Spomienka na 88. výročie prijatia Žilinskej dohody, 11. október 2026, Žilina

Vyhlásením autonómie Slovenska skrz ThDr. Jozefa Tisu z balkóna žilinského Katolíckeho domu sa dovŕšil kľúčový medzník, alebo lepšie povedané, uzavrel sa kľúčový bod, vo vzťahu ku programu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Avšak to najťažšie ešte len stálo pred jej dejateľmi – aby sa autonómia stála realitou a neostala len na papieri.

Po dvadsaťročných skúsenostiach s českými vládnucimi stranami na pravici, ako aj na ľavici, poťažne „Hradom“, ľudáci vedeli veľmi dobre o vierolomnosti českých politických strán (a s nimi spojených ideových prúdov) a zvlášť ich slovenských predstaviteľov, hlásiacim sa ku fiktívnemu a zároveň (z pohľadu Slovákov) samovražednému  čechoslovakizmu.

Aj samotné rozhodnutie ľudákov ísť do Žiliny a zakľúčiť tam 20 ročnú bitku sa zrodilo až po opakovaných neúspešných rokovaniach s prezidentom Dr. Benešom, ako aj ďalšími rozhodujúcimi politikmi. Je nutné podotknúť, že bez vonkajšieho tlaku – zvlášť v podobe záverov Mníchovskej dohody by ku tomu nedošlo.

Mníchovská dohoda totiž formálne znegovala české vládne predstavy o úspešnosti vnútornej i zahraničnej politike, zároveň jej tak definitívne vystavila účet v podobe oklieštenia a na záver rozpadu ČSR.

Autonómia Slovenskej krajiny po jej vyhlásení sa podľa očakávaní nerodila ľahko. Ku jej uzákoneniu a vstupu do platnosti došlo až v poslednej tretine novembra 1938. Súbežne s tým česká strana robila finančné obštrukcie a na záver – skrz Viedenskú arbitráž prišlo Slovensko v prospech Maďarska o rozsiahle územia na juhu a na veľké sklamanie polonofilného krídla v HSĽS, na čele s Karolom Sidorom, i na severe v prospech Poľska. Práve skrz túto realitu je zaujímavé zaoberať sa neskoršou slovenskou účasťou v boji proti Poľsku na strane Nemecka.

O neskoršom „Homolovom puči“, uskutočnenom z dôvodu sanácie zdochýnajúceho ČS režimu už ani netreba nejako polemizovať.

Dnes nie sme priveľmi schopní veci preciťovať v súvislostiach i dôsledkoch a často krát priveľmi sucho preberáme naratívy víťazov II. svetovej vojny, v našom prípade – A) 1. sovietov, dnes „Rusov“ a ich domácich nohsledov v podobe 2. českých komunistov, 3. českých nekomunistov  – dočasne participujúcich na prehre Nemecka (neskôr komunistami ubitých), 4. slovenských komunistov, 5. protagonistov Demokratickej strany a ďalších menších – dočasne participujúcich na prehre Nemecka (neskôr komunistami ubitých) v podobe obviňovania  autonomistov z rozbitia republiky, poťažne B) dnešných pohrobkov týchto ideových prúdov v podobe 1. červených a 2. modrých, 3. modro -.červených politikov, historikov, kultúrnych pracovníkov, občas aj všetkých v jednom.

Pritom veci sa mali ináč.

S tým súvisí aj hodnotenie Mníchovskej dohody, ktorá vytvorila podmienky, ako už bolo vyššie spomínané, vďaka neúspešnej politike prezidenta Beneša a spol. , pre vyhlásenie autonómie Slovenska.

Ako sa hovorí, „keď to nejde po dobrom, tak to ide po zlom“ a práve v tom spočíva tragédia čechoslovakistickej vládnej i hradnej politiky, s ohľadom, či bez ohľadu na záujmy Nemecka, Poľska i Maďarska, teda komplet všetkých susedov, ktorým záležalo na likvidácii ČSR, ako produktu Versaillského systému, (s tým, že znovuzrodené Poľsko v rámci toho systéme si stanovilo špecifickú úlohu, ktorú taktiež ako ČSR nezvládlo).

Slovákov, vďaka neúspešnej československej politike oveľa viac trápila strata južného Slovenska, ako rozpad československého štátu a práve túto rovinu museli sanovať autonomisti.

Dnes si už ťažko predstavujeme, čo to bol za šok pre tunajších obyvateľov v podobe rozpadu Rakúsko – Uhorska, alebo rozpadu Československa, alebo byť na línii bojov, keď sa cez vašu dedinu premiestni front tam a späť hoc i raz, nie to viac krát. Vidno to na prístupe ku rusko – ukrajinským vzťahom, vnímaniu židovsko  – palestínskej problematiky, či situácii v Sírii, Libanone a inde vo svete.

Samostatnú kapitolu v tomto zohráva „oslobodenie“ Slovákov od vlastného štátu, prekrútenú na obraz sovietsky, česky, židovský a všelijaký iný, len nie slovenský, ktorý sa postupne stal oficiálnym „slovenským“ v rámci obnoveného Československa až po dnes, v rámci II. Slovenskej republiky.

Výsledkom týchto pohľadov je to, že na vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny, ako predobrazu vyhlásenia I. Slovenského štátu, si nikto na úrovni štátu, či samosprávy  nespomenie, nie to, aby to komentoval v pozitívnom slova zmysle.

Pritom ide o kľúčovú rovinu, na ktorej stavala časť slovenských komunistov, poťažne, na ktorej staval Dr. Mečiar (tiež komunista) a iní konjukturalisti, vidiaci v autonómii, či samostatnosti možnosť „zapísania sa do dejín“, otázne však ostáva, či písmom zlatým, či krvavým vo vzťahu ku hájeniu hodnôt  prirodzeného a nadprirodzeného  zákona.

Našou úlohou, ako zástancov politického katolicizmu – prirodzeného a nadprirodzeného zákona je pamätať na deň 6. október 1938, keď sa za veľmi ťažkých a dramatických okolností rodila slovenská sloboda, stelesnená v autonómii a o niečo neskôr v štátnej samostatnosti.

Že sa to všetko zrodilo z pravej viery, mozoľov a krvi, je len logickým zakľúčením celého procesu, ktorý je pre dnešok hlavným odkazom. Hlinkovo heslo nie nadarmo neznelo “Práci česť!“ , ale „Za Boha život, za národ slobodu!“ A nie náhodou šiel do boja za autonómiu, na ktorej prahu vstúpil do života večného s heslom: „Budem pracovať dňom i nocou, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“

Verní sebe – svorne napred!

Slovenským hrdinom sláva!

Radovan Novotný