SPOMIENKA NA 87. VÝROČIE VZNIKU 1. SLOVENSKÉHO ŠTÁTU – 14. MAREC 2026, BRATISLAVA
V sobotu 14. marca sme sa po štvrtýkrát stretli za Justičným palácom v Bratislave, za ktorého múrmi zomierali najlepší synovia slovenského národa, za múrmi, za ktorými bola a je viac ako symbolicky väznená a popravená slovenská prvá novodobá štátnosť.
„Oslavu štátnosti si treba pripomínať na inom mieste!“ – prízvukujú viacerí, s čím sa nedá nesúhlasiť – odpoveďou na to však ostáva priame konštatovanie: „Vytvorme tomu podmienky a s radosťou oslávime štátnosť tak, ako je potrebné“ – na mieste jej vyhlásenia, či na veľkom bratislavskom námestí.
Pre zatiaľ to ostáva vysloveným prianím. Či sa naplní, ukáže čas, nakoľko formálne je slovenská Prvá novodobá štátnosť popravená do dnes, čo by nebolo samo o sebe kľúčovým problémom. Tento stav však robí svoje, ak sa neneguje, nakoľko svojvoľne pohlcuje myseľ, srdce i duše mnohých sympatizantov 1. Slovenského štátu a po tejto linke je nutné konštatovať, že niet nejakých extra náznakov, že by sa mnohým chcelo do jej pripomínania. Práve naopak. Viacročný ústup mnohých „z pozícií pripomínajúcich“ je realitou, čo je, samozrejme, samo o sebe významným a kľúčovým fenoménom vplývajúcim na realitu veci v celku.
Poďme ale ku spomienke.
Za bratislavský Justičný palác si hŕstka národovcov prišla pripomenúť chvíle predchádzajúce vyhláseniu 1. Slovenského štátu, samotné vyhlásenie, ako aj odkaz tvorcov štátnosti pre dnešok a zajtrajšok s ústredným heslom uvedeným na transparente, roztiahnutom v popredí, vysloveným svojho času Alexandrom Machom:
„Mať svoj štát znamená život!“
Čo to znamená? Čo je jeho obsahom? Mnohí by namietali. „Však máme svoj štát!“ Formálne je tu nejaký štát s názvom Slovenská republika, kľúčovou otázkou ostáva, či je to náš štát? Náš v zmysle toho, že na prvom mieste je tento štát určený pre príslušníkov slovenského národa, vytvárajúci im podmienky rozvoja v intenciách prirodzeného zákona, bojujúci naopak proti narušiteľom prirodzeného zákona, resp. tlmiaci chúťky a ambície rušiteľov tohože zákona z vnútra i z vonku.?
Bez toho, aby sme museli nejako extra špekulovať, práve to je zásadným rozdielom, medzi Prvou novodobou slovenskou štátnosťou a Druhou. V Prvej bol v mene Božom deklarovaný zámer budovať spoločnosť a vzťahy na báze prirodzeného zákona, pričom v dnešnej Druhej toto absolútne absentuje. Nielenže v 2. SR Bohu, ako veličine najvyššej – najvyššej mravnej autority neprislúcha toto právo, určujúcej štátne normy, ale i to, čo v postupnom chode spoločnosti skrz čas ešte ostalo v národe a Druhom štáte božie, napriek sekulárnej postati Druhej SR, sa postupne deštruuje a nahrádza sa sekulárnymi princípmi, negujúcimi prirodzený zákon, s postupným prechodom, do čím ďalej, tým širšieho rámca neprirodzenosti.
Od vyhlásenia nezávislosti 2. SR sa táže 2. SR posunula ešte ďalej od božích princípov, ako tomu bolo v roku 1993, kde už bolo dané samotné kľúčové veľké odklonenie.
Niet sa však čomu čudovať, aké semeno sa zaseje, taký strom vyrastie.
Práve pre tento rozhodný rozdiel si ctíme vznik Prvého novodobého slovenského štátu a nasadenie jeho protagonistov a to je zároveň kľúčovým bodom, prečo táto Prvá slovenská štátnosť je popravenou dodnes – pre svoj obsah, negujúci (ne) poriadok, vyplývajúci z liberálno – demokratických naratívov, socialistických, poťažne komunistických.
Trocha citlivému analyzátorovi dejinných súvislostí iste neujde rola rozhodujúca vo vzájomnom boji božích síl a temných síl skrz myšlienkové mody a ich praktické dopady na realitu bytia. Otec národa, Andrej Hlinka, svojho času veľmi správne konštatoval: (parafráz.): „Liberáli a socialisti sa vždy v kľúčových momentoch vedeli spojiť proti autonomistom (reprezentantom politického katolicizmu).“
Dnes ľavicoví liberálni demokrati, tzv. progresivisti a ľavicoví pohrobkovia komunistov nemajú politického konkurenta, vychádzajúceho z odporujúcich myšlienkových naratívov, ktoré oni vyznávajú. Všetci protagonisti odporu voči liberálno – demokratickým a komunistickým ideám boli medzi porazenými v Druhej svetovej vojne, vrátane tých našich ľudákov – určujúcich obsah 1. Slovenskej republiky a daný MIMO ZÁKON, čo platí dodnes i do zajtra.
Ak toto nie je pochopené, nie je pochopené nič.
Z toho „nepochopeného nič“ však vyplýva veľa – kľúčovo veľa, čo je zároveň odpoveďou na otázky, súvisiace so zánikom sympatizantov 1. Slovenského štátu.
„Mať svoj štát znamená život“ je ozaj výstižným sloganom. Jednoduchosť a hlbokosť vysloveného sa dostáva do priamej kolízii s dneškom, smrteľne negujúcim tento obsah. Autonomistická myšlienka je práve o tomto nezlučiteľnom pomere, vyzývajúca k boju za Boha a za národ, proti nevere – neviere a odnárodneniu, ako základu pre neveru. Tento smrteľný boj už popísal Sv. Augustín vo svojom diele „O štáte Božom“ – „Boží štát“, kde proti sebe súperia sily božie so silami Odporcu. Nič sa nezmenilo, boj pokračuje. Ľudáci to pochopili, my to chápeme príliš málo.
Dal by Boh, aby sa to aj naším skromným pričinením aspoň trocha zmenilo. Nie je tu priestor na megalomanské vyhlásenia a projekty s dopredu predurčeným neúspechom, je tu však priestor pre „pod božou ochranou za pomoci tohože Boha“ o pokúšanie sa s obetou a malými krokmi o vybudovanie úcty ku protagonistom 1. SR, ako aj samotnému 1. Slovenskému štátu postupne, s dosahom na viacerých jednotlivcov, ktorí by tento dar neskôr zúročili v spoločnej práci a verejne – aj pri oslavách 14. marca.
V Jakubovom liste stojí: „Viera bez skutkov je mŕtva“ – to by malo svietiť pred očami každého ctiteľa bojovníkov autonomistov, ako aj osnovateľov 1. novodobej Slovenskej štátnosti. Neostáva nič iné, iba vysúkať si rukávy.
Tak nám Pán Boh pomáhaj!
Radovan Novotný