Boj proti Cirkvi – boj za bludy
Spoločenská prirodzenosť človeka si vyžaduje v každej oblasti ľudského spolunažívania jestvovanie autority. Od jestvovania autority k jej subjektívnemu uznaniu je len krôčik, krôčik rozumnosti, dobrej vôle a triezveho pochopu pre prirodzenú nevyhnutnosť. Potreba autority v spoločnosti je čosi tak nepopierateľného, že tisícročia dejín ľudstva nepoznajú jediný prípad usporiadanej spoločnosti bez uznávania nadriadenej autority. Rodina i obec, organizované teleso štátne i cirkevné, hospodárske i duchovné – nevyhnutne musia uznávať nad sebou istý orgán ako podmienku svojho spoločného života. I zbojníci majú svojho vodcu.
Dnešná doba je charakterizovaná nepotlačiteľnou túžbou po pravej autorite i odbojom proti autorite. Prvé pramení z Read more
Pri hodnotení heretických náboženských náuk sa možno v pokoncilovom „newspeaku“ často stretnúť s tvrdeniami typu: „Aj keď to-ktoré nekatolícke vierovyznanie obsahuje nejaké nepravdy, predsa sa v ňom dá nájsť aj mnoho pravdivých názorov“. Tieto „zrnká pravdy” potom používajú neomodernisti ako jednu z premís pri argumentovaní proti spravodlivému odsudzovaniu bludov, ba čo viac, na ich základe dokonca pripisujú odpadlíckym sektám možnosť pôsobenia Ducha Svätého a vlastnenie prostriedkov pre dosiahnutie spásy.
Podľa starého Simeona je Kristus „znamením, ktorému bude protirečené“. (Luk. 2, 34.) To isté môžeme povedať aj o Cirkvi Kristovej, s ktorou od počiatku stojí na vojnovej nohe duch sveta. A v XVI. storočí našiel mohutných spojencov v sektách od Cirkvi odtrhnutých a na základe protestantských zásad povstal celý ľudový filozofický systém na zatemnenie tej veľkej povinnosti, že sa človek má pokoriť Kristovi, zjavujúcemu sa v Cirkvi svojej. Nevera oblečená do tógy modernej vedy napáda vieru a prikrýva sa krásne znejúcimi frázami indiferentizmu a ľudovej filozofie a jej zbraňou je fráza, ktorá stálym opakovaním hypnotizuje a akoby okúzľuje srdcia, tak, že voči viere chladní ľudia za hotový peniaz a pravdu vezmú tú lživú frázu, tým viac, že to človek veľmi ľahko uverí, 
I. Čas je poklad, ktorý sa nedá oceniť, pretože v každej chvíli môžeme získať poklady milosti a večnej slávy. V pekle ženie odsúdencov do plaču myšlienka, že už niet času na nápravu ich večnej biedy. Koľko by zaplatili za hodinu času, v ktorej by mohli úkonom bolesti napraviť svoje zatratenie! V nebi sa síce nedá plakať, ale keby blažení mohli plakať, plakali by iba nad tým, že stratili toľko času v tomto živote, v ktorom si mohli získať väčšiu slávu, a že tento čas už nemôžu mať. Bože môj, ďakujem ti, že mi dávaš čas na oplakávanie mojich hriechov a na to, aby som svojou láskou vyvážil urážky, ktoré som ti spôsobil.