Nové slobodné Slovensko

Je to už dlho, čo som otvoril svoj starostlivo opatrovaný denník, aby som do neho niečo zapísal. Vždy som sa snažil do neho zapísať významné udalosti, čo sa dotkli ako mňa, tak ľudí okolo. Problémom však je, že za posledné roky sa toho dialo toľko, že sa aj to, čo sa kedysi javilo ako výnimočné, stalo všedným.

Jar roku 1945 sa niesla v znamení môjho odchodu z vlasti. Niekto by to nazval útekom. Lenže ostať doma v situácii aká nastala, by sa rovnalo samovražde. Ak som chcel, ak sme chceli pokračovať v boji za udržanie alebo obnovenie slovenskej štátnosti, museli sme odísť. Bolo potrebné sa vyhnúť „spravodlivosti“ víťazov. Bolo nevyhnutné nebyť na rane procesov, ktoré sa začnú. Bude to o snahe osvedčiť vernosť novým pánom, vykúpiť zbabelosť alebo prípadnú vinu. Tak či onak vedel som, že sa budú hľadať obete. Bol však odchod na západ riešením? Čoskoro sa ukázalo, že nie. Aj pre západných spojencov sme boli spojencami ich hlavného nepriateľa, spojencami Nemecka. Read more

Keď som naposledy otvoril svoj denník, vonku sa akurát začínalo leto. Charakterizovalo ho nielen horúce počasie, ale aj čoraz horúcejšia, až pekelná situácia. Teraz som ho otvoril znovu. Leto sa skončilo a pomaly sa končí aj jeseň. Pľušte už jednoznačne ohlasujú zimu. Až tie mi umožňujú dať na papier svoje myšlienky. Nie žeby nebolo o čom písať, skôr naopak. Ale jednoducho nebolo času. Nálety, o ktorých som písal naposledy, boli len počiatkom horúceho leta a ešte horúcejšej jesene. Po lietadlách, ktoré na naše mestá sypali smrť, sa objavili nové. Neprileteli nad mestá, ale nad naše hory. Neprileteli s rachotom a neniesli smrť. Teda aspoň to tak sprvu vyzeralo. Prileteli ticho a nebadane. Nepadali z nich bomby, ale niečo zákernejšie. Ľudia vycvičení v partizánskej vojne. Vznášali sa dolu ticho, navigovaní ohňami, ktoré založili ich domáci pomáhači. Ostali po nich len padáky, ktoré potom nachádzali šarvanci po lesoch. Každý nad ich objavením len zatváral oči a nepripúšťal si, že poslovia budúcej apokalypsy sú už tu. A že ich prítomnosť pocíti celá krajina. Read more

16.júna na Slovensko prišla vojna. Vtrhla naň v podobe kovových vtákov, z ktorých na hlavu ľudí padala smrť v podobe bômb. Ťažko sa opisuje zdesenie ľudí, na hlavy ktorých padala. Zaskočila ich vojna vo svojej najsurovejšej podobe. Bolo to kruté prebudenie. Málokto mal už s vojnovým besnením nejakú skúsenosť ako ja a moji kamaráti. Tiahli sme na východ bojovať s boľševizmom a videli sme to, čo ostalo ostatným skryté. Tí naivní ľudia, žili v ilúzii, že sa vojna Slovensku vyhne. Že sa celé to šialenstvo zastaví na jeho hraniciach a ušetrí nás. Naivná nádej a kruté prebudenie. Nie tak dávno sa obyvatelia Bratislavy dívali na ohne, ktoré horeli na juhu. Dívali sa s istým zadosťučinením na bombardovanie Budapešti. Nemožno sa tomu diviť. Aj keď bolo Maďarsko defacto našim spojencom, bolo medzi nami more zlej krvi. Všetci sa preto dívali na horiacu Budapešť s chmúrnym potešením. „Dobre im tak“, dalo sa čítať v ich tvárach. „My nikoho neprovokujeme, nám sa to stať nemôže.“ Svätá prostota. Read more