„Aj oni sú ľudia, toleruj ich! Veď žijeme v 21. storočí!…“
Rozhorčené slová, ktoré tak často počúvam od liberálne zmýšľajúcich pri vyjadrení svojho názoru k homosexuálom, bisexuálom či transgenderom. Slová, pomocou ktorých sa azda snažia vo mne prebudiť pocit viny za to, že si vôbec dovolím povedať niečo na ich adresu. Slová, ktorými ma snáď chcú presvedčiť, že to ja som tá, čo je spoločnosťou nežiadúca, tá iná, nenormálna. Ale kde je pravda?
22. máj 2010. Deň, kedy sa už aj Slovensko pridalo ku krajinám, ktoré sú doslova poctené tým, že sa na ich pôde organizuje taká udalosť ako Gay Pride. Deň, ktorý už aj do slovenských ulíc prilákal množstvo indivíduí so zvrhlými myšlienkami a ešte zvrhlejším spôsobom života, ako aj ich zvrhlých prívržencov k tomu, aby, ako sami tvrdia, spoločne ukázali, že sa nie je za čo hanbiť, že môžu byť na seba právom hrdí, že sú vari „vyvolenými“. Ale naozaj je úplne na mieste cítiť hrdosť? Je sa skutočne z čoho tešiť? Je čo verejne oslavovať?
Emil Kraepelin bol nemeckým psychiatrom zaoberajúcim sa sexuálnymi deviáciami, ktorými homosexualita či bisexualita rozhodne sú. Už v roku 1883 tieto pojmy označil za stavy psychickej oslabenosti. Asi o 10 rokov neskôr to spresnil na psychopatický stav alebo tiež degeneračné šialenstvo.
Čas však plynul, z nášho sveta sa čím ďalej, tým viac stával svet liberálny, a tak sa aj termín deviácia, prv označovaný ako psychiatricko-sexuologický zmenil jednoducho na sociologický, keď už v 80-tych rokoch 20. storočia Americká psychiatrická asociácia rozhodla o vyškrtnutí homosexuality z Diagnostického a štatistického manuálu mentálnych porúch, aj napriek tomu, že sa časť odborníkov s týmto krokom dodnes nestotožnila. No ostaňme pri pravom význame. Samotné toto slovo z latinského deviatio znamená istý odklon, vybočenie, odchýlenie sa, či v neposlednom rade – úchylku. Čiže zároveň niečo atypické, nezvyčajné až, povedzme, neracionálne.
Predsa od veky vekov sa potomstvo rozmnožuje výlučne spojením dvoch vzájomne opačných pohlaví. To je nevyvrátiteľným faktom! Príroda sa jednoducho nedá oklamať tým, že si duševne chorý jedinec zmení šatník, účes či meno. Alebo to vari chce niekto spochybniť? A prečo by to vlastne malo byť zrazu inak? Prečo by sa nejaká psychická, či sexuálna úchylka mala v dnešných dňoch verejne oslavovať? Prečo by som mala ostať pokojnou, že aj tento rok budem nútená prizerať sa, ako sa v uliciach nášho hlavného mesta zíde skupina mentálne narušených, s cieľom dokázať, že sú úplne pri zmysloch?
Rozhodne sa k tomuto nemienim stavať ľahostajne! Ako minulý rok, tak aj toho roku prídem osobne vyjadriť svoj nesúhlas s tým, že nás systém dnešnej doby núti brať formy sexuálnych deviácií ako výsady, a nie ako to, čím naozaj sú – poruchy psychiky! Slováci, ukážme, že toto v našej krajine nechceme! Že nechceme, aby naše deti vyrastali v morálne a mentálne upadnutej spoločnosti! 4. júna tak spoločne vyslovme rázne NIE stúpencom takej dekadencie, akou Gay Pride je!
Martuška Jurinová