Kategória: Cirkev

Časť I: Tradičné zásady
Aby sme mohli ísť po poriadku, začneme v tejto časti definovaním blahorečenia a kanonizácie predtým, ako preukážeme, že kanonizácia je ako taká neomylná, pričom sa nezohľadnia okolnosti, ktoré nastali s aggiornamentom Druhého vatikánskeho koncilu.

1. Niektoré definície

a) Blahorečenie
Blahorečenie je čin, ktorým Najvyšší pontifik udeľuje verejnosti povolenie vzdávať úctu blahorečeným v určitých častiach Cirkvi až do kanonizácie. Tento akt preto nie je príkazom; je to dočasný, nie definitívny akt; je reformovateľný. Blahorečenie predstavuje povolenie na verejné uctievanie. Akt blahorečenia nevyhlasuje priamym spôsobom ani oslávenie, ani hrdinské cnosti Read more

Čo tradične robila Cirkev, aby určila, či je niekto svätý? A čo nový proces zavedený po Druhom vatikánskom koncile? A ako spôsobilo zavedenie modernizmu pochybnosti o pokoncilných kanonizáciách?

V tomto rozsiahlom článku „Blahorečenie a kanonizácia od Druhého vatikánskeho koncilu“, ktorý publikoval časopis SiSiNoNo v júni 2011 páter Jean-Michel Gleize, profesor teológie v seminári Écône analyzuje princípy spojené s blahorečením a kanonizáciou a ťažkosti vyplývajúce z nových doktrín Druhého vatikánskeho koncilu. Páter Gleize vyzdvihuje konkrétne tri okruhy problémov:

• neprimeranosť procedúry,
• kolegialita
• koncept hrdinskej cnosti.

Read more

„Na nebi sa strhol boj“. (Zjv 12,7) Lucifer skríkol: „Non serviam“. (Nebudem slúžiť.) To znamená, že vypovedal Bohu poslušnosť a strhol so sebou v tejto vzbure mnoho anjelov. Proti nim archanjel Michal zahrmel mocným hlasom: „Quis ut Deus? “ (Kto je ako Boh?) Pod vedením Michala Archanjela vyhnali dobrí anjeli z neba všetkých zlých anjelov a zvrhli ich do pekiel.

Anjeli boli stvorení ako dobrí, avšak anjelská inteligencia je vliata, teda obsahuje všetko poznateľné, na rozdiel od ľudskej, ktorá je značne limitovaná. Boh vyžadoval od nich, pretože On všetko a všetkých stvoril a On je konečným dobrom všetkých bytostí, aby sa podriadili Jeho vôli, aby mohli vo večnosti tak zotrvať. Teda padlí anjeli sa stali zlými sami sebou, slobodnou voľbou, Boh ich zlými nestvoril.

Sv. Augustín dodáva: „A tak zatiaľ čo jedna časť anjelov pod vplyvom bezbožnej pýchy opustila Boha a bola vyhnaná z výšok nebeského pobytu do temných hĺbok ovzdušia, čo nás obklopuje, zvyšok ostal pri Bohu v stave večného šťastia a svätosti. Read more

Tomáš, zvaný Blíženec, nebol na tej večeri. Hneď na druhý deň ho však priatelia vyhľadali. Všetci boli ešte rozrušení Ježišovými slovami.

„Videli sme Pána,“ povedali mu, „rozprával sa s nami a jedol s nami ako živý.“

Tomáš bol jeden z tých, ktorí boli najväčšmi dotknutí golgotskou potupou. Raz vyhlásil, že je ochotný ísť s majstrom aj na smrť, ale utiekol, keď sa zjavili lampáše vojakov v Olivetskej záhrade. Jeho viera sa zatemnila tmou, ktorá zaľahla na Kalváriu. Podľa všetkých úkazov nebol by veru predvídal taký koniec svojho majstra. Tá hrozná ohavnosť, na ktorú sa dal Ježiš priviesť s pasivitou bezbrannej ovce, ho trápila väčšmi, ako to, že stratil milovaného majstra. To sklamanie jeho nádejí ho tak trápilo, ako by bol odhalil nejaký podvod a ono ospravedlňovalo v jeho očiach aj to, že ho opustil. Tomáš, podobne ako Kleofáš a jemu rovní, bol senzualista, ktorého krídla veľmi vysoko vyniesli až do sveta, ktorý nebol jeho. Viera ho zachvátila náhle ako chytľavá vášeň. Read more

Nedávno vyšiel v katolíckych novinách The Remnant článok Michaela J. Matta s názvom Lefebvre mal pravdu: Preboha, zjednoťte klany. Jeho slovenský preklad nájdeme na Dielni sv. Jozefa. Obsahom článku je výzva k zjednoteniu tradičných kňazov v podmienkach prehlbujúcej sa krízy. Je určený tým, ktorí majú výhrady voči spolupráci s FSSPX. Je v ňom veľa dobrých postrehov. Obhajoba voľby msgr. Lefebvra, kritika koncilu… Dokonca priznáva strategické rozdiely medzi jednotlivými skupinami. Preto je jeho záverečné vyznenie k jednote FSSPX, FSSP, ICKSP rozpačité.

Tento jav volania k jednote tradičných spoločenstiev už medzitým dostal aj svoj názov – tradiekumenizmus. Pripomína „ekumenizmus“ pestovaný medzi Novus Ordo hierarchiou, protestantmi a pravoslávnymi. Táto pokoncilná forma ekumenizmu nemá obdobu v histórii Cirkvi. Bola prijatá v rámci budovania jednotného náboženstva, pod zámienkou zastavenia šírenia bezbožnosti v povojnovej dobe. Na prvý pohľad dobrý úmysel vychádzajúci z praktickej potreby. Read more