Hladomor na Ukrajine – genocída ukrajinského národa (Pri príležitosti 78. výročia hladomoru)

„Genocída – úmyselná a systematická likvidácia skupiny ľudí kvôli ich pôvodu, národnosti, náboženstvu alebo rase“

Naozajstnou katastrofou pre ukrajinský národ bolo vypuknutie hladomoru v rokoch 1932 – 1933, počas ktorého vymreli milióny ľudí, a ktorý bol umelo vytvorený vtedajšou komunistickou vládou na čele so Stalinom. Nech je tento článok varovaním pred zhubnosťou komunizmu a jeho proti – nacionálnou a proti – ľudskou ideológiou !

Ukrajina, od násilného nástupu komunizmu v roku 1919, v Sovietskom zväze plnila úlohu takzvanej „obilnice“ a dodávala sovietskym krajinám chlieb, múku a iné výrobky zo zrna.  Na konci roku 1920 komunisti rozbehli proces industrializácie Sovietskeho zväzu na úkor obyvateľstva a  ktorý v Stalinovej réžii šiel doslova „cez mŕtvoly“. Pre ukrajinských roľníkov bolo čoraz náročnejšie spĺňať extrémne Moskovské plány na výrobu a tak sa nedostatočné dodávky produktov chápali, ako prejav ukrajinskej vzdorovitosti, nacionalizmu, rozkrádania socialistického majetku a akcií triednych nepriateľov. Komunisti nenávideli Ukrajincov pre ich prirodzený nacionalizmus a odpor voči režimu a tak Stalin neváhal použiť proti nim kruté prostriedky. Cieľom bolo rozdrvenie a pokorenie národného povedomia a hrdosti Ukrajincov.

V 1932 roku prišla na Ukrajinu špeciálna inšpekcia na čele s Molotovom, ktorá vyhlásila v krajine pohotovostný stav a vytýčila si za cieľ dostať chlieb za každú cenu. Nastolila praktiku pokút, ktoré ľudia – v komunistických očiach „dlžníci“ kvôli nesplneným plánom – museli platiť mäsom, zemiakmi a inými produktmi.

Ako aj v čase všeobecnej kolektivizácie, začalo medzi sovietskymi straníckymi prívržencami dochádzať k morbídnemu súťaženiu v hľadaní a zabavovaní ukrajinského chleba. Stranícki aktivisti neváhali prehľadávať všetky domy, vyhadzovať do vzduchu podlahy a liezť do studní. Zapojac armádu a НКВС (národný komisariát vnútorných vecí) brali ľuďom nielen zrno, ale aj zemiaky, slaninu, cviklu, soľ a dokonca aj sucháre. Táto zlodejská kampaň sa fakticky premenila na cielené, fyzické ničenie ukrajinského obyvateľstva.

Postupne sa hlad stával každodennou realitou a ľudia masovo umierali – celé rodiny, dokonca celé dediny. Armádne oddiely a bunky НКВС blokovali hladom zachvatené územie, nedajúc obyvateľom možnosť zachrániť sa útekom. Ľudia boli nútení jesť psov, mačky, kone a došlo to až  tak ďaleko, že boli zaznamenané aj prípady kanibalizmu. Proti zúfalým protestom sa používala tvrdá represia. Bol prijatý zákon „o ochrane socialistického majetku“, porušenie ktorého sa trestalo okamžitým zastrelením a konfiškáciou majetku, alebo odňatím slobody na 10 rokov.

V januári 1933 sa hladomor rozrástol do obrovských rozmerov. Stalin cynicky vyhlásil: „Dosiahli sme to, že životná úroveň robotníkov sa u nás z roka na rok zlepšuje. Kto tvrdí opak, je odporcom sovietskej vlády !“ Vzhľadom k tomu, že Sovietsky zväz nepriznal hladomor, neponúkla sa Ukrajine ani žiadna medzinárodná pomoc. Ľudia ostali bezradne v pazúroch sadistického režimu.

Hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 – 1933 oficiálne uznali za genocídu ukrajinského národa tieto krajiny:  Austrália, Andorra, Argentína, Brazília,  Česká republika, Čile, Equador, Estónsko, Gruzínsko, Španielsko, Taliansko, Kanada, Kolumbia, Litva,  Lotyšsko, Maďarsko, Mexiko, Paraguaj, Peru, Poľsko, Slovenská republika, USA, Vatikán.

Podľa odborníkov počas tohto obdobia na Ukrajine zomrelo od hladu 5 – 7 miliónov ľudí. Pre Izrael a Rusko to však genocída nebola…

Pripomeňme si dnes výročie tejto tragédie zapálením sviece za všetkých ľudí, ktorí počas hladomoru nezmyselne prišli o svoje životy. Odsúďme komunizmus za jeho zverstvá a urobme všetko preto, aby zanikol vo svojej krvavej podstate a nikdy viac neuzrel svetlo sveta.

Artem Gogoľ