovenského štátu.
Neskoršie udalosti potvrdili, že vec neskončila pokusom o vraždu štátu, ale v spojení s vyššími mocnosťami temna pokračovala dokonanou vraždou štátu a čo je horšie, zmrzačením slovenského národa, ktorého následky je možné zreteľne bádať dodnes.
Cynizmom a morbídnosťou vysokého stupňa zaváňa doba súčasná, oslavujúca túto zvrhlosť v podobe štátneho sviatku. Povstalecké vatry horia v slovenských mestách, šialení, na oko ľaví liberáli, v skutočností praví sluhovia globalizácie, azda z neznalosti čosi tárajú o dobrách povstania pre slovenský ľud a výhodách vyplývajúcich z neho, v súvislosti s povojnovým usporiadaním Európy. „Otče odpusť im, lebo nevedia čo činia…“
Na základe kritického národoveckého pohľadu je nutné konštatovať, že svojho času sa nejednalo o “Slovenské národné povstanie“, ale o “Pokus vraždy štátu“.
Slovenská história tohto obdobia však nie je iba čierna, naopak, pozná viacerých skvelých mužov, ktorí v rozhodujúcej chvíli ostali na stráži. Takým bol aj Pplk. slovenskej armády Ján Šmigovský.
Šmigovský bol jedným z vojakov, ktorí v kritických časoch ohrozenia Slovenskej republiky, zachovali vernosť svojej prísahe a nezradili ju. Svoju nitriansku posádku ktorej velil odmietol previesť na stranu povstalcov a ostal v službách štátu. Za túto záslužnú činnosť bol počas trvania Slovenskej štátnosti vyznamenaný, po vojne boľševikmi a čechoslovákmi odsúdený a popravený, ako vôbec prvá obeť tzv. “Národného súdu“ zastrelením.
Preto nie náhodou jeho meno nesie tradičný 60 km Memoriál, ktorého 4. ročník absolvovalo 29. augusta cez 30. účastníkov. Horami, lúkami, lesmi a asfaltovými cestami si razili cestu na trase Prešov – Spišské Podhradie, aby sa tak v konečnom dôsledku mohli pokloniť pamiatke Šmigovského pri hrobe, v ktorom odpočíva spoločne so svojimi rodičmi.
Počasie účastníkom žičilo, predčasne ukončilo pochod len malé množstvo z nich. Po skupinkách postupne pútnici dochádzali na miestny cintorín, aby okrem poklony Šmigovekému si prebrali aj zaslúžene získané pamätné odznaky. Po zapálení sviec v tvare krížov a modlitbách za zosnulých sa účastníci s pálivým pocitom v nohách a srdciach pobrali domov, aby sa znova o rok na toto pamätné miesto vrátili.
Odkaz Šmigovského žijúcim generáciám aj tým ďalším znie: „Mohol som odísť, avšak ja som volil cestu cti, cestu rovnú.“ Nezabudnime naň, naopak, v bežných dňoch ho napĺňajme. Bez malých vecí sa totiž nerodia veci veľké. A my národovci, sa o ich uskutočňovanie musíme neustále pokúšať, ak je nám národ milý.
Radovan Novotný