Prof. František Vnuk: O zamlčanom terore sovietskych vojakov počas tzv. „oslobodenia“ (2. časť)
Pokračovanie 1. časti
Chcel by som odcitovať aj daľší dokument bezúspešnej intervencie, najmä preto, že sa týka známeho neoklasického kaštieľa Brunswickovcov v Dolnej Krupej. Dňa 1. októbra 1945 poslal Lord Soulbury list E. Bevinovi, britskému ministrovi zahraničia. List hovorí sám za seba a je – okrem iného – typickou ukážkou barbarskej necitlivosti sovietskych dobyvateľov ku kultúrnym a umeleckým hodnotám v okupovaných krajoch. Lord Soulbury píše: Read more
Mnoho ľudí, ktorí sa hlásia k odkazu 14. marca 1939, vníma tento dátum pozitívne predovšetkým kvôli oslobodeniu sa národa spod českého útlaku v kontinuite so skorším oslobodením sa spod útlaku maďarského. Sloboda, suverenita, nezávislosť – to sú pojmy, ktoré sa už roky dookola opakujú skoro pri každej pripomienke na túto udalosť. Ako keby sloboda bola skutočne najvyššou hodnotou, o čom sa mylne domnievajú klasickí liberáli. Je to obmedzený pohľad, ktorý zahmlieva a mení skutočnú podstatu odkazu 14. marca.
Všetci: S poníženým a kajúcim srdcom padáme na tvár pred Tebou, Ježišu premilý, — aby sme najsvätejšie Srdce Tvoje verejne odprosili — za všetky hriechy spoločenského a verejného života. — ó, Božské Srdce, zmiluj sa nad nami. 
Oficiálne sovietska armáda bola „hrdinská osloboditeľka spod fašistického jarma“ a mohlo sa o nej písať len pekne, dobre, vďačne a úctivo. Stovky básní, článkov, verejných rečí, pomníkov a iných prejavov vďaky je dokumentom tohto neskutočného nadšenia, ktoré umelo vyvolávali vo verejnosti básnici, novinári, politici a verejní činitelia. Tu vlastne začína tá veľká lož, ktorej trpké ovocie dozrelo v nasledujúcich rokoch a bola až donedávna stálou diétou národa v poddanstve. Ministri, poslanci a iní predstavitelia moci vedeli práve tak ako pospolitý ľud, že červená armáda sa dopúšťa na „oslobodených“ občanoch Slovenska takých ukrutností a násilností, ktoré sa u Nemcov klasifikujú ako vojnové zločiny, ale nemali odvahy pozdvihnúť obžalobný hlas proti týmto krivdám.
Kňazský celibát je vec, ktorá nie je ľahostajná ani ľuďom, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. Jeho budúcnosť, rovnako ako aj jeho porušenia jednotlivcami vzbudzujú záujem verejnosti a nútia ju vyjadrovať svoje názory k nemu. A nie sú to väčšinou priaznivé názory. Chyba však nie je v samotnom celibáte, ale v tom, ako je vnímaný a (ne)pochopený. Niekoľko desaťročí dekatolizácie a sexuálnej revolúcie spôsobilo, že celibát sa stal pre svet pohoršením. Vidia v ňom prežitok minulosti a osvojili si názor, že je prostriedkom, ktorý bol v Cirkvi zavedený kvôli jej hmotným záujmom. Nič však nie je ďalej od pravdy. Materiálne bohatstvo Cirkvi nestojí na osobnom majetku jednotlivcov z radov kléru. Sú aj iné náboženské spolky označujúce seba samé slovom „cirkev“ a sú dostatočne hmotne zabezpečené aj bez celibátu. Celibát mal vždy svoje miesto v Cirkvi. Už od jej počiatku. Už pred tým, ako sa prešlo k praxi svätiť len slobodných mužov boli ženatí kňazi zaväzovaní k zdržanlivosti. Nasledovali obdobia, keď bol celibát cenený, aj keď bol odmietaný