Obrana proti bludom náboženského indiferentizmu (1924)

Podľa starého Simeona je Kristus „znamením, ktorému bude protirečené“. (Luk. 2, 34.) To isté môžeme povedať aj o Cirkvi Kristovej, s ktorou od počiatku stojí na vojnovej nohe duch sveta. A v XVI. storočí našiel mohutných spojencov v sektách od Cirkvi odtrhnutých a na základe protestantských zásad povstal celý ľudový filozofický systém na zatemnenie tej veľkej povinnosti, že sa človek má pokoriť Kristovi, zjavujúcemu sa v Cirkvi svojej. Nevera oblečená do tógy modernej vedy napáda vieru a prikrýva sa krásne znejúcimi frázami indiferentizmu a ľudovej filozofie a jej zbraňou je fráza, ktorá stálym opakovaním hypnotizuje a akoby okúzľuje srdcia, tak, že voči viere chladní ľudia za hotový peniaz a pravdu vezmú tú lživú frázu, tým viac, že to človek veľmi ľahko uverí, čo si v srdci túžobne praje, a vo svojej úzkosti aj lož prijme, len nech sa ona okrášľuje nejakou zdanlivosťou pravdy. Takéto lživé frázy sú nasledujúce: „Každé náboženstvo je dobré.“ „Konečne všetci sa jednému Bohu klaniame.“ „Nech bude každý spasený podľa svojho spôsobu.“ „Hlavná vec je, aby bol statočným človekom; náboženstvo moc neplatí.“ „Každý nech ostane v tom náboženstve, v ktorom sa narodil.“ „Statočný človek si nemení náboženstvo, atď.“

„Každé náboženstvo je dobré.“ Celkom takým právom môžeme povedať: čierne i biele, studené i teplé, svetlo a tma, pravda a lož sú úplne rovné veci. Keď je každé náboženstvo dobré, vtedy je všetko to, čo sa dá zjesť, dobrý pokrm; dobrý nápoj je všetko, čo tečie a dá sa piť; dobrý peniaz je všetko, čo sa volá peniazom, hoc by bol aj výrobkom peniaze falšujúcej bandy.

Prvá čiastka frázy je zjavná lož, lenže je tam dodatok: „konečne všetci sa len jednému Bohu klaniame“, a toto zaťahuje hore-uvedenú lož zdanlivosťou pravdy. Ale či ozaj každý, nech má akékoľvek náboženstvo, sa len jednému Bohu klania? Každý má také náboženstvo, akého Boha má; iným slovom: náboženstvo sa buduje na pochope Boha; ak je tento pochop falošný, vtedy je aj jeho náboženstvo falošné. Keď má niekto falošný pochop o Bohu, vtedy sa už neklania pravému Bohu, ale modle, ktorú si sám utvoril. Keby bol Boh voči človečenstvu nemým ostal, mohli by sme povedať: „Nech každý tak slúži Bohu, ako vie“ ; a keď on sám nevie múdrej veci o Bohu, nech nasleduje múdrych ľudí, ktorí najmúdrejšie hovoria o Bohu a jeho službe ! . . . Lenže Boh hovoril k človečenstvu, veľké dielo zjavenia, veľké povinnosti ukladá človečenstvu. Keďže Boh hovoril, vtedy každého, hneď, ako sa dozvie o zjavení Božom, povinnosťou je sa dozvedieť: čo povedal Boh človečenstvu? Lebo konečne Boh je pánom a človek nemá práva jednostranne, celkom podľa svojej vôle svoj pomer k svojmu najvyššiemu Pánovi, k Bohu, Stvoriteľovi ustáliť. O Bohu len ten zmýšľa správne, ktorý pozoruje Božiu náuku a tú nasleduje. Akonáhle vyjde slnko, zatemnejú všetky hviezdy. Keď Kristus, slnko pravdy, vstúpil na svet, hneď musel zatemnieť každý ľudský zakladateľ náboženstva, A keď nám Kristus skrz svoju Cirkev podáva svoju pravdu a milosť, vtedy my len jednu povinnosť môžeme mať –  totižto prijať úctivo od Cirkvi Kristovej nám ponúkaný Boží dar. Jedného pravého Boha len ten ctí, kto sa mu klania podľa ustanovenia Kristovho, ktoré on človečenstvu skrz svoju Cirkev podáva. Židia ešte vždy čakajú Mesiáša: kresťan zase celkom správne vyznáva, že on už dávno prišiel. Mohamedán verí, že je Mohamed prorokom Allaha, kresťan zase hovorí, že je to choromyseľný lžiprorok. Katolícky človek a veriaci protestant vyznáva, že je Kristus Syn Boží, racionalista, ale tvrdí, že je on obyčajný trebárs najmúdrejší človek. Katolícky veriaci vidí v Oltárnej sviatosti Božie tajomstvo, nakoľko je tam pod spôsobom chleba a vína opravdivé telo a krv Kristova; kalvín zase vyznáva, že je Oltárna sviatosť iba symbol. V očiach katolíckeho veriaceho sv. Omša je obeta Božia; podľa heidelbergského luteránskeho katechizmu je sv. Omša „zlorečené modloslužebníctvo“. Podľa katolíckej mravouky živá, v dobrých skutkoch javiaca sa viera je prostriedkom ospravedlnenia. Luther zase učí „že len viera spasí“ a že len nevera a žiaden iný hriech — vytrháva človeka zo spásy atď . . . No teda, ak je každá táto protivná viera rovnako Bohu milá, vtedy Boh, podľa učenia zdravého rozumu, je tá najbiednejšia bytosť, ktorý blud a lož za pravdu prijíma, vtedy kliatba je modlitbou, ale nie urazením Boha. Reformátori všetci len svoje náboženstvo považovali za pravé a Luther Kalvína, Zvingliho a ostatných, Zvingli a Kalvín zase Luthera zaklial do pekla a všetci spolu zatracovali vieru „pápežníkov.“ Nástupcovia reformátorov trochu skrotli a veľkodušne dovolili, že aj pápežníci môžu byť spasení. Posledne mnohí už ta išli a idú, že svoju sektu považujú za jednu vetvu katolíckej Cirkvi a takto chcú uspať svoje, pre odpadlíctvo sa budiace, svedomie. Preto zvláštne z protestantských úst sa ozýva tá výpoveď: „Konečne veď máme jedného Boha!“ Na túto výpoveď najlepšie odpovieme slovami Orupa, náčelníka indiánskeho.

Otec Champeau zo Severnej Ameriky v jednom časopise Viery (Missions-Blätter) toto píše: Roku 1897 prišli traja protestantskí duchovní na návštevu k Orupovi, indiánskemu náčelníkovi. Jeden z nich v prítomnosti mnohých pohanských i pokrstených Indiánov takúto reč povedal; „Nebojte sa, priatelia, s nami sa modliť! Aj my milujeme Boha a k tomu sa snažíme, žeby sme do neba prišli. Pred Bohom je každé náboženstvo rovnako dobré. Vaše katolícke náboženstvo je podobné veľkému stromu: náboženstvo nami hlásané sú zase ratolesti toho stromu. Kmeň a ratolesti sú rovnaké, či je nie pravda? Preto každé náboženstvo vedie do neba.“ Na to povstal indiánsky náčelník a toto povedal: „Veľmi sa divím, že ťa počujem takto hovoriť o náboženstve. Dosiaľ sme vždy boli presvedčení, že je len jedno náboženstvo dobré, keďže Boh je len jeden. Ak je len jeden Boh, vtedy je len jedno evanjelium, len jedno pravé a dobré náboženstvo, lebo sa ťažko dá uveriť, žeby bol Boh tie rozličné sebe protirečiace náboženstvá stvoril. Lebo keď sa ešte aj Indián hanbí dnes za pravdu vyhlasovať to, čo včera za lož vyhlásil: tým menej sa dá veriť, žeby Boh odvolal alebo premenil to, čo učil, keď chodil po zemi. To hovoríš, že je vaše náboženstvo nášmu rovné. Ako je to, že vy nehlásate to isté učenie, ktoré ohlasujú naši kňazi? Ako je to, že vy nechcete ničoho vedieť o spovedi, o tajomstve oltára, a vôbec o sviatostiach? Prečo je to, že vy nechcete ničoho vedieť o pápežovi, ktorý v Ríme býva, a ktorého úradom je spravovať Cirkev? Dobre viem, že kmeň a ratolesti sú jedna vec. Ale či ste už videli niekedy, žeby dub jablká a jabloň žalude rodila? . . . Keďže to hovoríš, že je naše náboženstvo strom a vaše že sú jeho ratolesti: vtedy musíte to isté učiť a veriť, čo naši kňazi učia a veria! . . . Ináč, — zakončí svoju reč Orupe, indiánsky náčelník, — najlepšie, čo môžete v budúcnosti vykonať je, keď nás necháte na pokoji a nebudete nás nútiť prijať také náboženstvo, ktoré ste sami ukovali.“ Vskutku ani najlepší teológ by nevedel lepšej odpovede dať na tú frázu, že: „Každé náboženstvo je dobré, veď sa jednému Bohu klaniame.“

„Nech bude každý spasený podľa svojho spôsobu.“ Otcom tejto výpovede je Fridrich II., ktorý sa „filozofii“ (nevere) klaňal, ale pre ľud držal za potrebné náboženstvo, žeby tento ako baran znášal neobmedzenú moc kráľovu. Blud, falošnosť nepodvedie rozum, len keď sa k pravde prilepí. V tejto výpovedi je to podvodné a vábne, že ona zdanlivo len náboženské násilie odsudzuje. A keby len toto činila, nebolo by s ňou biedy. Keďže násilie v náboženstve najväčšmi uráža slobodu, a aj tak je bezúčelné, pretože sa presvedčenie vnútiť nedá: násilie najviac pretváračov narobí. Lenže táto výpoveď neodsúdi len náboženskú násilnosť, ona aj iné činí: hlása náboženskú ľahostajnosť, akoby totižto každé náboženstvo rovné a rovnako spasiteľné bolo. V tomto zmysle je táto výpoveď následkom predošlej frázy, že: „Každé náboženstvo je dobré,“ preto predošlé poznámky sa aj na toto vzťahujú a preto okrem tých ešte toto poznamenávame nakrátko: Keďže každé náboženstvo rovnako spasí: vtedy Pán Ježiš celkom zbytočnú vec urobil, keď sa unúval prísť na hriešnu zem; v tom prípade všetkým právom môžeme povedať: „Pane Ježišu môj! načo je tvoje poníženie k ľudom? Načo bol tvoj požehnaný život a tvoja bolestná smrť? Na čo tvoje sväté učenie? . . . Veď každé náboženstvo spasí a pokolenie ľudské bude i bez teba spasené! — Keď takto hovoríme k Pánovi, on nám toto odpovedá: „Nik nepríde k Otcovi len skrze mňa!“ — A tu „múdra“ fráza rozumkujúceho kráľa sa v okamžiku rozplynie.

„Nech ostane každý v tej viere, v ktorej sa narodil! Statočný človek si náboženstvo nemení!“ Tieto dve výpovede sú jedna nóta v dvoch hlasoch, preto môžeme obe naraz odbaviť. V čom je klamlivá sila týchto výpovedí? V tom, že zdanlivo to isté tvrdia: „náboženstvo je vecou svedomia, záležitosťou zvláštnou srdca každého jedného, preto nenúťme nikoho meniť jeho náboženstvo, v skutočnosti ale prízvukovaním týchto blýskavých fráz zaprú zásadu pravého pokroku. Keď má každý v tom ostať, v čom sa narodil: vtedy sa dieťa ani hovoriť nemá učiť, lebo sa bez reči narodilo; vtedy by sme aj dnes mali v jaskyniach bývať, nakoľko sa pračlovek tam narodil a býval; vtedy by sme aj dnes mali pohanmi byť, keďže naši otcovia pohania boli; slovom: vtedy je nemožný žiaden pokrok, nemohli by sme na železnicu sadnúť, nemohli by sme telegraf ani telefón používať, pretože naši predkovia tieto veci ešte nepoznali. Všetkým právom mohol povedať De Maistre: „Takého človeka, ktorý by aj v iných veciach hlásal tú zásadu, že: človek má obstať v tom, v čom sa narodil; by sa mal do blázinca zaprieť!“

Lenže náboženstvo, to je iné! Mnoho ľudí sa nazdáva, že je tu voľný obchod: že tu možno akúkoľvek hlúposť povedať, len nech sa ona zaobalí do rúška pravdy! . . . Ale či pri takomto mudrovaní nemali pravdu židovskí hlavní kňazi, keď Pána Ježiša ukrižovali, že nové náboženstvo hlásal? Či je nie hriešny misionár, keď ctiteľa „fetiša“ chce pozdvihnúť a obrátiť? Keďže si statočný človek nemení náboženstva, či vtedy sv. Cyril a Method, sv. Štefan, naši otcovia, neboli nestatoční? No ale veď aj sám Luther je podľa toho nie statočný, keďže sa na inú vieru obrátil!

Nie tak! Zdravý rozum hovorí toto: „Keď má človek úplnú pravdu, ako to zaiste katolícky veriaci aj má, vtedy je povinný v svojom náboženstve ostať aj vtedy, keby preto mal pretrpieť odstrkávanie, posmech, prenasledovanie, a trebárs aj smrť, ale nie preto, že vyrástol v katolíckej viere, ale preto, že má úplnú pravdu a že táto pravda je najväčší poklad na svete!“ Zdravý rozum toto hovorí: Keď človek iného náboženstva začne pochybovať o tom, či je jeho náboženstvo pravé, vtedy musí na každý pád hľadať: pretože záležitosť náboženská je najväčším záujmom na svete. A keď otázny bádateľ príde ku katolíckej pravde, vtedy ju musí aj pri najväčšej obeti nasledovať; slovom: zásadou zdravého rozumu je: „pravda predovšetkým“. Na poli vedy skutočne nasledujeme túto zásadu. Keď sme sa dozvedeli, že sa Ptolemaiova hvezdárska teória držať nedá, pekne sme prijali Koperníkovu teóriu a tú nasledujeme aj v praktickom živote. Keď niekto zbadá, že zablúdil na zlú cestu; zastane a vráti sa na pravú cestu. Úfajme, že časom aj v záležitosti náboženstva príde na vrch zdravý rozum a poznajú ľudia s Moltkem: „Konečne všetci musíme katolíkmi sa stať!“ Pravda, že je tu mnoho a veľkých prekážok, ale zato zdravý rozum skôr alebo neskôr, a čo aj za cenu dlhého a veľkého boja, predsa len zvíťaziť musí. „Nemám rád, keď si niekto náboženstvo mení!“ povedalo jedno protestantské knieža chýrnemu Stollberg grófovi, keď sa obrátil. „Ani ja to nemám rád“, odpovedal Stollberg, — „keby moji predkovia neboli pred 300 rokmi opustili svoju katolícku vieru, teraz by som sa nebol musel do starej viery navrátiť.“ „Vo viere otca môjho ostanem“, — chválila sa pani Staelová. Jeden nedávno obrátený jej na to toto povedal: „Ja zase vo viere môjho pradeda ostanem.“ Do blyštiacej šaty ľudovej filozofie oblečené frázy, ako sme to videli, všetko na to vyjdú: „Nepríjemnej pravde musím vyhnúť. Nedajme sa v našom pokoji vyrušovať!“ Tieto výpovede sú uspávajúce nápoje pre inovercov: v ústach katolíckeho človeka značia ohromnú hlúposť.

Predošlým frázam podobná je i táto: „Presvedčenie si treba ctiť.“ Ako? I v tomto by bola lož? Viďme len niekoľko príkladov, a potom každý nech súdi podľa svojho zdravého rozumu. R. 1893 Vaillant hodil bombu do francúzskeho národného zhromaždenia. Keď ho lapili a pred súd postavili, toto povedal: „Jedine anarchia môže ľudstvo oslobodiť, toto je moje presvedčenie!“ Či i toto presvedčenie sa musí ctiť? Boľševici, socialisti toto vyznávajú: „Súkromný majetok je lúpež; každý majetok má byť spoločný; manželstvo, čistý mrav, to sú obyčajné predsudky: Boh, náboženstvo, vlasť, vlastenectvo, to všetko je lož.“ Môžeme s čistým svedomím i toto presvedčenie ctiť? Voltaire istú vznešenú paniu, ktorej pohostinstvo požíval, chcel nevere získať. Keď videl, že sa mu plán nedarí, riekol: „Nebol by som si myslel, žeby medzi takými rozumnými ľudmi, medzi akými sa nachádzam, len ja jediný bol neznaboh.“ Ako ctila táto pani toto presvedčenie Voltairovo? „Pane!“ riekla pani, — „nielen vy jediný ste neverec v mojom dome! Ani môj pes a mačka neveria v Boha, ale títo sa aspoň nechvália so svojou neverou!“ Na pravde zakladajúce presvedčenie treba si vskutku ctiť. A keď vidíme, že má niekto mylné presvedčenie, so zbraňou rozumu, s dôkazmi, ale nie násilím ho treba na iné presvedčenie získať. Ale to je už istotne nie pravda, žeby sme každé (aj bludné) presvedčenie mali ctiť. To presvedčenie mnohokrát je nie nič iného, ako na spôsob sojky naučená fráza, nie ale priľnutie sa rozumu a vôle ku pravde! Ako sa zneužívajú napr. tieto slová: klerikalizmus, ultramontanizmus, sekularizácia, jezuita, mravouka jezuitov a podobné. Keď neznášanlivosť napadne katolíckeho človeka, nepovie mu verejne: „Ja nenávidím katolícku pravdu, aj toho, kto ju vyznáva“, ale miesto toho bude spomínať klerikalizmus, ultramontanizmus, ako čoby katolícke presvedčenie značilo kňazské jarmo alebo nevlastenectvo, v takomto páde jeho pohoršenie by bolo oprávnené.

„Olúpenia Cirkvi“, toto zle znie; preto miesto toho povedia sekularizácia. Keďže sa toto olúpenie už viac ráz stalo v dejinách, a časopisy to tisíc ráz pojednali, mnohí ľudia túto lúpež za prirodzenú považujú. Keď nejaká nepriateľská vláda chce utlačiť Cirkev, povie: „Musíme Cirkev od štátu odlúčiť“ a nič zlého netušiaci katolíci to za celkom nevinnú vec považujú. Neznášanlivosť neverecká a proti katolíckej pravde protestujúci duch sa menovite chvastá so slovami „jezuita, jezuitizmus, jezuitský mrav.“ Jezuiti v očiach sveta majú veľmi veľký hriech: to, že sú oni všetci veľmi dobrí kňazi, základne vzdelaní a učení ľudia, a takto výnimoční apoštoli ducha Kristovho. Toto nemôže svet zniesť a preto ich za každú cenu najpodlejšími a najnemožnejšími prostriedkami upodozrieva. A nakoľko toľko im aj vystrelila táto podlá zbraň: do tých čias omáľali a po bahne lží váľali toto meno „jezuita“, dokiaľ sa len naň neprilepilo hodne smradu, aspoň v očiach tých, ktorí jezuitu vo svojom živote nevideli. Jedno sa nedá nevercom poprieť: šikovnosť. Falšovatelia duševných statkov dobre vedia, že móda je taká modla, pred ktorou sa mnoho ľudí klania voľky-nevoľky; oni dobre vedia, že sa ľudom myslieť nechce, a vo veci charakteru sú slabí a ako opakovaním lžou stvorenej verejnej mienke by mali do očú pozrieť, pekne sa poddajú. „Klerikalizmus“ je vynález múdrych ľudí, aby im hlúpi na lep sadli“, — riekol Lueger. Táto trefná a tvrdá veta pristane na každú výpoveď nevery a ľahostajnosti.

In: Anton SZUSZAI – Apológia, čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. Ružomberok: LEV, 1924; preklad Msgr. Andrej Hlinka