Vredy pohanstva
Ľahko sa oslavuje pohanstvo básnikovi, stojacemu pred krásnou sochou rímskej Venuše. To je však len chladný mramor. Život u pohanov bol iný! Ako dva strašné vredy rozožierali „krásne“ pohanstvo, krutosť a zvlášť takzvané otroctvo.
KRUTOSŤ. Kde na svete je človek, ktorý by mal zaistené, že neupadne do biedy telesnej či duševnej, do choroby a pod., v ktorej bude potrebovať súcit blížneho? A pohanstvo súcit vôbec nepoznalo! Milosrdenstvo nazýva Seneca, rímsky filozof, neresťou! O dlžníkoch mal rímsky zákon nariadenie (Iust. Quint. II, 6.), že veritelia ich mali právo rozsekať na kusy a ich telo si rozdeliť. V dobe rozkvetu Rímskej ríše za cisára Augusta a neskôr, ako píše historik Theodor Mommsen (Rímske dejiny III. 528), bola chudoba najťažšou Read more
Druhá svetová vojna bola doposiaľ najväčšou udalosťou, ktorá premenila svet a stála za vznikom dnešného medzinárodného poriadku. Jej interpretácie sa dnes odlišujú podľa rozličných kritérií – svetonázorovej, národnostnej, politickej príslušnosti hodnotiaceho. Skúmajú sa dobové dokumenty, prínosy jednotlivých krajín k víťazstvu a špekuluje sa o tom, čo by sa stalo, keby boli padli v kľúčových momentoch iné rozhodnutia.
Je rozšírený názor, uvádzaný v mnohých spisoch, aj inak dosť rozvážnych a nestranných mužov, že pápež Klement XIV. jedine z tej príčiny zrušil Tovarišstvo, že bol presvedčený o jeho zhubnej a škodlivej činnosti. Ale nie je tomu tak. Celé množstvo najlepších prameňov hovorí o opaku. Pravda, pápež sa rozhodol, že zruší Tovarišstvo, ale z toho ešte nijak nevyplýva zhubná a ničivá činnosť Jezuitov ako celku, alebo nejaká mravná nedokonalosť, nakoľko sa v dejinách často stretávame s faktami, že dobré zriadenie ustupuje a ustúpiť musí veci, ktorej škodlivosť je dokázaná. Dôkazov tu nie je treba. Dejiny každého národa ich obsahujú niekoľko.
Spoločenská prirodzenosť človeka si vyžaduje v každej oblasti ľudského spolunažívania jestvovanie autority. Od jestvovania autority k jej subjektívnemu uznaniu je len krôčik, krôčik rozumnosti, dobrej vôle a triezveho pochopu pre prirodzenú nevyhnutnosť. Potreba autority v spoločnosti je čosi tak nepopierateľného, že tisícročia dejín ľudstva nepoznajú jediný prípad usporiadanej spoločnosti bez uznávania nadriadenej autority. Rodina i obec, organizované teleso štátne i cirkevné, hospodárske i duchovné – nevyhnutne musia uznávať nad sebou istý orgán ako podmienku svojho spoločného života. I zbojníci majú svojho vodcu.