Prof. František Vnuk: O zamlčanom terore sovietskych vojakov počas tzv. „oslobodenia“ (1. časť)
Oficiálne sovietska armáda bola „hrdinská osloboditeľka spod fašistického jarma“ a mohlo sa o nej písať len pekne, dobre, vďačne a úctivo. Stovky básní, článkov, verejných rečí, pomníkov a iných prejavov vďaky je dokumentom tohto neskutočného nadšenia, ktoré umelo vyvolávali vo verejnosti básnici, novinári, politici a verejní činitelia. Tu vlastne začína tá veľká lož, ktorej trpké ovocie dozrelo v nasledujúcich rokoch a bola až donedávna stálou diétou národa v poddanstve. Ministri, poslanci a iní predstavitelia moci vedeli práve tak ako pospolitý ľud, že červená armáda sa dopúšťa na „oslobodených“ občanoch Slovenska takých ukrutností a násilností, ktoré sa u Nemcov klasifikujú ako vojnové zločiny, ale nemali odvahy pozdvihnúť obžalobný hlas proti týmto krivdám.
Tieto skutočnosti sú dosiaľ tabuizované. Ani v období „glasnosti“, ani po nežnej revolúcii sa nepíše o tom, aké výčiny sovietski vojaci popáchali na Slovensku. Read more
Kňazský celibát je vec, ktorá nie je ľahostajná ani ľuďom, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. Jeho budúcnosť, rovnako ako aj jeho porušenia jednotlivcami vzbudzujú záujem verejnosti a nútia ju vyjadrovať svoje názory k nemu. A nie sú to väčšinou priaznivé názory. Chyba však nie je v samotnom celibáte, ale v tom, ako je vnímaný a (ne)pochopený. Niekoľko desaťročí dekatolizácie a sexuálnej revolúcie spôsobilo, že celibát sa stal pre svet pohoršením. Vidia v ňom prežitok minulosti a osvojili si názor, že je prostriedkom, ktorý bol v Cirkvi zavedený kvôli jej hmotným záujmom. Nič však nie je ďalej od pravdy. Materiálne bohatstvo Cirkvi nestojí na osobnom majetku jednotlivcov z radov kléru. Sú aj iné náboženské spolky označujúce seba samé slovom „cirkev“ a sú dostatočne hmotne zabezpečené aj bez celibátu. Celibát mal vždy svoje miesto v Cirkvi. Už od jej počiatku. Už pred tým, ako sa prešlo k praxi svätiť len slobodných mužov boli ženatí kňazi zaväzovaní k zdržanlivosti. Nasledovali obdobia, keď bol celibát cenený, aj keď bol odmietaný 
Aby sme však mali príčinu ovládať cit k národu a držali ho v medziach, ako sme na to viazaní zákonom prirodzeným, treba vedieť, aký zmysel má pravá láska k národu. Nijaká láska prirodzená, ľudsky teplá, nie je uzavretým systémom: láska je podstatne otvorená k inému. Pravá láska v dôsledku toho vychováva k čím širšiemu rozpätiu. Láska totiž núti a vychováva k šľachetnosti a veľkodušnosti. Kde niet šľachetnosti, tam niet lásky. Láska nás učí nadosobnému a nadsebeckému chápaniu skutočnosti. Teda i zmyslom lásky k národu je výchova nášho ducha k veľkodušnosti, obetavosti a zriekaniu. Zmyslom lásky k národu je duchovné, vnútorné rozširovanie. Obeťami duša rastie a otvára sa pre širšie obzory. Ak hľadáme zmysel vnútorného rozširovania šľachetnosťou, zbadáme, že má skrytú finalitu v stvorení. Človek je stvorený pre poriadok nadprirodzený. Toto mimoriadne určenie človeka vyžaduje obetu nadmieru veľkú: zanechanie samého seba. K tejto najvyššej šľachetnosti majú nás vychovávať 
A teraz vám poviem niečo o dvoch klerikoch, ktorí boli vo vojsku pri Damiette.
Na prvú adventnú nedeľu roku 1969 nadobudol účinnosť misál Pavla VI., tzv. Novus Ordo Missae (skr. NOM). Dielo Msgr. Bugniniho, progresivistického arcibiskupa s pochybnou povesťou, na ktorého tvorbe preukázateľne spolupracovalo šesť protestantov, malo jeden hlavný cieľ: pod zámienkou návratu k pôvodnej jednoduchosti prispôsobiť liturgiu latinskej Cirkvi ekumenickým požiadavkám Druhého vatikánskeho koncilu, rozumej oklieštiť rímsko-katolícky rítus o všetko, čo v ňom bolo jednoznačne katolícke, čo sa nepozdávalo nepriateľom Cirkvi.