Život a dielo Dr. Jozefa Tisa

Dr. J. Tiso sa narodil 13. 10. 1887 vo Veľkej Bytči. Bol teológom, politikom, štátnikom, redaktorom a publicistom. Pochádzal z viacdetnej rodiny. Do ľudovej školy chodil v rodnej V. Bytči. Štyri triedy gymnázia absolvoval v Žiline a ďalšie štyri na piaristickom gymnáziu [1] v Nitre. Ako chovanec pazmanea (určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy) ukončil vysokoškolské štúdium na Teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, so zameraním na morálku a kresťanské sociálne učenie. Roku 1910 bol vysvätený za kňaza a doktorát teológie získal v roku 1911. Pôsobil ako kaplán v obciach Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou, v r. 1914 ako vojenský kurát na ruskom fronte, po roku 1915 ako špirituál v nitrianskom seminári. Bol profesorom náboženstva na gymnáziu, profesorom morálky, pastorálky, pedagogiky a katechetiky na Vysokej škole bohosloveckej a tajomníkom biskupského úradu v Nitre. Od roku 1924 bol správcom farnosti v Bánovciach nad Bebravou, kde roku 1934 založil Učiteľský ústav, ktorého sa stal riaditeľom. Bol členom a funkcionárom viacerých katolíckych spolkov. V období, keď národu chýbal dostatok uvedomelej inteligencie aj on vstupuje v roku 1918 do politiky. Dr. Jozef Tiso nebol kňaz, ktorý by svoju kňazskú službu zneužíval v prospech politickej ideológie, ale naopak, jasne rozlišoval posvätné od profánneho a nevnášal politizovanie do chrámu Božieho. Ďalej, čo môžeme tvrdiť je to, že ostal verný Rímu v časoch českej ateizácie, šíriaceho sa komunizmu, i nemeckého národného socializmu.
Celá životná filozofia prvého slovenského prezidenta a jeho politické zmýšľanie vychádzalo z kresťanskej náuky, kresťanskej morálky a pápežských encyklík. Cieľom politickej činnosti Dr. J. Tisa bolo blaho národa a to je najviac citeľné v prejavoch a článkoch Dr. J. Tisa, ktoré sú aj odpublikované: Jozef Tiso – Prejavy a články (1913 – 1938) zostavili Miroslav Fabricius a Ladislav Suško. vydavateľstvo: AEPress, 2002. Ďalej Jozef Tiso – Prejavy a články (1938 – 1944) zostavili Miroslav Fabricius a Katarína Hradská. vydavateľstvo: AEPress, 2007. Presne podľa toho môžeme vedieť, resp. urobiť si obraz, o tomto veľkom Slovákovi, ktorý dal svoje srdce viere v Boha a pre lásku k národu. Pán prezident patril aj k spoluzakladateľom znovu založenej Slovenskej ľudovej strany (SĽS, HSĽS), ktorá bojovala za autonómiu Slovenska v rámci Československa. V roku 1925 bol zvolený za poslanca parlamentu v Prahe a v roku 1927 – 1929 bol na poste ministra zdravotníctva. Dňa 6. 10. 1938 v Žiline došlo z iniciatívy HSĽS, za účasti vybraných slovenských politických strán, ku priatiu Manifestu Slovenského národa a vyhláseniu autonómie. Najprv bol Tiso menovaný za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a potom predsedom autonómnej vlády. O necelé dva mesiace bol Tiso zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny (18. 12. 1938). Avšak, ešte predtým 3.10. 1938 – v prejave o budovaní novej spoločnosti pojednáva:

„Je rozdiel medzi liberalizmom a skutočným demokratizmom. Skutočná demokracia je rovnosť ľudí; miera podľa zásluhy a schopnosti, a nielen podľa čistej majority.“

„Nikto asi nebude prekvapený, keď vyhlásim, že budúci náš život nebude sa zakladať na politických stranách, ale na pracovitých, tvorivých stavoch. Politické strany svoju úlohu už dohrali, daromné sú pokusy zachrániť ich rozličným preskupovaním.“

„Kresťanstvo je láska k blížnemu, ale kresťanský režim bude vedieť aj zahnať všetko, čo pre národnú vospolnosť znamená nebezpečenstvo. Toto sme robili, aj keď sme zakázali komunistickú stranu, lebo sme chceli ukázať, že rozvrat nebudeme trpieť. To sme robili, keď sme rozpustili slobodomurárske lóže, lebo sme chceli dokázať, že v našom živote nebudú sa uplatňovať tajné kliky, ale len otvorenosť.“

Vzhľadom na udalosti v daných rušných časoch sa predstavitelia slovenského národa rozhodli jednohlasne za vznik Slovenského štátu 14. 3. 1939 – v prejave na zasadaní Snemu Slovenskej krajiny v deň vyhlásenia slovenského štátu:

„Prehlásil som ďalej čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi, čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som to nemeckým činiteľom znovu zdôraznil a zdôraznil som to znovu.“

„Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi a že tu je to nebezpečenstvo. Potom prečítal mi pán ríšsky kancelár správu maďarskú, že Maďari sa usilujú obsadiť po tieto dni slovenské územie. A proti tomu treba sa osvedčiť. „Aber blitzschnell“ treba sa osvedčiť . Toto osvedčenie dať patričným činiteľom na vedomie, že slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na slovenské územie a na slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú, a preto – použil zas slova „blitzschnell“ riešime a rozriešime túto otázku tak, ako to nemecký záujem v Európe vyžaduje.“

14.3. 1939 – sa rozhlasový prejav v deň vyhlásenia Slovenského štátu niesol v tomto duchu:

„Náš slovenský štát nezrodil sa z nenávisti, lež z vrelej lásky k svojeti a odhodlanej vôle pracovať a obetovať za svoj ideál. Nech že nás vedie všetkých v prvom rade táto myšlienka. Nie nenávisť voči niekomu, lež vrelá láska k svojmu štátu, ktorá nás povzbudzuje a zo dňa na deň robí spôsobilých pracovať a obetovať za svoj nový slovenský štát. Čo treba ešte z garnitúry minulosti odstrániť, odstránime, ale nie nenávistne, náruživo, hrubo a surovo, lež po kresťansky. Vzťahuje sa toto rovnako na všetkých. Zbytočných Čechov tak ako tak bude vláda dávať k dispozícii Prahe. Toto je nielen starosťou, ale i povinnosťou vlády a preto nech si nikto nenárokuje, aby túto otázku i sám vybavil. Vláda je a bude stáť na výške svojho poslania a vybaví túto pre všetkých Slovákov dôležitú otázku tak, aby netrpel ani náš verejný záujem, ale tiež ani právo a spravodlivosť. Podobne sa má vec s otázkou židovskou.“ [2]

Slovenský štát od 21. 7. 1939 niesol pomenovanie Slovenská republika. Za prezidenta bol Tiso ustanovený 26. 10. 1939.

Avšak, životná púť prvého slovenského prezidenta skončila tragicky. V raňajších hodinách 18. 4. 1947 bol za lásku k Bohu a národu odsúdený retribučným súdom na trest smrti. Dal na oltár lásky k Bohu a národu to najcennejšie čo mohol dať a to je svoj vlastný život. Ale aj napriek tomu, že po týchto udalostiach sa začala účelovo dezinformovať slovenská spoločnosť, odkaz Dr. Jozefa Tisa ostal stále živý a my si ho stále nesieme v srdciach.

[1]: Piaristi tiež Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej zbožných škôl alebo Rád zbožných škôl sú chudobný rehoľný rád. Ich hlavným poslaním je pedagogika.
[2]: Vybraté citáty Dr. Jozefa Tisa – http://www.drjozeftiso.estranky.sk/

Autor: Ctibor